Pasivita Slovákov je hnojivom korupcie a migračná kríza skúškou pre Úniu, rozohnil sa grécky fotograf. Mali by sme začať hádzať kamene a dožadovať sa spravodlivosti, vyzýva

0
Antonios Vlachou, umelecký fotograf (Autor: Archív A.V.)

Pochádzate z Grécka a už zopár rokov žijete na Slovensku. Ako ste sa sem dostali?

Keďže som plodom grécko-slovenskej lásky, tak som sa narodil v Aténach a približne po troch rokoch môjho života sa naši rozhodli presťahovať sa na Slovensko. Čiže v tom veku som do toho ešte veľmi nezasahoval (úsmev)…

Ak máme porovnať životnú úroveň v Grécku a na Slovensku, je to diametrálny rozdiel. Vy ste si vybrali Slovensko. Prečo?

Úplne som si ho nevybral, keďže v troch rokoch ma jednoducho preniesli (smiech).  Ale je pravda, že už dákych 10 rokov som svojprávny a môžem sa akokoľvek rozhodnúť. Nuž, áno, som na Slovensku, lebo tu mám už nejaké to zázemie. Žijem tu prakticky 25 rokov a síce mám v Grécku rodinu a pár kamarátov, nie je to priamo to, čo potrebujem na to, čo viem robiť. A môžem súhlasiť, že ten rozdiel je diametrálny.

Ako by ste pomenovali kultúrne, sociálne zázemie Slovenska a Grécka? Trvalo vám dlho, kým ste sa “aklimatizovali”?

Začnem od konca. Aklimatizujem sa vždy, keď prídem z Grécka… Zvláštne je práve to, že keď prídem do Grécka, nemám potrebu sa aklimatizovať. Cítim sa tam hneď, ako keď sa človek vráti do svojho. Ale myslím, že s tým súvisí aj celková grécka pohostinnosť. Kultúrne a sociálne zázemie je pre mňa silno prevažujúce na Slovensku, keďže tu som vyrastal.

Čo vám najviac chýba z domácej krajiny? A naopak, čo ste našli na Slovensku, čo ste v rodnej krajine nemali?

Z domácej krajiny mi chýba takmer všetko. Rodina, slnko, ľudia, spôsob života, kvalita potravín… Je toho fakt veľa. Slovensko sa mi páči asi najviac v jednej veci, že aj keď to tu na prvý pohľad tak nevyzerá, je o niečo „organizovanejšie“. Ale všetko je otázka zvyku. V Grécku sa mi smejú, či sme tam všetci takí „organizovaní“. Predsa len, tam ten čas nie je až taký podstatný a presný ako tu.

Živíte sa ako umelec – vo vašich dielach je veľká miera symbolizmu. Je slovenské publikum na modernú tvorbu pripravené? Akceptujú vaše diela?

Tak… umelec (úsmev). Ja sa tak nerád nazývam, lebo umelec je napríklad Jan Saudek – s ním sa nemôžem porovnávať. Ale čisto pojmovo, robím asi nejaké druhy umenia a trochu prispievajú k tomu živobytiu. Symbolizmus akosi vkladám zrejme všade a trošku podvedome. Asi ako všade. Je percento populácie, ktoré to vníma rovnako ako ja a akceptuje moju tvorbu. Myslím, že v zahraničí je to percento vyššie, a to je fakt vyvodený z môjho pozorovania reakcií ľudí na zahraničných portáloch či fórach. A tam vystupujem na rozdiel od niektorých slovenských politikov pod vlastným menom…(smiech)

Aké je hlavné posolstvo vašej umeleckej tvorby?

Posolstvom je prevažne vyvolať emóciu. Či pozitívnu, alebo negatívnu, no ak sa niekto zamyslí nad tým a cíti z tej tvorby radosť, hnev alebo akúkoľvek inú emóciu, môžem si povedať, že sa to podarilo. Tvorím, ako cítim momentálne, ale myslím, že každý tak tvorí.

Vašimi objektmi sú často ženy – zobrazujete ich nahotu, zameriavate sa na detaily, hráte sa so svetlom a v každej jednej fotografii nájdeme príbeh, ktorý prerozprávate… Čo pre vás ako umelca nahota symbolizuje?

Oblečenie je pre mňa príliš prvoplánové, definujúce. Keď je človek nahý, správa sa inak, ako keď má na sebe tú masku, zahaľujúcu akékoľvek „nedostatky“. Ono pritom každá jazva, peha, „faldík“ či škvrna tvorí samotný príbeh a unikátnosť človeka, ktorého fotím. A vidím to zakaždým, keď sa žena predo mnou vyzlečie donaha, začne byť sama sebou. Tam sa to celé začína. Nahota pre mňa nie je účelová… Je to spôsob, ako ten človek prestane riešiť všetok virtuálny svet a zrazu je naturálny, sám sebou.

Dokáže sa umelec na Slovensku uživiť? Nemali by ste to jednoduchšie v domácom Grécku?

Je pár umelcov, ktorí to na Slovensku dokázali a aj dokážu… Myslím, že pre  súčasnú situáciu, v Grécku to nie je momentálne jednoduchšie. Predsa len, Grécko je momentálne v katastrofálnej ekonomickej situácii, ktorá vám nastavuje priority trochu inak. V minulosti asi áno. Keby sme nebrali do úvahy akékoľvek finančné rozpoloženie a postavili Slovákov a Grékov na jednu rovinu, umelec by sa v Grécku uživil jednoduchšie. A to len preto, že kultúra v Grécku je neporovnateľne rozvinutejšia oproti Slovensku. A myslím, že tým nikoho neurazím.

Grécko ako krajina v súčasnosti rezonuje na politickej scéne. Dostalo od Európskej únie významnú finančnú pomoc, napriek tomu sú domáci obyvatelia nespokojní… Ako to hodnotíte vy?

To je veľmi jednoduché. Mali by sme začať hovoriť jasnejšie. Grécka pokladnica, ktorú spravuje grécka vláda, dostala pomoc od Európskej únie. Ľudia na to nemajú žiaden dosah – len ich zástupcovia, teda politici. Tak ako na Slovensku. To nie je o uťahovaní opaskov… To je o tom, že ľudia znášajú dôsledky krokov politikov, ktorí toto všetko spôsobili. Keby som mal kaviareň a 30 rokov vám budem dávať ku káve koláčik, tak to budete brať ako samozrejmosť, lebo vy za tú kávu platíte. No teraz, keď vám dám za tú istú cenu iba šálku bez kávy – budete asi nespokojná. Tak prestanete ku mne chodiť a ja skrachujem… Je ten krach moja alebo vaša vina?

Myslíte si, že Gréci sú pripravení na reformy, ktoré od nich EÚ požaduje?

Začať na nule je vždy problém. Začať v mínuse je ešte väčší. Všetko sa dá, ale potrvá to veľmi dlho. Či sú pripravení? Neviem.

Aká je v súčasnosti politická klíma vo vašej rodnej krajine a ako reagujú bežní ľudia na to, čo sa deje v EÚ?

Tak ako všade. Ľudia nevedia, čo majú robiť. Koho majú voliť? Nakoniec, rovnaký problém je na Slovensku a asi v celej EÚ. Ľudia idú pekne po kábli, až kým sa nedostanú k zdroju… Zatiaľ došli k EÚ a zistili, že Únia ako taká veľmi dobre nefunguje. Takže systém je zlý. Niekto ho zle nastavil, ale to nie je problém. Problém je, že prvé smeti sa dajú zamiesť pod koberec, no zrazu pod kobercom už nie je miesto a hnije nám podlaha. Čiže Únia problémy rieši, až keď nemá kam uhnúť.

V súčasnosti je však dominantnou témou utečenecká kríza. Grécke ostrovy doslova zaplavili utečenci, ktorých však posielajú naspäť do Turecka. Celá táto situácia akoby sa kompetentným vymkla z rúk. Kde sa stala chyba?

V jednotnosti. Problém je, že krajiny EÚ nedržia spolu, lebo ich nič nespája. Spojené štáty majú ako keby jednotnú históriu. My máme Úniu postavenú na rozličných kultúrach, večných bojoch a teraz sa tvárime ako jeden celok. A teda rozhodovanie v podstatných veciach, ako je utečenecká kríza, sa zrazu ako keby netýkala celej Únie, no každý sa snaží uchrániť svoju časť piesočku. Teroristický útok na Spojené štáty sa dotýka jedného národa – Američanov. Tu poznáme len útok v Belgicku, Paríži… nie v Európe. „Grécko nezvláda nápor utečencov.“ – Toto je také vtipné… Keby Slovensko malo z troch svetových strán more, ako by chránilo samo tieto hranice? A to sa bavíme o ľuďoch prakticky bez identity. Musíte ich nanovo zaregistrovať. Od nuly. A keďže ich príde viac, ako dokážete spracovať, nastáva nervozita. Predstavte si, že tam bývate a zrazu máte pred domom 500 unavených, nespokojných ľudí.

Mnohí Gréci sa snažia utečencom pomôcť, hranice však stále ostali zatvorené… Ide podľa vás o patovú situáciu? Je táto situácia riešiteľná?

Čokoľvek by som povedal, by asi nebolo relevantné. Na tejto téme pracujú celé tímy ľudí s kvantom podkladov, do ktorých nevidím. Nejako sa to vyvinie, no vidí do toho len malé percento ľudí, a toto nie je moja parketa.

Grécko, Turecko – to sú krajiny, ktoré žijú najmä z turizmu. Je však predpoklad, že ľudia budú mať strach cestovať na dovolenky do destinácií, kde im hrozí nebezpečenstvo. Myslíte si, že sa to z ekonomického pohľadu negatívne dotkne aj Grécka?

Samozrejme. Grécko žije najmä z turizmu. Morské hranice nie sú doteraz určené a teda s ropou ako ekonomickým boostrom (zosilňovačom) sa nedá celkom počítať. V roku 2015 sa Grécku začalo dariť práve preto, že dosiahli nový rekord v turizme a to 26 miliónov návštevníkov. Ak to tento rok výrazne klesne, práve pre utečencov, bude to mať nepríjemné následky.

Mnohí vinia kancelárku Merkelovú, že utečencov prijala s otvorenou náručou a teraz je Európa “rozbitá” a ohrozená teroristami z Islamského štátu. Súhlasíte s týmto názorom?

Merkelová to nemyslela zle, lebo chcela ukázať, že sa to dá. Chcela asi ukázať, že taká silná krajina ako Nemecko ich dokáže uživiť a chcela ísť príkladom ostatným krajinám. Myslíte si, že keby sme nemali „utečeneckú krízu“, tak by sa teroristi sem nedostali, keby chceli? Na túto otázku si môže odpovedať každý sám… Z Merkelovej rozhodnutia budú plynúť asi iné problémy, ale nie teroristické útoky.

Ak by to bolo na vašom rozhodnutí – pustili by ste do Európy utečencov, ktorí prichádzajú prevažne zo Sýrie?

Keby bolo na mne, snažím sa názorovo zjednotiť Európu. Je podstatné uvedomiť si, že ľudí najviac spája spoločný nepriateľ. Nemyslím tým ľudí zo Sýrie, ale ISIS. Imigranti sú akási skúška, či budeme držať spolu, alebo sa necháme rozbiť. Spojene prúty… Bože, však to máte také krásne posolstvo od kráľa Svätopluka. Ak sa necháme zlomiť jeden po jednom, prehrali sme. Veľmi laicky – pustil by som ich, pokiaľ splnia všetky požiadavky, aké v máme v Európe. Inými slovami – jedným metrom na všetkých. Samozrejme, že sa pár veci zmení – no ak prídeš ku mne na návštevu, budeš sa musieť správať podľa zvykov, aké tu máme. Bez rozdielu náboženstva či rasy. Zmení to tvár Európy, ale dá sa to zvládnuť. Je tu dosť miesta pre všetkých.

Za uplynulé obdobie zrealizoval Islamský štát množstvo teroristických útokov. Máte strach cestovať do rodného Grécka?

Nemám. To by som sa musel báť cestovať kamkoľvek.

Niektorí analytici hovoria, že za utečeneckou krízou je diktát z Ameriky s cieľom rozvrátiť Európsku úniu. Súhlasíte s týmto názorom?

To sú konšpiračné teórie. Buď som veľmi naivný, alebo sa mi to zdá príliš veľký „plán“, z ktorého nevidím logický prínos pre Ameriku v zmysle stratégie. Pre Ameriku sú z časového hľadiska strategickejšie miesta, kam by mohli investovať svoje úsilie.

Akú budúcnosť predpovedáte Európskej únii? Vydrží?

Nie som veštec, nemám taký odhad… Moje analytické schopnosti nesiahajú tak ďaleko, aby som predpovedal budúcnosť 20 rokov dopredu. Myslím si, že minimálne ešte 15 rokov vydrží. Možno nie takú, akú ju poznáme, ale skôr asi nezanikne. Neskôr neviem.

Poďme však na domácu scénu. Máme po parlamentných voľbách. Prekvapili vás výsledky volieb?

Myslím, že každého jedného z nás prekvapili (úsmev).

V parlamente má Slovensko stranu označovanú za neonacistickú… Čo na to hovoríte?

Kamarát-novinár bol za toto označenie zažalovaný za ohováranie, tak pozor! (smiech) Ale áno… Ak máme byť diplomati, je to strana, ktorá vykazuje všetky znaky neonacizmu. Stačí si zobrať programové vyhlásenie a otvoriť vo wikipédii, čo je to neonacizmus a nájdeme 90 % zhodu. Pre mňa to je výsledok nevzdelanosti ľudí a zúfalosti v jednom. Pozor, neodsudzujem voličov tejto strany, lebo podľa mňa „nevedia, čo činia“. Pán Kotleba má za sebou minulosť, a to nie až tak dávnu – stačí sa pozrieť rok dozadu a uvidíme pochod v Bratislave. Opakujem – nenávisť je presne to, čo nás rozbíja a my potrebujeme byť jednotní a pomáhať si navzájom.

Ste spokojní s koalíciou, ktorá vznikla? Akú jej dávate budúcnosť?

Koalícia, ktorá vznikla, je – ahhh! Už konečne môžem! Zlepenec. Tam to máte, Robert. Priznám sa, že ma bolela hlava asi tak, ako keď sa dozviete, že vás frajerka podvádza a nie s jedným. Robiť veci správne, nielen populárne, sa dosť bije s charakterom, ktorým sa strany tak dlho oháňali. O Procházkovi sa nebudem vyjadrovať… Ten chlap mi bol už od čias prezidentských volieb odporný. Pán Bugár ma zabolel veľmi, lebo za celý ten čas nespravil nič zlé – až teraz. Čisto hypoteticky a nahrubo… Sedemdesiat percent ľudí chcelo zmenu a práve tá neprišla. Budúcnosť? Ja netuším, „kto je za dverami“ ani v šepkárni. My sa nakoniec len pozeráme na toto divadlo. Ľudia síce odchádzajú z divadla, no mali by sa radšej postaviť a hodiť tú paradajku, aby dali najavo, že sa im to nepáči.

O Slovensku hovoria ako o krajine, v ktorej je veľmi silná korupcia. Myslíte si, že sa to môže zmeniť?

Ak, tak, o pár generácií. Aj to si nie som celkom istý, keď vidím ako niektorí mladí ľudia len papajú to, čo im naservírujú, bez otázky, čo jedia a ako sa to pripravuje. Hovorím, pasivita slovenského národa je hnojivom pre rast korupcie. Mali by sme začať hádzať kamene a dožadovať sa spravodlivosti. Nenechávať to na Procházku zeleným sadom.

Najzávažnejšie problémy máme v zdravotníctve a školstve. Myslíte si, že nová vláda tieto problémy vyrieši?

Každá z koaličných strán sa správa neštandardne. Netuším, čo sa bude diať.

Silne národnostné a neonacistické strany sú v európskych štátoch čoraz populárnejšie. Čomu to pripisujete?

Nevedomosti. Nenávisť spôsobila druhú svetovú vojnu. Spolupráca a konštantný rozvoj systému spôsobil zlatú éru za Periklesa. Ľudstvo zažilo toľko udalostí, že keby sa pozrelo dozadu, vedelo by si len vybrať, ktorá cesta fungovala a naopak, na čom padla. Akurát, že my sa dozadu nepozeráme a robíme tie isté chyby dookola.

Ak by ste mohli niečo na Slovensku zmeniť vy, čo by to bolo?

Ja nie som mudrc a netvrdím, že sa nemýlim. Ale snažím sa zo všetkého poučiť, aby som viedol veci dobrým smerom. Kvalita, nie kvantita. Spolupráca, menej závisti. Nemáme si čo závidieť, lebo keď sa vyzlečieme donaha, sme si všetci rovní. Neprijímajme veci pasívne, snažme sa pochopiť, ako vznikajú. Argumenty pokladajme logicky, nie emotívne. Ak kritizujeme, snažme sa aj riešiť. Slovensko treba zmeniť od koreňov zmýšľania a potom sa môžeme venovať detailom.

 
- Reklama -