Slovenský parlament, najprv ako Slovenská národná rada, potom ako Národná rada Slovenskej republiky, pripomínal vždy bojisko rôznych záujmov.
Za tých 26 rokov sa koleso dejín krútilo v cykloch, kedy tí, ktorí neboli pri moci sa vždy tvárili ako tí spravodliví. Zo spravodlivých sa potom na nejaký čas stali vládcovia slovenskej zeme, a spravodlivosť, vyprchala. Vždy po uchopení moci sledovali vlastný cieľ: napĺňanie štátnej kasy a správne, už nie spravodlivé, prerozdeľovanie. Ako korisť.
Slovenský parlament na vŕšku pod hradom je pre niekoho bezplatným, na druhej strane draho zaplateným, divadlom, kde sa vypúšťajú také negatívne emócie, akoby nahromadené a dovezené zo všetkých kútov Slovenska. Koalícia a opozícia doteraz nikdy nenachádzali spoločnú reč, lebo tí , čo sú vo vláde, chcú tam zostať naďalej, a opozícia ich chce vymeniť.
Pamätníci vedia, že nič sa nezmenilo k lepšiemu, ide to dolu kopcom z toho vŕšku pod hradom, čo sa týka politickej kultúry. A jediné prirovnanie, ktoré mi napadá, bez urážky Kurdov bojujúcich za vlastný štát je, že náš parlament sa premenil na divý Kurdistan podľa príbehov Karla Maya.
Všetci politickí herci sa tam pasujú do role Kara-ben-Nemsího (Syn Nemcov), toho najspravodlivejšieho, aký len môže byť. A tí ostatní na opačnej strane, alebo len v iných poslaneckých laviciach, sú tí zlí.
Ale nikto Kara-ben-Nemsímu ani po päty nevyrástol, pretože spravodlivosť, či už v politike, kultúre, súdnictve a v bežnom živote sa rozplynula ako piesok po púštnej búrke v Kurdistane a vetry ho rozviali na neznáme miesta v šírom svete.
