Expolitik, bývalý diplomat a autor románov ako Zóna šťastia, Dementi, Kód 9 či Kód 1 začal diskusiu moderovanú publicistkou Gabrielou Rothmayerovou svojimi zážitkami z ďalekého juhoázijského Bhutánu. Práve táto krajina mu učarovala do takej miery, že sa jej poetikou a estetikou inšpiroval pri tvorbe svojho najčerstvejšieho titulu. Román by mal svetlo sveta a regály kníhkupectiev uzrieť v septembri. „Píšem teraz román Kód 7 o hľadaní šťastia a cítim to tak, že to bude asi moja najušľachtilejšia kniha,“ prezradil na úvod Banáš.
Krajina šťastných ľudí
Spisovateľ ďalej poznamenal, čo mu na tejto krajine učarovalo najviac. „Je to jediná krajina na svete, ktorá nepozná kritérium hrubého domáceho produktu, ale majú hrubé domáce šťastie. Dokonca to vedia aj kvantifikovať. Podľa prieskumov OSN, ktorých kritériom bolo, nakoľko sa ľudia cítia šťastní, sa Bhután umiestnil na ôsmom mieste na svete. A pokiaľ ide o HDP, tak sú asi na 150. mieste. Teda je tam totálna disonancia medzi bohatstvom a pocitom šťastia. Je to jasný dôkaz toho, že šťastie s bohatstvom nejako veľmi nesúvisí,“ priblížil expolitik.
Banáš ďalej poznamenal, že kráľovská dynastia Wangchuckovcov, ktorá v Bhutáne vládne, sa teší nesmiernej obľube obyvateľstva. Taktiež podotkol, že spomínaný aspekt šťastia je úzko spätý s hospodárením úradov a autorít. Aspekt šťastia je tu doslova podchytený aj legislatívne. „Zo zákona tu máte zakázané používanie PET fliaš. Producenti PET fliaš hovoria, že to je diktatúra, ja hovorím, že bodaj by bola. Ďalej máte zo zákona zakázané používať igelitové vrecká. Šesťdesiat percent Bhutánu musí byť zo zákona zalesnených. Keď chcete vyrúbať strom, musí vám na to dať súhlas kráľovská komisia. Taktiež je zo zákona zakázané razenie tunelov, pretože hovoria, že hory sú sídlami bohov a bohovia sa nesmú rušiť,“ priblížil situáciu v Bhutáne.
Gabriela Rothmayerová a Jozef Banáš počas besedy. Foto: pk
Potulky Slovenskom
Najprekladanejší slovenský spisovateľ taktiež podotkol, že sa rád vracia do našich dedín a toto odporúčanie je aj odkazom slovenským politikom. „Pred troma týždňami som bol napríklad v Ponikoch. Aj som tam spal, do pol tretej rána sme tam sedeli v krčme. Však takto by mali po Slovensku chodiť aj slovenskí politici. Keď som sa vrátil z východu dva dni pred voľbami, tak som žene na kus papiera napísal: Kotleba-9. A to som netrafil, lebo na východe mal viac,“ zaspomínal na svoje cesty po Slovensku.
Bývalý diplomat si posvietil aj na problematiku „cenzúry“ médií a rozdelil ich na mainstreamové a alternatívne. „Ja nie som žiadny putinovec, ako ma označujú, no keď poviete pravdu alebo ste kritický voči NATO či Spojeným štátom, tak ste automaticky putinovec,“ dotkol sa témy.
Jozef Banáš si počas diskusie zaspomínal aj na svoju politickú minulosť a pôsobenie ako zástupcu veľvyslanca. Prítomným porozprával príbeh, ako sa stretol s bývalým kancelárom Nemeckej spolkovej republiky Willym Brandtom. „Položil som Brandtovi otázku: Ako sa Nemci vyrovnávali s minulosťou po skončení vojny? Bolo to v 90. roku a aj u nás to bola dosť aktuálna téma. A on mi povedal, že hľadali, na aké úrovne až pôjdu, pretože každá rodina bola s NSDAP (Hitlerova Národno-socialistická nemecká robotnícka strana, pozn. redaktora) nejako spojená. Potom mi hovorí: Minulosť každého spoznáte podľa toho, ako sa správa dnes,“ zaspomínal spisovateľ.
