Koalícia ochotných. Pred týždňom to spojenie použil v rámci svojho vystúpenia v parlamente prezident A. Kiska. Nie je to termín nový. Coalition of the willing. Pojem sa začal používať v deväťdesiatych rokoch v súvislosti s problémami pri zabezpečovaní mierových misií pod záštitou OSN, ktoré mali pôsobiť v rôznych konfliktných oblastiach sveta. Použil ho napríklad americký prezident B. Clinton v roku 1994, keď vrcholila kríza okolo Severnej Kórey. Príkladom koalície ochotných bola operácia INTERFET od septembra 1999 pod vedením Austrálie, v rámci ktorej pôsobili modré prilby po nepokojoch v indonézskej provincii Východný Timor. Denník Financial Times vtedy napísal, že ide o najvážnejší odklon od princípu, v rámci ktorého členovia Združenia krajín juhovýchodnej Ázie nezasahovali do svojich záležitostí. Najviac je však koalícia ochotných spájaná s inváziou do Iraku v marci roku 2003.
Päť mesiacov predtým, v novembri 2002 na pražskom samite NATO, ďalší z amerických prezidentov G. W. Bush vyhlásil, že „ak si Saddám Husajn nevyberie cestu odzbrojenia, USA povedú koalíciu ochotných za účelom jeho odzbrojenia“. Náš prezident vidí možnosť pôsobenia takej koalície pre docielenie úspechu krajiny. „Cítim to tak, že budeme potrebovať oveľa širšiu koalíciu ochotných, aby Slovensko prešlo s úspechom najbližšie roky – a aby sa nám podarilo pridať. Aby sme získali ako spoločnosť nové zanietenie. Aby takáto širšia koalícia ochotných postavila hrádzu extrémizmu a fašizmu,“ zdôraznil A. Kiska.
Vyšší princíp mravný
Koalícia ochotných. Mohla vzniknúť už v prvých dňoch po prezidentových slovách. A mohla spôsobiť naozaj zlom vo vnímaní politickej morálky v našom geopriestore. Poslanci mali na stole návrh na zrušenie Mečiarových amnestií. Už siedmykrát. Ani tentoraz sa však nenašla koalícia 90 ochotných zákonodarcov, ktorí by si boli schopní uvedomiť vyšší princíp morálny. Podobný tomu, ako zachytil J. Drda v rovnomennej poviedke, ktorá popisuje obdobie protektorátu a represií po atentáte na R. Heydricha. Troch študentov siedmej triedy gymnázia gestapo odvlečie priamo zo školy a zastrelí. Triedny učiteľ, keď spolužiakom oznámil tragickú skutočnosť, vyslovil aj slová: „Z hľadiska vyššieho princípu mravného vražda tyrana nie je zločinom.“ Drdove slová v poviedke, vyslovené cez ústa učiteľa, boli síce začlenené do obdobia protektorátu a nacistickej okupácie, ale ich zmysel má všeobecnú platnosť aj pre súčasnosť a konanie v politike.
Treba posudzovať nielen aspekt, či je naplnená litera zákona, ale aj moment, či pohnútky, ktoré sa skrývajú za zákon, sú aj v súlade s morálkou, a či vlastne nejde o zneužitie moci. Lebo v prípade niekdajšieho predsedu HZDS a predsedu vlády V. Mečiara ide presne o také konanie. O zneužitie moci vo svoj politický prospech. Vo štvrtok 31. augusta 1995 sa totiž na Slovensku zavlečením M. Kováča ml. udial akt štátneho terorizmu, v pozadí ktorého je evidentný podiel štátnej inštitúcie – tajnej služby. Tento aspekt si všimol aj sudca Vyššieho krajinského súdu vo Viedni, keď v odôvodnení rozsudku z februára 1996, prečo nevydá syna slovenského prezidenta do Nemecka, ale mu umožní návrat na Slovensko, napísal o postupe vtedajšej slovenskej vlády aj toto: „V rozpore so zaužívanými medzinárodnými zvyklosťami nenasledoval z oficiálnych miest protest proti zatknutiu a začatému vydávaciemu konaniu, ktoré boli umožnené násilným prevozom slovenského štátneho občana Michala K. z výsostného územia jeho domovského štátu do Rakúskej republiky a nebolo tiež požiadané o jeho neodkladný návrat, a to napriek skutočnosti, že vláda Slovenskej republiky musela vedieť o predmetných skutočnostiach.“ Podstatné konštatovanie sa nachádzalo v závere odôvodnenia rozsudku: „Tým vzniká odôvodnené podozrenie, že Michal K. bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúskej republiky, a to prostredníctvom jej podriadenej organizácie, resp. osobami konajúcimi pre ňu, aby sa týmto spôsobom umožnilo jeho vydanie do Nemecka.“
Svěchota: ideovým otcom bol Mečiar
Bezpečnostný analytik M. Žitný, ktorý v tom období pracoval v redakcii Slobodná Európa, pred pár dňami v relácii Téma dňa na TA3 k spomínanému obdobiu poznamenal, že zavlečenie malo politický motív vo vytvorení tlaku na úradujúceho prezidenta, plánovači predpokladali, že danú okolnosť neunesie a bude abdikovať. „Napokon my vieme z toho obdobia, že vládne kruhy sa snažili dokúpiť, dávam to slovo dokúpiť do úvodzoviek, ale môže to byť aj bez úvodzoviek, osem poslancov. Vtedy vládna koalícia HZDS, SNS a ZRS disponovala 82 poslancami a potrebovali dokúpiť osem ľudí, aby mali 90 hlasov, ústavnú väčšinu, aby mohli prezidentovi skrátiť funkčné obdobie. Keďže sa im to nepodarilo, tak pristúpili k inému plánu a tým bol únos prezidentovho syna,“ uviedol v televízii M. Žitný.
Samotný námestník SIS J. Svěchota v januári 1999 v rozhovore pre týždenník Plus 7 dní uviedol, že cieľom zavlečenia bolo diskreditovať prezidenta, akciu podľa neho riadil vtedajší šéf SIS I. Lexa a „ideovým otcom“ nápadu bol V. Mečiar. A ten istý V. Mečiar, v podstate hneď ako prevzal kompetencie prezidenta po skončení funkčného obdobia M. Kováča, udelil amnestiu na skutky súvisiace so zavlečením. Najskôr 3. marca 1998 (len na margo: v Zbierke zákonov bol text vytlačený už v noci na 3. marca, skôr, ako ju kancelária prezidenta zverejnila), keďže však v nej boli nedostatky, tak ju ďalším rozhodnutím 7. júla 1998 ešte upravil, čo nemá v krajinách na európskom kontinente obdobu.
Na dokreslenie politickej morálky samotného niekdajšieho lídra HZDS, štvornásobného premiéra a zastupujúceho prezidenta pridám aj slová, ktoré odzneli 1. decembra 1999 v talkšou R. Mullera vo vtedajšej súkromnej televízii Luna. Keď spevák V. Mečiarovi pripomenul slová námestníka riaditeľa SIS, ktorý ho označil za duchovného otca únosu mladého Kováča, tak V. Mečiar s tvárou toho najlepšieho hráča pokru zareagoval: „Keby som ho vymyslel, nebol by taký spackaný. Ani som ho nevymyslel, ani nezorganizoval. Škoda.“ Predseda vlády tiež bohorovne tvrdil, že rodine Kováčovcov bola poskytnutá nadštandardná diplomatická pomoc, pritom realita bola úplne opačná. Naše ministerstvo zahraničných vecí totiž vôbec nepožiadalo o vrátanie zavlečeného občana do vlasti, pritom išlo o bežnú zaužívanú diplomatickú prax. A uvedenú skutočnosť už tri mesiace predtým, v septembri 1996, uviedol v náleze Ústavný súd SR: „Tým, že Slovenská republika, zastúpená ministerstvom zahraničných vecí, zostala nečinná, bolo porušené právo občana, dané mu ústavou.“
Politický tlak či vydieranie
V prípade Mečiarových amnestií išlo jednoznačne o konflikt záujmov, navyše vniesli do právneho poriadku neistotu, lebo rozhodnutie bolo vydané pred vyšetrením viacerých skutkov a vzťahujúce sa na neurčitý okruh osôb. Je smutným obrazom morálky slovenskej politiky, že už siedmy raz sa nenašla koalícia 90 ochotných poslancov, ktorí by si naplno uvedomili všetky súvislosti diania pred dvomi desiatkami rokov a aký to má vplyv na vnímanie konania politikov.
Mnohí sa zakrývajú za alibistický postoj R. Fica, ktorý už v čase prvého hlasovania o zrušení uvedených amnestií konštatoval, že „amnestie sú morálny suterén, ale ich zrušenie by bol právny suterén“. Aj keď líder SMER-SD často v tejto súvislosti zdôrazňoval najmä ten normativistický pohľad na právo, nebránilo mu to, aby na konci novembra 2007, keď Smer-SD tvoril vládnu koalíciu s HZDS a SNS, využil amnestie na vytvorenie politického tlaku na svojho koaličného partnera v čase kauzy nominanta HZDS na Pozemkovom fonde (viacerí poslanci HZDS hovorili o vydieraní). Nahnevaný V. Mečiar sa vtedy rozhodol predčasne odísť z rokovania Koaličnej rady a pred novinármi povedal, že „Fico nám oznámil, že chce znova otvoriť témy ako zákon o preukazovaní pôvodu majetku a Mečiarove amnestie“.
Opozičný folklór alebo nemorálnosť politiky?
Predseda výboru pre európske záležitosti a poslanec Smeru-SD Ľ. Blaha k aktivite J. Budaja z OĽaNO predložiť opätovne návrh na zrušenie Mečiarových amnestií pred televíznou kamerou s ironickým úsmevom poznamenal, že to považuje „za istý opozičný folklór a evergreen, ktorý tu už niekoľko, možno už desiatky rokov z opozície ide“. Ľ. Blaha mal v čase zavlečenia M. Kováča ml. 15 rokov a užíval si záverečné dni prázdnin po skončení základnej školy. Uznávam, že je pre neho ťažšie posúdiť všetky súvislosti a aspekty vtedajšieho diania. Je však už tak dlho poslancom a politikom, aby si naplno uvedomil, čo znamenalo vtedajšie konanie V. Mečiara a aký odkaz o charaktere a morálke slovenskej politiky znamená odmietanie zrušenia spomínaných amnestií.
Napokon, všetky ústavnoprávne súvislosti ponúkol v obšírnej analýze poslancom Smer-SD ústavný právnik P. Kresák, ktorý je ako poslanec Most-Híd ich koaličným partnerom. Najskôr podotkol, že zrušením Mečiarovho rozhodnutia sa parlament nestáva vyšetrovateľom a ani sudcom, ale otvoria sa dvere, aby sa nastolila spravodlivosť. Pripomenul tiež, že aj v Argentíne v roku 2005 prijal parlament zrušenie až dvoch amnestií a rovnako postupovala britská Snemovňa lordov, keď rozhodovala o vydaní čilského diktátora G. Pinocheta. Ten takisto vydal amnestiu, ktorou amnestoval seba aj ďalších príslušníkov vojenskej junty.
Ide aj o bezpečnostný záujem
Podľa P. Kresáka sa každá amnestia podľa teórií ústavného práva vždy spája s konkrétnym trestným činom tak, ako sa minulosť spája s konkrétnym páchateľom. Mečiarove dve amnestie tieto minimálne ústavné požiadavky nespĺňali. Keďže boli vyhlásené na neurčený počet páchateľov a pre neurčený počet skutkov. „Treba povedať, že toto je skutočne niečo, čo prekračuje všetky akceptovateľné hranice amnestie. Otázka znie, je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu? Nuž, moja odpoveď je, že asi, asi ťažko,“ zdôraznil pred poslancami P. Kresák. Podľa neho by si nielen právnici, ale aj každý poslanec mal v súvislosti s uvedenou témou položiť aj ďalšie otázky. Existuje verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky? Nepochybne áno! Je v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili? „Existujú vážne indície, ktoré hovoria, že na organizácii priebehu únosu, vraždy a ďalších trestných činov, ktoré sú spojené s únosom syna prezidenta Kováča, sa podieľali orgány verejnej moci. Jeden z tých orgánov verejnej moci je Slovenská informačná služba. A práve dôveryhodnosť napríklad v Slovenskú informačnú službu je prvoradým bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky.“ A teda odpoveď na predchádzajúcu otázku je tiež áno!
P. Kresák ponúkol poslancom aj jasnú argumentáciu, prečo sa nemôže spájať zrušenie amnestií s retroaktivitou. A pripomenul tiež zahranično-politické súvislosti daných amnestií, keď konštatoval, že v súčasnosti sa Slovensko ocitlo v úplne inej situácii ako pri hlasovaní o predchádzajúcich šiestich návrhoch na zrušenie amnestií. „Od roku 2015 je Slovensko už priamo viazané medzinárodným dohovorom o ochrane osôb pred nedobrovoľným zmiznutím,“ povedal a zdôraznil, že to, čo bolo doteraz iba akousi všeobecnou povinnosťou medzinárodného práva, sa stalo od 14. januára 2015 povinnosťou, keďže Slovensko k tomuto medzinárodnému dohovoru pristúpilo. Ide o medzinárodný dohovor ľudských práv a základných slobodách, má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. „Rozhodnutie o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky alebo teda predsedom vlády, konajúcim ako zastupujúci prezident podľa § 105 Ústavy, je nielen v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s povinnosťou hlavy štátu zachovávať a chrániť Ústavu Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je budovaná,“ dodal P. Kresák.
Väčšina chráni zločiny v mene štátu
Ani po Kresákovej precíznej argumentácii sa nenašla potrebná ústavná väčšina aspoň 90 poslancov. Najbližšie k tomu počtu to bolo počas vlády I. Radičovej, keď návrh na zrušenie Mečiarových amnestií prešiel prvým aj druhým čítaním, v záverečnom hlasovaní 3. februára 2012 však bolo za iba 78 poslancov. Rovnako celým legislatívnym procesom prešiel návrh aj pri prvom hlasovaní 10. júla 2002, keď vládu tvorili SDK, SDĽ, SMK a SOP. Z 96 prítomných poslancov však bolo za iba 56. Vo všetkých ostatných prípadoch návrh neprešiel ani do druhého čítania, keď postačuje nadpolovičná väčšina z prítomných poslancov. Počas druhej Dzurindovej vlády (koalícia SDKÚ-DS, SMK, KDH, ANO) 18. mája 2005 zo 132 prítomných za posunutie návrhu bolo 65, čiže chýbali iba dva hlasy.
Len na dokreslenie obrazu, že pri hlasovaní často rozhodujú iné záujmy ako ten prirodzený, verejný. V tomto prípade návrh doplatil na existujúci konflikt medzi KDH a ANO po odpočúvaní P. Ruska, ktorý sa potom dohodol s V. Mečiarom, šesť poslancov ANO sa na hlasovaní nezúčastnilo a tie hlasy potom chýbali, aby sa návrh dostal aspoň do druhého čítania. Počas vládnej koalície Smer-SD, HZDS a SNS predložila opozícia návrh na zrušenie amnestií až dva razy. Prvýkrát sa hlasovalo 19. októbra 2006 (zo 131 prítomných bolo 78 za to, aby sa nepokračovalo v rokovaní o návrhu) a druhýkrát 28. októbra 2008 (zo 134 prítomných iba 55 za postup do druhého čítania). Návrh predložila opozícia aj počas jednofarebnej vlády SMER-SD, hlasovalo sa 17. marca 2015, ale za postup do druhého čítania zo 137 poslancov bolo iba 57. A napokon minulý týždeň 28. apríla 2016 za postup návrhu do druhého čítania zo 129 prítomných bolo iba 55 poslancov. Smutný obraz parlamentu, o ktorom platí to, čo uviedol v predchádzajúcich dňoch bývalý predseda kresťanských demokratov J. Figeľ: „Mečiarove amnestie tolerované väčšinou parlamentu chránia zločiny v mene štátu.“
Všeobjímajúci spolok nie je demokratický parlamentarizmus
A. Kiska sa minulý týždeň vyjadril, že pre úspech Slovenska v najbližších rokoch je potrebná širšia koalícia ochotných, rovnako k tomu, aby sa postavila hrádza extrémizmu a fašizmu. Prezident vo svojom vystúpení urobil aj deliacu čiaru v parlamente medzi poslancami Kotlebovej ĽS NS a ostatnou časťou opozície, ktorú označil prívlastkom demokratická. Od tej očakáva ústretovosť k vládnej koalícii. Tlak na akýsi zmier akoby mal vytvárať nejakú hrubú čiaru za minulosťou. Chýbala mi však potom aj veta, že vládna koalícia by nemala pokračovať v štýle predchádzajúcej jednofarebnej vlády, keď jej poslanci zmietali zo stola takmer všetky návrhy opozície. Chýbala mi veta, že ak si vláda dala do vyhlásenia, že je kontinuitou tej predchádzajúcej, tak je tu riziko takých krokov moci, ktoré dostali ľudí, považovaných za extrémistov, do parlamentu. Veď predsa verejnosť bola v minulosti svedkom príbehu H. Malinovej, príbehu veriteľov Váhostavu, príbehu učiteľov, ktorí namiesto ústretovosti boli konfrontovaní s otázkou, čo urobili pre spoločnosť. Verejnosti bola vnucovaná téza o moslimoch ako o ľuďoch všeobecne znamenajúcich nebezpečenstvo pre krajinu.
Rozumiem prezidentovi, že pre vyriešenie situácie okolo menovania ústavných sudcov potrebuje vytvoriť menej konfrontačnú situáciu, aká zaznievala počas prerokovávania programového vyhlásenia vlády. Výzvy by však nemali byť určené na vytvorenie všeobjímajúceho spolku v parlamente, lebo tým sa potláča prirodzené delenie na koalíciu a opozíciu, ktoré vytvárajú demokratický parlamentarizmus. A budem to opakovať donekonečna. Demokraciu neohrozuje ostrosť parlamentnej diskusie, ale spôsob, akým sa uplatňuje moc. Nemôže sa predsa vytvoriť situácia, že sa budú zatvárať oči pred kauzami, zlodejčinami, klamstvami.
Koalícia ochotných alebo koalícia vyúčtovaných?
Výzvy by mali byť určené na riešenie konkrétnych problémov, najmä tých, ktoré medzi verejnosť vnášajú pocit, že moc sa zneužíva. Predkladateľ návrhu J. Budaj vo svojom vystúpení pripomenul aj to, že ústava je významný dokument, ale ešte významnejšie je to, čo má zastrešovať – spravodlivý štát. Hoci za uplynulých dvadsať rokov bola ústava menená viackrát z oveľa menej závažných dôvodov, opätovne sa nenašla dostatočná vôľa, aby si poslanci uvedomili, že Mečiarove amnestie zašpinili natoľko slovenskú politiku, že bez ich zrušenia sa nedá obnoviť dôvera v politickú moc. J. Budaj apeloval na poslancov, aby sa súhlasným hlasovaním zbavili tej škvrny, aby neostali akoby komplicmi politika, ktorý amnestiou chránil únoscov a vrahov.
Poslanci mali minulý týždeň možnosť schválením návrhu na zrušenie Mečiarových amnestií ukázať, že chcú meniť štýl politiky. Tú snahu však v hlasovaní potvrdilo iba 55 poslancov. Veľmi málo na to, aby sa dalo čakať, že v zákulisí politiky sa niečo zmení. Nemorálnosť moci spred 20 rokov sa súčasným mocným nezdá nemorálna. V čase invázie do Iraku analytici kritizovali termín koalícia ochotných aj z dôvodu, že drvivú väčšinu vojakov vyslali Spojené štáty a Veľká Británia, v menšom počte Austrália, Poľsko a Dánsko. Za podporu však ďalšie štáty dostali štedrú pomoc, či už finančnú, vojenskú, alebo aj iného druhu. Preto sa často namiesto termínu koalícia ochotných (coalition of the willing) spomínalo, že ide o koalíciu vyúčtovaných (coalition of the billing). Začiatok obdobia novej moci na Slovensku zatiaľ skôr pripomína ten druhý termín. Ak v roku 2006 R. Fico, napriek postoju, že amnestie sú morálny suterén, prijatím V. Mečiara do vládnej koalície lídra HZDS v podstate politicky amnestoval, tak v roku 2016 vlastne to isté platí o konaní politikov Most-Híd a Siete, ktorí vstupom do koalície amnestovali Smer-SD za spôsob vlády jednej strany. Lebo spôsob formovania vlády, tak ako to v parlamente zdôraznil aj prezident, môže vyzerať ako ústavný, ale je to len navonok a nemusí znamenať, že spôsob v sebe skrýva aj zachovanie politickej morálky. Najmä, keď ten ústavný spôsob zdôrazňujú politici, ktorí nechcú zrušiť Mečiarove amnestie.
