Zmena Bugárovej rétoriky, klišé o vládnom programe, ako aj mlátenie prázdnej verejnoprávnej slamy. Ostré slová Ľuba Lintnera a jeho pohľad na súvislosti

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)

    Úplne obyčajným klišé sa stávajú polemiky, či je v programovom vyhlásení vlády, ktorá sa začala v skrátenom variante označovať ako Fico III, viac všeobecnosti ako reálnych čísiel. Ani jedna z predchádzajúcich šiestich vlád v ére samostatnosti Slovenska sa totiž nevyhla tomu, že na začiatku mala každá z nich obavy upísať sa dopredu politickej zodpovednosti za prípadné nesplnenie niektorého z konkrétnych cieľov. Napríklad aj prísľub 100-tisíc nových pracovných príležitostí sa teraz z pohľadu eufórie pozitívneho ekonomického vývoja môže zdať jasný. Stačí však, keď priami platcovia do európskych fondov pribrzdia svoje finančné príspevky, veď, pravda, aj politici týchto krajín musia v domácom prostredí zabojovať o vlastných voličov a utlmiť ich negatívne nálady vytýkajúce nesolidárnosť niektorých krajín v prijímaní utečencov. Zatiaľ to boli iba slovné postoje, ale v Únii sa aj v súvislosti s referendom vo Veľkej Británii a prehodnocovaním azylovej politiky rozdiskutovalo príliš veľa momentov vo vzťahoch medzi krajinami a reálne hrozí aj situácia, že priami platcovia prehodnotia svoje financie, ktorými prispievajú do spoločnej európskej kasy a dôsledok bude jasný. Slovensko už nebude mať toľko peňazí z európskych fondov, ako to bolo v predchádzajúcom období. Grécko zďaleka nie je v ekonomickej stabilite za vodou, čo môže nanovo rozkývať eurozónu. A sen o stotisíc nových pracovných miestach sa rozplynie, naopak, zvýši sa nezamestnanosť.

    Rezignácia na prívlastok „reformná“

    Aj pred štyrmi rokmi v máji 2012 si hneď na začiatku rozpravy lídri začali vyčítať všeobecnosť v textoch programových vyhlásení. Vtedajší predseda KDH J. Figeľ zdôraznil, že text programu politicky jednofarebnej vlády Fico II „dýcha nekonkrétnosťou, je bez inovatívnosti či inšpirácie“. Líder SMER-SD hneď vzápätí poznamenal, že kabinet I. Radičovej sa nemá v tomto zmysle čím pýšiť, lebo jeho text programu obsahoval iba „dva konkrétne údaje a to zvýšenie daňového bonusu o 100 % na každé dieťa do šesť rokov a zníženie stropu možného navýšenia dane z pozemkov z 20-násobku na päťnásobok ročnej najnižšej sadzby dane“, pričom zároveň zdôraznil, že aj tieto dva konkrétne ciele zostali nesplnené. To, že vláda I. Radičovej nemala šancu plniť svoje predsavzatia celé funkčné obdobie, už, prirodzene, nespomenul.

    V politických prekáračkách pokračovala L. Žitňanská, vtedy ešte v SDKÚ-DS, ktorá R. Ficovi pripomenula, že v konkrétnosti „si vláda nastavila latku príliš nízko a tam, kde nie sú merateľné ciele, tak tam nie je možná reálna kontrola“. Pred štyrmi rokmi sa rozprava k vládnemu programu roztiahla do troch týždňov, odznelo 60 vystúpení a podľa archívu na parlamentnom webe 433 faktických poznámok. Reálne sa však diskutovalo iba osem dní. Medzi tým boli totiž voľné víkendy, jeden z nich predĺžený v súvislosti so štátnym sviatkom Dňa víťazstva 8. mája. Ťažko predpokladať, ako sa bude diskusia v rozprave vyvíjať tentoraz, dá sa očakávať, že opozícia si popri kritických postojoch k samotnému programovému vyhláseniu nechá priestor aj na výhrady k postupu politikov Most-Híd a Siete pri vytváraní aktuálnej vládnej koalície.

    Jedno konštatovanie si dovolím ešte pred začiatkom rozpravy. Aktuálna vládna zostava už dopredu v ekonomickej oblasti rezignovala na prívlastok byť reformná, keď výsledkom dohôd je cieľ dosiahnuť vyrovnaný rozpočet o dva roky neskôr, ako si to pôvodne stanovil samotný SMER-SD a úvahy otvoriť odbornú a politickú diskusiu s cieľom nájsť ústavnú väčšinu potrebnú na zmenu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Minister financií P. Kažimír to odôvodňuje tým, že súčasná dikcia zákona, ktorý nedovoľuje vláde hazardovať na strane výdavkov, neumožňuje štátu v súčasných výhodných podmienkach na finančných trhoch zásobiť sa väčšou hotovosťou, lebo aj táto sa započítava do hrubého dlhu. Politici opozície by však mali byť veľmi opatrní pri rozhodovaní sa o podpore, lebo na prvé vnímanie rozumne znejúca argumentácia môže napokon otvoriť stavidlá vládnej rozšafnosti. Každopádne pri posudzovaní programu novej vlády je už dopredu jasné, že vláda Dzurinda II (2002 – 2006) zostane pre Slovensko v počte urobených reforiem stále najúspešnejšia.

    Bugárova kritika o policajtoch sa stratila

    Na začiatku volebného obdobia sa dá vládny program skôr posudzovať, či za napísaným textom, nech je to už všeobecnosť alebo konkrétne číslo, je naozaj úprimný postoj z pohľadu posudzovania konkrétnych krokov v predchádzajúcom období. Všimnime si napríklad prísľuby o úsporách v oblasti verejnej správy. Vláda Fico I v období rokov 2006 – 2010 si dala konkrétny cieľ znížiť náklady o 20 percent. Výsledkom však bolo navýšenie. Vláda Fico II v období 2012 – 2016 mala predsavzatie znížiť výdavky na štátnu správu, podľa údajov zo štátneho rozpočtu v jednotlivých rokoch sa však výdavky zvyšovali. Minister R. Kaliňák často zdôrazňoval pozitíva reformy ESO, ktorej cieľom bola efektívna štátna správa v prospech občana, a tvrdil, že do tohto roku prinesie úsporu vyše miliardy eur, nikdy však nešpecifikoval, kde sa tá úspora skrýva. V období rokov 2013 až 2014 sa počet úradníkov totiž zvýšil o 8450 ľudí. Pre rok 2015 bol v pláne nárast o ďalších 4700 úradníkov. Pre rok 2016 SMER-SD uvažoval o prijatí 2500 nových policajtov, čo podľa textu programu novej vlády ani Most-Híd, ani Sieť nezmenili, hoci to ich lídri v pozícii opozičných politikov jednoznačne kritizovali. B. Bugár to vlani 6. decembra v relácii RTVS O 5 minút 12 porovnal s Fínskom, oproti ktorému už v súčasnosti má Slovensko zhruba trikrát viac policajtov. Podľa štúdie českého ministerstva vnútra pripadá u nás jeden policajt na 254 obyvateľov, v severskej krajine je to na 705 obyvateľov. „Trikrát viac policajtov máme, plus to ideme rozširovať o 2500?“ pýtal sa pred štvrťrokom predseda Most-Híd. V aktuálnom vládnom programe však, naopak, nachádzame konštatovanie o nutnosti silného štátu, k čomu potrebuje „primerané administratívne, finančné i bezpečnostné a vojenské kapacity“.

    Jedno na papieri, iné v realite

    Aj keď posudzujeme zahraničnopolitické pasáže z programových vyhlásení všetkých troch vlád, na ktorých čele stál R. Fico, s jeho reálnou rétorikou počas všetkých tých rokov vo vzťahu k európskym a transatlantickým štruktúram, tak si uvedomíme, že to, čo na papieri bolo jednoznačne čierne na bielom, tak v skutočnosti vyvolávalo otázniky, na ktorej strane slovenský premiér vlastne stojí. Programové vyhlásenie 2006 – 2010: „Slovenská republika je z politického a bezpečnostného hľadiska neoddeliteľnou súčasťou euroatlantického priestoru… Vstupom do NATO sa SR stala súčasťou kolektívnej obrany… Prijatím za člena EÚ získala ďalšie záruky politickej a ekonomickej stability…“ Postoje predsedu SMER-SD sú však ako na sínusoide. V máji 2007, keď bol desať mesiacov premiérom, vtedy vo vláde so SNS a HZDS, tak počas návštevy Moskvy V. Putinovi povedal, že súhlasí s Ruskom a je proti umiestneniu amerického protiraketového systému na území Česka a Poľska. Pritom vtedajší šéf našej diplomacie J. Kubiš považoval protiraketovú obranu v Česku za príspevok k posilneniu bezpečnosti v našom regióne a euroatlantickom priestore. Postoj predsedu vlády odôvodnil tým, že je to jeho osobný názor, čo vládna hovorkyňa ešte priklincovala slovami, že Fico slová o raketovom systéme vyslovil ako predseda strany Smer. Pritom cesta do Moskvy bola oficiálnou návštevou predsedu slovenskej vlády a aj v kontexte programu jeho vlády mal vtedy skôr prezentovať dohodu krajín Severoatlantickej aliancie, ktorej členom bolo Slovensko už tri roky. Na zasadnutí Rady žiadny zástupca členskej krajiny nevzniesol protest či výhradu, všetci sa zhodli, že americký štít a protiraketová obrana NATO by sa mali navzájom dopĺňať. R Fico v reálnych postojoch nebol priaznivcom spoločnej bezpečnosti a hlavne vojakov, ktorí sú s ňou veľmi úzko spätí. Výdavky na obranu sa počas prvej vlády R. Fica v rokoch 2008 – 2010 znížili z 1,5 % na 1,1 %. Z roku 2008 sú známe jeho slová: „Dať 31 miliárd korún do armády a vidieť chlapcov, ktorí nevedia pochodovať. To sú procesy, ktoré nebudeme podporovať.“ Z plánov umiestnenia amerického štítu a protiraketovej obrany NATO pred deviatimi rokmi napokon zišlo, v súčasnosti však najmä Poľsko a pobaltské krajiny požadujú od USA a NATO zvýšenie ochrany, čo je dôsledkom ruskej anexie Krymu a aktívnej podpory Ruska separatistov na východe Ukrajiny. Otázkou zostáva, aké bude mať postoje R. Fico v novom období.

    Bláznovstvo, cigary a koňak

    Programové vyhlásenie 2012 – 2016: „Členstvo Slovenskej republiky v euroatlantických a európskych štruktúrach zásadným spôsobom určuje medzinárodné postavenie štátu… Ukotvenie Slovenskej republiky v Európskej únii umožňuje, aby sa občania cítili bezpečne politicky, ekonomicky a sociálne…“ A aká bola realita? V septembri 2014, pár dní po samite NATO vo waleskom Newporte, na ktorom prezident A. Kiska prisľúbil vybudovanie logistického centra, premiér vyhlásil, že sa postaví proti vybudovaniu základne na Slovensku, aj keď by ho to malo stáť odchod z politiky. „Aj keď sme v NATO, neznamená to, že musíme mať na svojom území základne s cudzími vojakmi. Keby nás do toho niekto nútil, vyvolal by som referendum,“ vyhlásil pred rokom a pol. Oveľa ostrejšie k Aliancii sa premiér vyjadril v novembri 2014 v rozhovore pre Extra plus: „Ten obrovský tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov krajín NATO na samite vo Walese neviem nazvať inak ako bláznovstvo. Keď to volanie po zvyšovaní rozpočtov na zbrojenie počúvali zbrojári na Západe, mohli si od radosti rovno zapáliť cigary a naliať koňak.“ Rozpaky vyvolávali aj jeho rozdielne postoje k Európskej únii. V apríli 2013 si študenti bratislavskej Paneurópskej vysokej školy vypočuli takéto jeho slová: „Slovensko nemá inú alternatívu, ako ostať v Európskej únii, ako ostať v eurozóne a  Schengene. A najmä nemá inú alternatívu, ako byť v jadre, ktoré sa môže v rámci diskusie o hlbšej integrácii vytvoriť.“ O 29 mesiacov neskôr v septembri 2015 v súvislosti s rozhodnutím podať žalobu pre hlasovanie o kvótach povedal: „Radšej vstúpim do infringementu (procedúry porušenia pravidiel), ako by sme mali rešpektovať tento diktát,“ zdôraznil R. Fico. Podľa neho „nemôžeme si dovoliť, aby Európa fungovala na princípe väčšiny proti menšine a veľké krajiny potom budú rozhodovať, čo sa bude diať v malých krajinách. To je koniec Európy“. Pred tromi rokmi nemal líder Smer-SD žiadny problém so znížením rozsahu suverenity jednotlivých krajín. Ba dokonca ešte skôr, v apríli 2008, označil schválenie Lisabonskej zmluvy, v ktorej je aj ustanovenie o možnosti prijať rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou, ako významný krok k ďalšej integrácii Slovenska do Únie a poslancov, ktorí za ňu nehlasovali označil za „protinárodných a protieurópskych“. Pár mesiacov pred marcovými voľbami už demokratické väčšinové hlasovanie znamenalo podľa neho koniec Únie.

    Nové obdobie s nedôverou

    Jednoznačnosť vzťahu k Aliancii a EÚ obsahuje aj program aktuálnej vlády pre roky 2016 – 2020, ktorej členom sa stali aj Most-Híd a Sieť. „Vláda bude vychádzať z predvídateľnej, dôveryhodnej a transparentnej zahraničnej politiky a členstva v Európskej únii a NATO. Vláda bude podporovať rozvoj transatlantických vzťahov ako základný pilier zaručenia bezpečnosti a budovania prosperity SR,“ konštatuje sa vo vyhlásení. Bude zaujímavé sledovať nielen postoje R. Fica, ale aj B. Bugára, ktorý na jeseň 2015 po rozhodnutí jednofarebnej vlády SMER-SD podať na Európsku komisiu žalobu pre kvóty uvedený krok vnímal kriticky: „V nepriateľskom a hysterickom postoji proti EÚ už zostal len Robert Fico. To, že si možno vyslúži za svoje postoje vylúčenie z európskej platformy socialistických strán, môžeme považovať za jeho problém a problém strany Smer-SD, ale to, že ohrozuje medzinárodné postavenie Slovenska, je už problém celej krajiny,“ konštatoval pred pol rokom predseda Most-Híd. Každopádne, nová vládna koalícia vstupuje do svojho mocenského obdobia s nedôverou nielen pre spôsob, ako vznikla, ale aj z dôvodu, že veľa z toho, čo bolo napísané na papieri, sa počas predchádzajúcich vlád R. Fica nenaplnilo aj v jeho konkrétnych postojoch.

    Roky len mlátenie prázdnej slamy

    A všimnem si ešte jeden moment, ktorý sa síce občanovi môže zdať, že nie je pre neho chlebom a vodou, ale pre udržanie potrebného stupňa demokracie je pre spoločnosť veľmi dôležitý. Je ním vyváženosť duálneho systému v oblasti elektronických médií a z toho vyplývajúca otázka, aký je vzťah politickej moci k verejnoprávnosti. „Vláda považuje Rozhlas a televíziu Slovenska za jediný systémový nástroj na poskytovanie služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, spočívajúcej v širokom prístupe verejnosti k informáciám, kultúre a vzdelávaniu,“ konštatuje vo svojom programovom vyhlásení kabinet, ktorý už tretí raz bude viesť R. Fico. Podobné konštatovania mali aj predchádzajúce vlády, ale v podstate ani jedna sa nesprávala tak, aby v celom rozsahu problematiky aj pojem verejnoprávnosť naplnila. Za existenciu už takmer štvrťstoročia duálneho systému v tomto geopriestore (Zákon o Slovenskej televízii a Zákon o Slovenskom rozhlase vstúpili do platnosti 1. júla 1991) sa o tom najsprávnejšom fungovaní a napĺňaní verejnoprávnosti pohovorilo nesmierne veľa času a popísalo nesmierne veľa novinových strán či analytických materiálov. Z tohto pohľadu tie uplynulé roky tak istým určitým spôsobom pripomínajú jednu z bájok La Fontaina O krysom sneme. V nej išlo o kocúra Špekohryza, ktorý sa toľkokrát stretol s myším rodom, že svet bol takmer zbavený krýs. Tie, čo zostali, sa raz stretli, aby rozhodli, ako sa zachrániť pred úplnym vyhubením. Z dohadovania skrsol nápad, že treba kocúrovi zavesiť na krk zvonček, ktorý by sa tak stal pre myší rod výstrahou pred blížiacou sa kocúrovskou pohromou. Keď však prišla reč na to, kto onen zvonček kocúrovi na krk zavesí, prišli na rad výhovorky a nenašiel sa nikto. Nuž, a či nepoznáme „mlátenie prázdnej slamy“ aj z ľudského konania? La Fontaine dáva bájkou poučenie: Ak ide o úvahy, všadiaľ sú radcov plné rady. Ak sa má niečo vykonať, nie je tam nikto dohromady.

    Koncesie boli zneužívané politikmi

    Od januára 1990 je súčasný generálny riaditeľ RTVS V. Mika už dvadsiatym druhým šéfom, ktorým pôsobí na čele tejto inštitúcie. Pred šiestimi rokmi pre časopis Euroreport plus som esej na túto tému nadpísal titulkom, že verejnoprávnosť sa rovná peniaze, peniaze a peniaze. V slovenských politických, finančných, ale najmä morálnych pomeroch by hocikto, akokoľvek geniálny, pojem verejnoprávnosti patričným programovým obsahom v požadovanej kvalite veľmi ťažko naplnil. Na podporu tohto konštatovania stačí uviesť príklad Českej televízie, ktorá býva aj v debatách politikov dávaná za vzor jej, na naše pomery veľmi kvalitnými, už piatimi kanálmi. Môžeme však aj bičom hnať hoc aj geniálneho Einsteina či kúzelníckeho Copperfielda v riaditeľskej stoličke verejnoprávneho média, pri súčasných finančných možnostiach nikdy rovnako kvalitný program neprinesie. Náš poplatok 4,64 eura je najnižší v Európe. Keď to porovnáme RTVS s Českou televíziu, ktorá má päťnásobne viac financií, Český rozhlas štvornásobne viac, je jasné, o čom je reč. A v obľúbenej dovolenkovej destinácii Slovákov – v Chorvátsku je to dokonca až 11 eur mesačne pre obe verejnoprávne médiá. Koncesie sa odhodlala naposledy zvýšiť v roku 2003 druhá vláda M. Dzurindu. Všetky ďalšie roky ukázali, že koncesie (či podľa nového zákona úhrady za služby verejnosti) a ich zvyšovanie boli témou, ktorá sa zo strany politikov zneužívala. Označovala sa ako citlivá z dôvodov obáv z negatívnej reakcie občanov-voličov zo zvýšenia sumy, domnievam sa však, že to bol vždy vedomý postoj, aby vo financovaní verejnoprávneho média zostala možnosť závislosti od štátu. Preto treba privítať, že nová vláda prichádza s úvahou zvýšenia poplatku, čo sa v texte programu zatiaľ skrýva iba pod všeobecne znejúcimi slovami „primerané finančné zabezpečenie plnenia jej zákonných úloh prostredníctvom optimalizácie výšky úhrady za služby verejnosti“.

    Verejnoprávnosť nie sú len financie

    Zo strany ministra M. Maďariča ide o dosť pokrytecký prístup, pretože je dosť erudovaný na to, aby vedel, že dostatok financií je jednou zo základných podmienok zabezpečenia verejnoprávnosti a mal dosť časových možností, aby zvýšenie koncesií presadil v prvej alebo druhej vláde R. Fica. Napokon súčasný riaditeľ RTVS V. Mika už v prvých dňoch po zvolení do funkcie v auguste 2012 začal argumentovať v prospech zvýšenia poplatku, keď M. Maďarič predkladal novelu zákona o úhrade za služby verejnosti v súvislosti s tým, že SMER-SD sa rozhodol zachovať koncesie, keďže predchádzajúca vláda I. Radičovej počítala s ich zrušením. Ale ani jeden rok zo štyroch pri schvaľovaní rozpočtu neprišiel M. Maďarič s návrhom na zvýšenie poplatku, až teraz, keď bude mať aj koaličných partnerov. Obsah verejnoprávnosti však nie sú len financie, ale aj spôsob voľby riaditeľa a členov Rady RTVS. Pokiaľ ostanú v rozhodovacej právomoci politickej väčšiny v parlamente, tak pojem verejnoprávnosť sa nikdy nenaplní. Napokon snaha predsedu vlády R. Fica disciplinovať moderátorov a redaktorov RTVS, čo a ako sa majú pýtať a čo majú vysielať, dávajú jasný signál, aká je predstava v SMER-SD o pozícii RTVS. Nie byť médiom v prospech verejnosti, ale byť médiom v prospech vlády. Mlčanie opozičných politikov, ale aj profesijných novinárskych združení, ktoré sa pri Ficových postojoch neozvali, nedáva príliš optimizmu ani do budúcnosti. Aj tento aspekt by mala verejnosť v období novej vlády sledovať. Lebo papier znesie všetko. Aj všeobecné frázy, aj konkrétne čísla. Dôležité však bude konkrétne správanie sa pri uplatňovaní moci.

     

    - Reklama -