Svojimi performanciami ste často zasiahli do verejného priestoru, ale aj do jeho inštitucionálneho podhubia. Ako dnes vnímate vplyv „úradnej moci“ na kultúrne inštitúcie?
Je to zásadná otázka. Dá sa na ňu napísať mnoho diplomových a dizertačných prác. Študenti našej katedry na tému spôsobu uplatňovania kultúrnej politiky v galériách vypracúvajú rôzne semestrálne, ako aj diplomové práce.
V polovici 90. rokov za ministra Mečiarovej vlády I. Hudeca vznikli intendantúry, ktorých „šéfovia“ začali hromadne odvolávať kvalifikovaných riaditeľov galérií. Počas prvej Dzurindovej vlády minister Kňažko zrušil intendantúry. Po roku 2002 však vznikli vyššie územné celky, druhá Dzurindova vláda si naivne myslela, že keď odovzdá moc regiónom, tie budú vedieť „najlepšie“, ako a čo majú robiť. Nasledoval ale proces, ktorý na 80 percent vrátil stav v galériách k roku 1984. V nadpolovičnej väčšine nie sú riaditeľmi relevantní odborníci, ale kváziodborníci – dispečeri výstav, prevodové páky na vyššie územné celky a neschopní pracovníci alebo až pitoreskné figúrky. Ako by mohol riadiť chirurgické oddelenie mäsiar?
V minulosti som sa preto pokúšal o viaceré zmeny (napríklad počas ministrovania Krajcera, toho sme ale pre kauzu Danubiana žiadali odvolať). Neskôr som sa snažil o zmenu zákona o múzeách a galériách, no vtedajší minister kultúry Maďarič to zmietol v parlamente „zo stola“. Moje neskoršie návrhy smerujúce ku kvalitatívnym zmenám v galériách (podporili ich aj sedemnásti poslanci parlamentu) zavrhol vtedajší generálny riaditeľ Sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR J. Šimunič. To, že to nebol odborník na svojom mieste, sa potvrdilo aj v kauze Bernini, za ktorú čelí obvineniu, na ktoré dal podnet samotný minister kultúry Maďarič.
Do akej miery je podľa vás dnes politika previazaná s umením? Aký má dnes vplyv na jeho kvalitu?
Nejde o priamy vplyv, skôr nepriamy. Nepotrebujú novú podobu a nové formy umenia, stačia im nekonečné poschodia stredného prúdu, gýča a neprofesionálneho umenia. Toto presadzujú nielen politici veľkej politiky, ale aj regionálni či mestskí politici, ako aj ich prevažne neschopné a alibistické úradnícke aparáty. Uprednostňujú ľahké transkripčné polohy umenia alebo bezpohlavnú abstrakciu, všetko, len nie výstup z pozície politického, angažovaného, feministického umenia atď. Tie sú totiž náročnejšie na percepciu. Naše pseudoelity ich nepotrebujú a boja sa ich.
Ako vnímate „návrat“ odvolaného riaditeľa Galérie Jána Koniarka v Trnave v rámci výstavy v priestoroch trnavskej radnice? Potešila vás?
Nevnímam to ako návrat, lebo výstavné priestory sú v správe mesta, kým Beskid bol zbavený funkcie v zariadení Trnavského samosprávneho kraja. O ničom to nenasvedčuje.
Sú dnes ešte ľudia citliví na otázky vecí verejných?
Už dlhšie ma označujú za aktivistu. V 90. rokoch ma volali polovážne „ekoterorista“, no mám tiež skúsenosti v angažovaní sa vo viacerých sférach. Je tragickým zistením, že vo veľkej časti predstaviteľov toho, čo nazývame štát, spoločnosť, región, mesto atď., sa človek doslova môže rozliať na kolomaž a nenájde partnera, ktorý vás chce počúvať. Predstavitelia verejného života nepotrebujú pravé riešenia či diskusiu o probléme, problémy len moderujú (mnohí z nich sú aj pôvodní moderátori), lebo im nerozumejú. Alebo len plnia príkazy strán, ktoré často majú polomafiánsky základ.
Môžem to ilustrovať aj na tom, ako skončili staré strany, ktoré fungovali ako profánne cirkvi a nedokázali problémy pomenovať a ani správne reagovať na prezentovaný problém jeho podporením. A preto to v našej spoločnosti funguje tak, ako funguje. Ale aj druhá časť aktérov týchto problémov – verejnosť často zlyháva v tlaku na politické špičky, vyššie územné celky, úrady atď. Svojím spôsobom akoby sme to mali zakódované a čo je najhoršie, vidím, že uchádzači o štúdium na Trnavskej univerzite sú takto už prednastavení zo svojich škôl a určite aj rodín. Po 26 rokoch od prevratu sa stále pred nami vznáša občianska spoločnosť ako fatamorgána.
Prezident Andrej Kiska sa pri svojej návšteve Trnavy vyjadril, že považuje oblasť zdravotníctva a školstva za najdôležitejšie oblasti, ktorým by sa mala nová vláda venovať. Stotožňujete sa s ním?
Pripájam sa k tomu, len situácia v oboch sektoroch je odlišná. Korupcia v zdravotníctve požiera veľké peniaze. Pri zmene tu nezáleží na rozhodnutí jedného človeka, ale na zmene systému kontroly a na inej organizácii zdravotníctva a poistenia. V zdravotníctve sa pritom na zlyhanie systému dopláca úmrtím, čo teraz potvrdzujú všetky strany.
Školstvo je iné, viacvrstvové a môžeme dokonca povedať, že národ „osprostieva“. Z pohľadu talentových prijímacích pohovorov, ktoré každý rok konáme, vidíme, že vedomostná a mentálna úroveň adeptov na štúdium každý rok klesá, čo jednoznačne nasvedčuje o pravdivosti výroku, že základné a stredné školy sa kvalitatívne prepadajú. Aj výsledky posledných volieb pritakávajú tomuto intelektuálnemu a mentálnemu prepadu.
Blažej Baláž (vpravo) na “dáždnikovom proteste” učiteľov Trnave Foto: Adriána Kondlová
Čo sú podľa vás najdôležitejšie momenty, ktoré by sa v rámci školstva mali zmeniť?
Jednou z hlavných deformácií je slabé finančné ohodnotenie, ale aj zlá organizácia a generalizované vnímanie škôl. Na zmeny v školstve pritom nestačí len výmena jedného človeka či troch osôb na ministerstve. Musí tu byť silný tlak zdola, podobne, ako to bolo vo Fínsku, aby prišlo k preformátovaniu všetkých stupňov škôl, teda aj vysokých, ku ktorému musia byť prizvaní naslovovzatí odborníci a nie anachronické postavičky dlhodobo prilepené na svoje teplé úradnícke stoličky.
Ako dnes vidíte priestor na riešenie problémov školstva na Slovensku? Zmenil sa?
O perspektíve je ťažké hovoriť, uvidí sa až po roku. Tieto voľby problém nevyriešili, ale odsunuli do najbližších volieb. Momentálne sú na Slovensku najpálčivejšími otázky nevymožiteľnosti práva, zlyhania prokurátorov, vyšetrovateľov, zdravotníctva a školstva, ktoré sú v totálnom prepade. Bude potrebná obrovská energia a podpora na ich preformátovanie. A obávam sa, či sú na to zvolení správni ľudia.
A najmenej verím v zmeny v kultúre „na východ od raja“ (Bratislavy), akoby ich nikto nepotreboval. Stačí nám folklór „fariem“, stredný prúd, zábavná art pyrotechnika, popevkári… Na výsledkoch volieb nezáleží, kultúra (umenie) tu jednoducho nefiguruje. Vládne stará pesnička o vzniku nových strán, nových borcov, ale krajina (mimo Wilsonova) zostáva v zúfalom stave. A toto všetko sa podpisuje aj na strate dôvery v spoločnosť, víťazí nedôvera a deziluzívna apatia.
Autor: Adriána Kondlová
