„Napätie v spoločnosti nevzniká na základe reálnych skúseností, ale väčšinou na základe sprostredkovaných obrazov a tvrdení. K ľuďom, ktorí do Európy prichádzajú v núdzi, sa v dôsledku toho často nestaviame ako ku skutočne neznámym, ale ako k reprezentantom predstáv o tej-ktorej skupine,“ píše v bulletine kurátorka výstavy Lenka Kukurová. Cieľom expozície malieb, vizuálnych performance, fotografií či priestorových inštalácií a objektov je návštevníka upozorniť na subjektivizovanie témy migračnej krízy a v prvom rade strachu z cudzieho, respektíve z cudzincov.
Tri minúty utečencom
Návštevník sa už v úvode výstavy dostane do konfrontácie s ústredným posolstvom expozície, ktoré v podstate vyzýva: „Vyskúšaj si, aké to je byť v koži utečenca.“ Prvá interaktívna inštalácia v podobe obrieho prepravného kontajnera ponúka vyskúšať si, aké to je byť aspoň na chvíľu niekým, kto opustil svoj domov, riskol to a rozhodol sa skúsiť šťastie v cudzej krajine. Jedna z lektoriek vás na približne tri minúty (podľa povahy návštevníka a toho, ako zvláda tmu a stiesnené priestory) zavrie v spomínanom kontajneri.
Prepravný kontajner, v ktorom sa vžijete do roly utečenca. Zdroj: pk
Zvukové efekty, klaustrofobický interiér a tajomné siluety, od ktorých sa odrážajú prúžky svetiel, majú v návštevníkovi evokovať cestu utečenca do „zasľúbenej zeme“. Človek priestor kontajnera spočiatku len tuší, no ak si naň trochu „posvietite“ (napríklad bleskom fotoaparátu) zistíte, že jeho osadenstvo imituje skupinka plastových figurín.
Autorom multimediálnej inštalácie s názvom HopeTour je Lukáš Houdek. Podľa jednej z lektoriek, ktorá je k dielu priradená, by mal jednotlivec stráviť v kontajneri približne tri minúty. No podľa jej slov sa to líši z prípadu na prípad. Niekomu tma a stiesnené podmienky neprekážajú, iní sa pýtajú von už po pár sekundách.
Ukrižovaný imigrant
„Cesta za svetlom“ sa volá ďalšia inštalácia, ktorá má predstavovať improvizované obydlie, aké si stavajú utečenci napríklad na gréckych plážach. Autorka Birgit Rubergová rozvešala po konštrukcii záchranné vesty patriace imigrantom, ktoré boli nájdené na ostrove Lesbos, a našila na ne symbolické odkazy.
Na ďalšom objekte či skôr priestorovom texte Jesus was a refugee autor prepojil náboženskú otázku s problematikou utečeneckej vlny. Termoobal tvoriaci pozadie slova „refugee“ má symbolizovať pozlátku spájanú s cirkvou, ale zároveň aj prikrývku, ktorú fasujú utečenci od aktivistov. Autorom je Kristián Németh.
Dobrovoľníčky zrelé na znásilnenie a „háken krojc“ z nôh
Umelkyňa Kateřina Šedá zase predstavila inštaláciu s názvom 2016, ktorá sa skladá zo „záhonu“ záchranných viest určených pre deti do troch rokov. Kontroverzné odkazy skĺbené s komiksovou kresbou predviedla autorka pod pseudonymom Toy Box, ktorá svojimi veľkoplošnými dielami chcela podčiarknuť situáciu v susednom Česku.
Dielo zobrazuje imigrantov z hlavnej stanice v Prahe v dojímavých situáciách, no tento aspekt rozbíjajú autentické „haterské“ výroky okoloidúcich. Odkazy boli väčšinou adresované aktivistkám neziskovky Hlavák, ktoré sa imigrantom snažia poskytnúť pomoc. „Tie pi*e by mali tí nakazení špinavci povinne znásilniť,“ píše sa na jednej z malieb, na ktorej vidíme jednu z aktivistiek, ktorá sa stará o malé dieťa. „Dúfam, že im tie štetky pomôžu úplne vo všetkom, však antibiotík máme dosť,“ stojí vedľa kresby páriku seniorov-utečencov. „Kresby zobrazujú absurditu nenávistných textov v porovnaní s reálnou situáciou utečencov: rodina s deťmi, ktoré sa hrajú medzi batožinou na zemi na hlavnej stanici, zachránené sýrske dievčatko na kolenách jednej z dobrovoľníčok alebo mladý muž hrajúci na klavíri,“ opisuje dielo autorka v oficiálnom priloženom texte.
Hákový kríž poskladaný z nôh. Zdroj: pk
Medzi ďalšie kontroverzné diela patrí Rodina na pochode od Mária Chromého. Objekt sa môže na prvý pohľad zdať ako pletenec ľudských nôh, no zo správneho uhla je jasné, že zobrazuje nacistický hákový kríž.
Prasací Kotleba a europarlament v plameňoch
Maľba s názvom Vodca čerpá z aktuálnej politickej situácie. Portrét Mariana Kotlebu je namaľovaný, ako sa píše v popise k dielu, prasacou krvou na lacnom papieri. „Portrét Mariána Kotlebu, slovenského politika, ktorý má blízko k extrémnej pravici,“ vysvetľuje plagátik s informáciami vedľa diela. Či je „chyba“ (dlhé áčko) v krstnom mene lídra ĽS NS umeleckým zámerom, alebo len výsledkom nepozornosti, s istotou povedať nevieme.
Predseda ĽS NS namaľovaný prasacou krvou Zdroj: pk
Séria okrasných tanierov s názvom Souvenirs of the New Colonies (Suveníry z nových kolónií) autorky Janky Duchoňovej má poukázať na strach zo scenárov, ktoré môžeme často titulovať ako konšpiračné. V oficiálnom texte k expozícii sa píše o tematike inštalácie ako o strete civilizácií, ktorý je autorkou hyperbolizovaný, satirizovaný až zosmiešňovaný. Maľby zobrazujú napríklad zamerikanizovanú Moskvu, Biely dom asimilovaný Islamským štátom či moslimov rúcajúcich vianočný stromček. Na dvoch ilustráciách tá istá autorka kopíruje štýl starodávnych ilustrácií Blízkeho východu, obohatených o aktuálnu problematiku. „Témou akvarelových malieb je ohrozenie symbolov západného sveta: Európsky parlament obliehajú bojovníci z iných kultúr a na Bielom dome pribudli minarety,“ píše sa v oficiálnom texte. Treba ešte podotknúť, že apokalyptická vízia zdevastovaného europarlamentu v súčasnom kontexte bruselského masakru nabrala reálne kontúry.
Zbombardovaná Bratislava a svet za plotom
Hlavné mesto v troskách a z Bratislavského hradu ruina. Túto „postapokalyptickú“ víziu priniesla kresba Ota Hudeca s názvom Deň po nálete zobrazujúca rozbombardovanú Bratislavu. „Dielo je reakciou na problematiku vývozu zbraní. Výjav zobrazuje zničené centrum Bratislavy (Suché mýto – pozn. redaktora) po bombardovaní kazetovými bombami,“ píše sa v popise ku kresbe. Dvojdielo, ktoré dopĺňajú aj kresby vývozných zbraní, má poukázať aj na fakt, že do vojnových konfliktov sa nepriamo zapája(lo) aj samotné Slovensko. „Slovensko dlhý čas odmietalo pristúpiť k dohovoru o ich (kazetová munícia – pozn. redaktora) zákaze a tieto zbrane dokonca vyrábalo a vyvážalo,“ píše sa v texte.
Asimilovaná Moskva na americký obraz Zdroj: pk
Hudec si v ďalšom priestorovom objekte Krajina doslova vystrelil z návštevníkov, no zároveň mal jeho kanadský žartík poukázať na pocity, ktoré zažívajú utečenci tesne pred (ne)vstupom do cudzej krajiny. Inštalácia – drevený plot za sebou ukrýva „zasľúbenú“ krajinu, no návštevník netuší, ako vyzerá alebo čo ho konkrétne za plotom bude čakať a či sa zaň vôbec dostane. Autor vymyslel sériu pravidiel, ktoré prezradil len k dielu priradeným lektorom, a tí ich na základe toho, či ich návštevníci spĺňajú, púšťajú za drevenú ohradu.
Zoznam, ktorým disponuje len lektor, je súborom absurdných pravidiel. Napríklad: má dotyčný čierne vlasy (príklad vymyslený redaktorom, samotné pravidlá sú držané v tajnosti)? Ak je blondiak, skrátka má smolu. Redaktor PL.sk toto pravidlo splnil a bol vpustený do krajiny za plotom. Tam sa nachádzal model krajiny, ktorú brázdil hračkársky vláčik. „Inštalácia v inštalácii“ pôsobila sterilným dojmom a nejedného návštevníka mohla sklamať. Lektor poznamenal, že expozíciu navštívil párik a autorovo pravidlo, ktoré sa denne niekoľkokrát mení, spĺňal len muž. Ten sa zachoval empaticky a za plot nakoniec nešiel a trochu namrzene spolu s priateľkou expozíciu opustili.
