„Život ľudí spoza železnej opony sa za štvrťstoročie zmenil na nepoznanie. Po zvrhnutí diktatúry sme boli síce chudobní, ale cítili sme sa bezpeční – chránení spoločenstvom, do ktorého sme sa rozhodli patriť,“ píše vo svojom komentári pre SME.sk Dzurinda. Hovorí, že sme venovali všetko úsilie na to, aby sme zvýšili svoj sociálny štandard a ani sme si nevšimli, že sa z našich životov začala vytrácať bezpečnosť, ktorou sme predtým oplývali. Kolektívne záujmy vystriedali individuálne.
Achillovu pätu Európanov vidí v čakaní, že naše problémy za nás vyrieši niekto iný. Ako príklad uvádza migračnú krízu. „My, Európania, by sme sa mali odhodlať zobrať európsku bezpečnosť do vlastných rúk. Tak, ako sa EÚ nesmie stať vazalom Ruska v súvislosti s Ukrajinou, takisto nesmie závisieť od Turecka v otázke zvládnutia imigračných vĺn,“ tvrdí bývalý minister zahraničných vecí a dodáva, že iba my môžeme vyriešiť túto situáciu. A to zmenou postoja a prelomením stereotypov v našich mysliach a srdciach.
Za najpálčivejšiu otázku považuje vyriešenie, ako a kam budeme vracať imigrantov, ktorí nedostanú azyl. „Kým nedáme odpoveď na túto otázku, kým nepristúpime ku konkrétnym krokom, nebudeme schopní takéto imigračné vlny zvládať,“ píše. Kroky, ktoré by sme mali podniknúť, nás budú stáť veľa finančných prostriedkov. Tie sa nám podľa jeho názoru podarí zvládnuť iba hlbokými ekonomicko-sociálnymi reformami.
„Potrebujeme podnietiť vytváranie zdrojov, ale zároveň zmeniť naše systémy sociálneho, zdravotného a dôchodkového zabezpečenia, aby pôsobili motivačne a aby boli odolnejšie proti zneužívaniu,“ tvrdí Dzurinda a dodáva: „To, čo dnes potrebujeme všetci najviac, je to povestné svetielko na konci tunela. Som presvedčený, že ak sa odhodláme na potrebné zmeny, to svetlo sa objaví.“
