Pred voľbami nás ubezpečujú o tých najlepších úmysloch, ktoré s nami majú, ale akonáhle sa z nich stávajú artisti vo vláde, či parlamente zabúdajú na všetko a ponúkajú nám samé lacné čísla. Čo si máme myslieť o cirkuse pánov Kočnera a Kollára, ktorý jeden druhému vyčítajú, kto z nich je väčší mafián a podvodník. V slušnom štáte by týchto dvoch pánov po včerajšku mala v merku polícia, v mafiánskom štáte si to okrem mafie nikto nevšimne. Hociktorý normálny podnikateľ na Slovensku, ktorý od rána do večera pracuje, vie ledva uživiť seba a svojich zamestnancov, zrazu počúva podnikateľa Kočnera, ako s miliónmi hádže hore – dole. Ako toľké milióny dokázal tento človek zarobiť svojou prácou? Dá sa to len čestnou prácou? Čo sme to za krajinu, keď slovo mafia sa používa viac ako iné, najmä v súvislosti s politikou a podnikaním? To naozaj máme všetci začať žiť mafiánskym spôsobom života? To naozaj sa máme začať vyzbrojovať luparami a vyrovnávať si účty po vzore sicílskej mafie? Kde sa zo Slovenska stratila morálka a charakter? Prečo teraz nepodvihnú svoj hlas politické autority, lebo aj tie sú spoluzodpovedné za súčasný mafiánsky stav Slovenska? V tejto súvislosti je zaujímavé, koľko mediálneho priestoru dokázali zapredané média poskytnúť pánovi Kočnerovi a koľko priestoru dostali podnikatelia, ktorí boli okradnutí Váhostavom, Doprastavom a inými darebákmi? Koľkí sa mohli napríklad v TA3 vyžalovať verejnosti na mafiánske spôsoby mocných? Títo podnikatelia, ich zamestnanci a rodiny nevinne trpeli, len preto, že štát trpel a trpí mafiánske praktiky a cynický od nich vyžadoval poplatky, aj keď sám vedel, že nemali za prácu zaplatené. Na tom našom cirkusovom Slovensku je to úplne inak, tu sa nenosí morálka, tu sa nenosí charakter (však pán Bugár), tu na všetko ľudia potrebujú papier, nestačí tu vzájomne podanie ruky na znak toho, že sa ľudia dohodli. Voľbami sme si zvolili len obyčajný sprostý cirkus, ktorý ešte ani nezačal fungovať a tí, ktorí z bilbordov kričali o charakteroch a hrdo, odborne a slušne nám vnucujú za artistov takých, ktorí v minulosti sa zďaleka nesprávali tak, aby nám mohli byť vzorom. SNS a pán Danko, ktorý dostával v médiách najviac priestoru, narozprával toho viac ako dosť, tak teraz vidíme, ako táral. Nominovať do funkcie typu pána Plavčana, tak na to je okrem charakteru treba aj hrdosť, odbornosť a slušnosť.
Len kde sa to všetko podelo?
Stanislav Martinčko (O2H)
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na martincko.blog.sme.sk.
