Pravda o dnešnej Ukrajine: Nikto už ničomu neverí. Sklamanie z Majdanu. Mladí a nešikovní vo vojne

    0
    Expert na medzietnické vzťahy Josef Oriško (Autor: David Daniel)

    Čo môžete zo svojich skúseností povedať o aktuálnej situácii na východnej Ukrajine?

    Bol som osemdesiat kilometrov od bojovej línie a tam prebieha každodenný život, okrem prítomnosti ozbrojených osôb v uniformách aj v civile nie je v týchto miestach nič poznať. Do obchodu síce prídu bežne oblečení chlapci a na chrbte majú samopaly a tiež tu uvidíte napríklad bilbordy, ktoré vyzývajú na mier a pod. Niekedy je počuť streľbu, v mestách sa v starých amerických Hummeroch pohybuje domobrana a polovojenské oddiely a nahrádzajú činnosť polície, ktorá nefunguje, pretože jej príslušníci bojujú v Donecku alebo bola rozpustená. Správajú sa ale korektne a nie je to situácia typu „Chorvátsko 1991“.

    Ako by ste teda konflikt charakterizovali?

    Nie je to občianska vojna, ale skôr hybridný boj o strategické alebo ekonomicky dôležité objekty alebo o vplyv. Nejde o boj za zachovanie existencie rodu, nikto sa nesnaží protivníkov zničiť a vyhladiť z etnickej nenávisti, ide skôr o nedorozumenie a o moc. Celý konflikt je zbytočný, všetci strácajú a ľudia príliš nevedia, k čomu to vlastne je. Nie sú tam nadšení bojovníci, často medzi nimi vidieť mladých chlapcov, ktorí tam sú pre peniaze alebo preto, že nemajú prácu. Často nosia zle zbraň a na checkpointe ich môžete napríklad vidieť, ako sedia v aute a hrajú Nintendo.

    Armádu v oblasti východnej Ukrajiny nie je príliš vidieť, občas prebiehajú armádne presuny. Ja som býval hneď vedľa veliteľstva práporu Azov, a keď som chodil na pivo, vídal som ich aj v krčme. Boli to 20-roční chalani, jazdili po plážach v džípoch a ich úlohou bola domobrana. Podľa mňa majú prevziať mandát polície a strážiť poriadok. Určite to nie sú žiadne netvory, často skôr nešťastní chlapci. Sú tam, samozrejme, aj patrioti, tých ale nie je veľa. Tých, vďakabohu, nie je toľko, ako keď bola vojna v Juhoslávii, pretože v tomto kontexte je patriotizmus smrtonosný.

    Dajú sa na Ukrajine vidieť vnútorní utečenci, ktorí museli pre boje opustiť svoje domovy?

    To je dosť viditeľné. Trebárs keď prenajímate byt, sú tam bežní klienti a potom tí, ktorí prišli o domov – doneckije“ – u ktorých je jasné, že hľadajú dlhodobé bývanie. Ľudia, čo prichádzajú napríklad z Donecka, nejdú ale len s nejakým balíčkom ako tí zo Sýrie, pomáhajú im často príbuzní. Nemyslím si, že je to beznádej sýrskeho typu; nejde o úplnú humanitárnu katastrofu. Starousadlíci na pobreží sa ich ale trochu boja, pretože v oblasti, kde som bol, patrila k zdrojom príjmov turistika.

    Kto dnes jazdí na ukrajinské pobrežie ako turista?

    Ukrajinci, Moldavci aj Bielorusi a pobrežie z toho celkom žije. V roku 2014 kempingy spustli, ale vlani sa turistika naštartovala a verím, že tento rok tam bude plno.

    Aká je nálada Ukrajincov a ako sa pozerajú na vývoj situácie?

    Politikou sa už ľudia príliš nezaoberajú, všeobecne už nikto v nič neverí. Časť ľudí na východe má záujem o korektné vzťahy s Ruskom, neznamená to však, že by boli príliš proruskí, je v tom skôr ekonomika. Obchodníci sú tým smerom prirodzene orientovaní a neznamená to, že sa na Rusko chcú orientovať politicky. Druhou skupinou sú ľudia, ktorých Rusko sklamalo, ale teraz majú pocit, že ich sklamáva aj Západ.

    Ukážkou je napríklad taká drobnosť, že v Kyjeve zakázali verejné opekanie šašlíkov, a pritom je to tam národný šport. Úrady to urobili s pocitom, že sa tým približujú Západu, a pritom je to úplne kontraproduktívne. Najväčšia časť obyvateľov – podľa mňa tak osemdesiat percent – dnes nie je ani prozápadná, ani proruská, ale chce len svojbytnú Ukrajinu. Tradičná je ale historická väzba na Rusko.

    A komunistická éra a Stalinove hladomory neprekážajú?

    Neviem, nakoľko to Ukrajinci berú ako vinu ruského národa. Je chybné dávať dohromady etnické a politické vzťahy, to sa nesmie. Ukrajinci majú problém s Kremľom, ale to má bárskto, dokonca aj Rusi. To ale neznamená, že národy sa znepriatelia. To je to najhoršie, čo by sa mohlo stať. Pevne dúfam, že tam nacionálna nenávisť nie je, a ak sa im toto zlo podarí udržať na uzde, majú vyhrané.

    Akú budú podľa vás mať budúcnosť východné separatistické republiky?

    Došlo to do bodu, v ktorom to na nejaký čas všetko zamrzne; a až po mnohých rokoch dôjde k nejakému zhnitiu problémov. A bude jedno, aký tie oblasti budú mať štatút. Ukrajina je bohatá a až začne pôsobiť faktor peňazí a ľudia začnú bohatnúť, konflikt zhnije rovnako ako v bývalej republike Srbská Krajina alebo v Podnestersku. Keď ľudia začnú normálne žiť a obchodovať, odsunie sa problém do pozadia. To ale môže trvať desať, pätnásť rokov, určite ale menej ako na Balkáne, pretože ľudia na Ukrajine sú oveľa menej zaťažení nenávisťou. Tá sovietska supraetnicita často rozpúšťala nenávisti v sovietskom „melting pote, nepriatelia sa aj dnes zhovárajú po rusky a pôsobí to v istom zmysle mierotvorne.

    Ako sa dnes Ukrajinci pozerajú na udalosti Majdanu? Mám známych, ktorí boli na Majdane a spájali si to s bojom za lepšiu budúcnosť, ale zároveň mali kamarátov na druhej strane. Dnes sedia a normálne sa o tom v krčme navzájom rozprávajú, napríklad sa aj pohádajú, ale nie je v tom nenávisť. Takéto dialógy sa dnes na Balkáne nevedú. Dnes sú navyše mnohí z Majdanu sklamaní. Je to efekt toho, že revolúcia nikdy neprináša okamžité zlepšenie, je skôr logické, že keď sa starý systém zborí a nový sa musí budovať, situácia sa zhorší a potom prichádza aj skepsa z revolúcie.

    Majdanské udalosti boli spojené s tým, že prezident Janukovyč nechcel pokračovať v prístupových rokovaniach s EÚ. Aký pocit z Európy majú Ukrajinci dnes?

    Majú ešte záujem o vstup do EÚ? Prvé rokovania o pristúpení boli už v roku 2012, teda za Janukovyča, a to, ako sa dnes pohľad  na vec zjednodušuje, že starý režim EÚ odmietal a nový jednoznačne do Európy chce, nie je presné, situácia nie je čiernobiela. Súčasný trend je veľmi prozápadný, je to vidieť aj na štýle obchodu a reklám, dizajnu aj v kultúre, ale propagácia Západu je opäť robená sovietskym spôsobom.

    O západné smerovanie Ukrajinci stoja, ale situáciu by som prirovnal k Srbsku – ľudia vedia, že nie všetko zo Západu je dobré, vedia, že by si asi polepšili, ale úplne tomu neveria. V mnohých ohľadoch pôsobí aj východná mentalita a nechápu niektoré slobody, ktoré ani nevedia využiť – sú zvyknutí, že sú dané pravidlá hry, a keď si ich majú sami vytvárať, nechápu to. Napríklad študenti pri určovaní študijných programov, ale platí to aj v biznise. Západ naopak často nechápe ich hodnotový systém a z banálnych vecí, ako je podávanie ruky ženám, ktoré na Ukrajine nie je bežné, potom dochádza aj k fatálnym nedorozumeniam. Ukrajinci o Európe diskutujú už dlho, ale ešte nedospeli k definitívnemu rozhodnutiu.

    - Reklama -