Aj preto pokladám Deň Zeme za prvoplánovú spoločenskú frašku.
Počas celého roka je médiám téma ochrany životného prostredia viac-menej ukradnutá. Politické, ekonomické a bulvárne témy vypĺňajú vatou životného prostredia. Kĺžu po povrchu ako surfista po vlnách oceánu. Vlastne, niekedy ani nie po povrchu, ale len a len po laku témy. Nič zdĺhavé, veľmi konfliktné, nezrozumiteľné, nieto ešte analytické … , len tak sa dotknúť témy a problému. A odletieť ako bezstarostný motýľ. Šesťdesiat sekúnd v televíznom spravodajstve a pár stoviek znakov v printovom vydaní. A chvatom k mačiatkam, kto s kým a prečo, tupým rozhovorom s treťoligovým futbalistom …
Okolo Dňa Zeme drnčia telefóny. Povinná jazda redakcií začína. „Čo pre vás znamená Deň Zeme?“ Nič. Je to deň ako každý iný. Ja mám Deň Zeme každý deň (rovnako ako deň matiek otcov, úcty k starším …). „Čo pripravujete na Deň Zeme?“ Nič. Nielen ochrana životného prostredia je o systematickej práci, nie o jednorazových PR aktivitách, zhášaní svetiel na 60 minút … a obdobných „eko“ cirkusoch. Nepochopenie je značné. Som málo vysmiaty, pozitívny a politický korektný. Nezdieľam spoločenské nadšenie tohto úžasného dňa.
Druhou pozoruhodnou skupinou sú školy. Začína to už počas marca. Telefonáty od Sniny po Malacky. „Neprišli by ste na prednášku, besedu … k Dňu Zeme? (samozrejme na vlastné náklady)“ Neprišiel. Po prvé, neviem sa naklonovať. Po druhé, nemám rád aktivity typu poďme si niečo odfajknúť, napr. Deň Zeme, lebo to máme v Školskom vzdelávacom programe (ŠVP).
Školy s úprimným záujmom o problematiku životného prostredia s témou pracujú počas celého roka, neboja sa robiť praktické aktivity aj mimo školy, aktivity, ktoré aj niečo riešia (mapovanie nelegálnych skládok odpadov, inváznych druhov rastlín… ) resp. aspoň sú zapojené do dlhodobých programov sledujúcich istý cieľ – napr. Zelená škola. Takýchto škôl je v SR, dovolím si tvrdiť, tak do 10 %. Ostatné sa boja vlastného tieňa, zriaďovateľa, nechce sa im (lebo finančné ohodnotenie), to im však nebráni mať v ŠVP frázy typu „… absolvent našej školy je schopný kritický myslieť, je občiansky angažovaný, environmentálne uvedomelý …“.
Deň Zeme v slovenskom školstve je poznačený PR zbytočnosťami typu svetový či iný rekord v zbere vrchnákov, v dĺžke hada z PET fliaš, desiatkami gýčových násteniek a besiedok pre znudených rodičov, tisíckami štylizovaných fotografií z akcií a ich zdieľaní. Nikomu však nevadí, že na stovkách týchto škôl sa každý deň porušuje napr. zákon o odpadoch (povinné triedenie plastov, kovov, skla, papiera, BRO, nebezpečných odpadov vznikajúcich pri prevádzke školy … ). Teória nadradená realite. Vychovávajúci nie sú vychovaní. Veľa rečí a malo vzorov.
Deň Zeme neobíde ani firemné prostredie. Heslom doby je spoločenská zodpovednosť. Tlačové správy o tom koľko kotlov zrekonštruovala firma XY, tímbildingy, eventy, semináre, tréningy … , demonštratívne čistenie či natieranie niečoho … Opäť lavína pozitivizmu, vysmiatych administratívnych pracovníkov a manažérov ktorých baví, raz ročne, manuálna práca, gýčových fotiek z ktorých kričí názov firmy, zdieľanie, zdieľanie, zdieľanie … Čo tam potom, že firma má za sebou aféry s nelegálnym nakladaním s odpadom, po nociach aspoň na pár hodín vypúšťa emisie mimo filtrov, obťažuje ľudí hlukom či smradom a osočuje občianskych aktivistov, ktorí na to poukazujú. Podstatný je náter, nie pravda. A dnes sme všetci zelení.
Samosprávy, až na výnimky blížiace sa k štatistickej odchýlke, si Deň Zeme ani nevšimnú. Ledva stihli vyrúbať, v zákonnom termíne, gaštanovú alej, skanalizovať miestny potok … nie je čas sledovať kalendár. Dosť že ich obťažujú akýsi aktivisti so skládkami, ktoré považujú za normálny kolorit dediny. Privítali by Deň eurofondov a dotácií … To by bol deň!
Ministerstvo životného prostredia SR pripraví k Dňu Zeme tlačovú správu, ktorá by rozplakala aj Rosamunde Pilcher. „Ministerstvo apeluje … , víta … , … oceňuje …, každý občan by si mal uvedomiť …“ Medzitým to isté ministerstvo pripraví občanov v meste XY o posledné ilúzie o tom, koho záujmy háji ústredný orgán štátnej správy. Štátna správa životného prostredia si vyhlásenie ministerstva ani nevšimne (načo, ministri sú dočasní, úradníci sú veční) a produkuje ďalšie a ďalšie pračudesné rozhodnutia.
A bežný občan? „Deň Zeme? Aha … , … neviem …, … nepočula som … ,… nezaujímam sa …, … prepáčte, ponáhľam sa … nemáte čo robiť, len obťažovať ľudí na ulici …“ Nelegálne skládky za každou obcou, vypúšťanie žúmp, vypaľovanie trávy ako akt čistenia verejných priestranstiev, plné kontajnery nevyseparovaného odpadu … Aký Deň Zeme?
Deň Zeme.
Skoro každý chce zachraňovať planétu, svet …, ale šokujúco málo ľudí je ochotných zachrániť 150-ročnú lipu v dedine, miestny potok, mokraď za humnami, triediť odpad …
Zachraňovať planétu je totiž bezpečné a virtuálne, pri zachraňovaní niečoho konkrétneho môžete dostať cez držku.
Detí v školách sa viac učia o klčovaní amazonských dažďových pralesov (lebo pľúca Zeme), moralizujú nad bezohľadnosťou Brazílie, lebo väčšina z nich nikdy nevidela či nechce vidieť ako vyzerajú lesy napr. vo východnej časti NAPANTu, čo ostalo z lesov Spišskej Magury po úspešnom boji s lykožrútom … Nikto im neprezradil či nechce prezradiť, že začať treba vždy od seba a za bráničkou vlastného domu.
Ochrana prírody nie je o Dni Zeme, je o systematickej, mravčej, často nenápadnej práci, o malých víťazstvách a veľkých až fatálnych prehrách. Všetky víťazstva sú dočasné a všetky prehry trvalé.
Je to permanentný konflikt o fyzickú podobu krajiny, je to nekonečný, nudný a vyčerpávajúci proces občianskej angažovanosti – od pripomienkovania legislatívy cez lokálny záujem, až po prípravu stanovísk, posudkov, oponentúr k rôznym zámerom, komunikáciu s arogantnými úradmi štátnej správy a feudálnym prostredím slovenských samospráv.
Namiesto prvoplánového Dňa Zeme môže každý urobiť niečo reálne a zmysluplné pre svoje okolie – obec, mikroregión, okres … , stačí sa len pozerať okolo seba a a nebáť sa. Kvapka vody nehĺbi kameň silou, ale vytrvalosťou.
Ak totiž niečo systematický robí desať ľudí, je to rarita, ak to začne robiť tisíc ľudí, stáva sa to zaujímavým, ak sa však zapojí desaťtisíc ľudí, zmení to spoločnosť.
A to neplatí iba pre Deň Zeme.
Rudolf Pado
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na pado.blog.sme.sk.
