Barbari pred bránami? Diskusia o príčinách terorizmu sa nekončí. Sme svedkami radikalizácie islamu alebo islamizácie radikalizmu? Sme vo vojne? Ale v akej? A proti komu? Diskusia, ktorá sa vedie ďalej, nemusí byť často vôbec príjemná. V poslednom čase skrížili zbrane autori, ktorí sa ale vôbec nezhodli.
Po vlne emócií, ktoré sprevádzali najnovšie atentáty 22. marca v Bruseli v nadväznosti na tie v Paríži 13. novembra a 7. januára 2015, prichádza čas na výmenu názorov. Nevystačíme si často s jednoduchými odpoveďami na zdanlivo jednoduché otázky. Čelíme barbarom, bláznom… Alebo sú nakoniec oni sami v skutočnosti iba obeťami? Kto vlastne bojuje proti komu?
Vojna tretieho (moslimského) typu… Pokrvného bratstvo
Európski politici v prvej reakcii na atentáty, či už išlo o Paríž, alebo Brusel, reagovali v zásade rovnako: vyhlásením výnimočného stavu, zostrenými bezpečnostnými opatreniami a prejavmi, ktorých hlavným mottom boli slová o vojne. „Sme vo vojne,“ povedal francúzsky prezident Francois Hollande po jesenných útokoch. „Sme vo vojne,“ opakoval premiér Manuel Valls v súvislosti s tými bruselskými.
Belgický premiér Charles Michel, pravda, o „vojne“ nehovoril. Povedal iba, že ide o „zbabelé a slepo násilné atentáty“. V zásade ale všetci hovorili rovnako ako pri údere na Svetové obchodné centrum 11. septembra 2001 americký prezident George W. Bush. „Sme vo vojne,“ povedal vtedy Bush.
Nie je nič chybnejšie ako táto úvaha, tvrdí analytik Francois Heisbourg, ktorý stojí na čele Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie v Paríži. „Sú ľudia, ktorí nás chcú zbaviť našej bezpečnosti, ale nie sme vo vojne v plnom slova zmysle. Máme čo do činenia s kriminálnikmi, ale tvrdiť, že sme vo vojne, to by znamenalo dať im štatút, o ktorý presne usilujú,“ tvrdí. Heisbourg upozorňuje na to, že atentáty treba vnímať v kontexte západného angažmánu v krízových oblastiach (Irak, Líbya, Afganistan), ale aj v súvislostiach často už pozabúdaných vojen (tzv. alžírska vojna v rokoch 1954 – 1963, francúzskym slovníkom je vnímaná Alžírčanmi väčšinovo ako „boj o nezávislosť“). Tie sú v tomto prostredí často živé aj po niekoľko generácií.
Klasická predstava vojny sa ale premenila, súdi Alain Duhamel, vplyvný francúzsky komentátor rozhlasovej stanice RTL. „Sme vo vojne tretieho typu,“ hovorí. „Dnes je terorizmus Islamského štátu pokračovaním vojny inými prostriedkami,“ tvrdí s odkazom na slávny výrok Clausewitza o vzťahu vojny a politiky. Tú nevedú štáty ani národy, ale často entity nového typu – či už ide o milície, teroristické organizácie, alebo bratstvá. Nie iba bratstvá v zmysle náboženskom (napríklad Moslimské bratstvo), ale ako ukazuje posledné vyšetrovanie atentátov v Paríži a Bruseli, priamo pokrvní bratia.
Pamätáte si ešte ich mená? Cherif a Said Kouachi, Ibrahim a Salah Abdeslamovci pri atentátoch v Paríži; Ibrahim a Khalid El Bakraouiovci v Bruseli. „Propagandisti, ktorí regrutujú, sa často zaujímajú o bratov, pretože je vždy ľahšie získať viac osôb v jednej rodine,“ hovorí psychoanalytik Patrick Annoyel. Mimochodom, ešte jeden atentát vykonali bratia: Džokar a Tímúr Čarnajevovci v Bostone 15. apríla 2013.
Vyšetrovatelia sú prekvapení, aký malý počet ľudí stačil na výbuchy v srdciach európskych metropol. A boli to samovražedné útoky, ktoré z atentátnikov urobili v tejto ideológii „mučeníkov“. Nešlo pritom v žiadnom ohľade o džihádistov, ktorí by bojovali o nastolenie kalifátu, podľa propagandistickej dikcie tzv. Islamského štátu, ktorý sa k atentátom prihlásil. Gilles Kepel, špecialista na islam v Európe, tvrdí, že Islamský štát iba využil tieto útoky na vylepšenie svojho imidžu (k „pozláteniu svojho erbu“, ako vysvetľuje), hoci je v skutočnosti na ústupe.
Islamizmus ako ideológia odvolávajúca sa na Korán dokázala prilákať tisíce mladých mužov a žien (podľa odhadov tvoria ženy desať percent) na bojisko proti Západu, tzv. neveriacim psom, a mocenskú dominanciu, ktorá má sama hlboké korene.
Islamizácie radikalizmu alebo radikalizácie islamu?
Príčiny atentátu nemajú jediného menovateľa. Politológ Olivier Roy, ktorý prednáša v Univerzitnom európskom inštitúte vo Florencii, často opakuje, že by sme mali u regrútov terorizmu, ktorý bude výsledkom generácií povojnových imigrantov v Európe, vnímať rozmer generačnej vzbury voči ich rodičom. „Džihádizmus je generačná a nihilistická revolta voči rodičom,“ napísal politológ pred časom pre večerník Le Monde. Mladí muži, ktorí často ako adolescenti neviedli práve striedmy moslimský život (drogy, alkohol, sex), konvertovali k radikálnemu islamu v snahe „pomstiť poníženie svojich rodičov“.
Sám Roy spochybňuje termín „radikálny islam“, ktorý považuje za nepresné vyjadrenie súboru blízkeho „doktrinárskemu majstrovstvu“, hovorí radšej o „islamizácii radikalizmu“. Ide preto podľa neho o sociálno-psychologickú vzburu, pre ktorú sa islam stal iba nástrojom. Predtým sa takto regrutovali teroristi pre boje, pre ktoré sa stali ideologickými nástrojmi marxizmus-leninizmus alebo nacizmus. Útoky Červenej armády v Európe 60. rokov vychádzali z predstáv, že kapitalizmus je nutné poraziť teroristickými útokmi.
Nórsky terorista Anders Breivik vybral predtým, než postrieľal 22. júla 2011 svoje obete, manifest na záchranu európskej civilizácie (nesie názov: 2083 – Európska deklarácia nezávislosti a má 1 500 strán). Najväčší počet obetí, totiž 1 800, má však ale za sebou Írska republikánska armáda. Ani Breivik, ani írski teroristi neboli v žiadnom ohľade moslimovia.
Kepel pripomína, že by sme ale – v snahe odmietať náboženskú motiváciu – nemali upadnúť do pasce, ktorá je vlastná názorom vychádzajúcim často z univerzitného prostredia, ktoré je veľmi citlivé na stále silnejúce prejavy tzv. islamofóbie. „Zastierať realitu slovom islamofóbia je veľmi jednoduché,“ mieni Kepel. „Je niekedy až šokujúce, že o ňom hovoria intelektuáli, ktorí nevedia ani po arabsky, aby si mohli prečítať základné texty,“ dodáva. Nedávno sa to prejavilo v súvislosti s polemickým textom alžírskeho spisovateľa Kamela Daouda, ktorý kritizoval patriarchálny a násilnícky moslimský vzťah k sexu – a ženskému telu všeobecne.
Oproti kolegovi Royovi si ale Kepel myslí, že o „radikalizácii islamu“ by sme nemali mať strach hovoriť. On sám v jednej zo svojich kníh – pod názvom Quatre-vingt-Treize (Deväťdesiattri, Gallimard 2012) – rozlišuje tri fázy „radikalizácie“, ktoré sa (viac-menej v súlade s Royom) premieňali podľa generácie: „islam otcov“, „islam synov“ a „islam mladých“. Za štvrťstoročie sa vzťah k islamu medzi generáciou otcov a synov výrazne zmenil. Kým dedovia boli ešte Francúzsku vďační, synovia prechádzali krízou. Nateraz najnovšia generácia konvertitov často siaha k radikálnej akcii.
Telo ako dôkaz pre boj v patriarchálnej spoločnosti
Kľúčom pre pochopenie ideológie, ktorá nie je vlastná len radikalizujúcim sa (a často čerstvo konvertovaným) moslimom, je telo. „V patriarchálnej spoločnosti je telo určené k boju,“ hovorí nemecký sociológ Klaus Theweleit, ktorý sa preslávil svojou knihou Männerphantasie (Mužské fantázie), vydanou v Nemecku už v roku 1977. Čerstvo vyšla aj vo Francúzsku. Zaoberá sa v nej „násilníckou mentalitou mladých mužov v povojnovom Nemecku“. To, čo platilo pre mužov v Nemecku, platí podľa neho aj pre terajších islamistických kamikadze.
V rozhovore, ktorý poskytol literárnej prílohe denníka Le Monde, pripomína, že medzi mladými mužmi vpadnutými do násilníckej nacistickej ideológie a tými, ktorí obetujú svoje telo k mučeníckej smrti v mene Alaha, možno nájsť zhodné rysy. Onen „proces transformácie mladého muža v zabijaka“ je daný podľa Theweleita „úzkosťou z fragmentácie tela, ktoré u neho provokuje napätie, nemožné vyriešiť inak ako aktom násilia“. „Až do roku 1945 to bolo možné vidieť najmä u nemeckého mužského jedinca,“ tvrdí. Sociológ upozorňuje na psychologickú identifikáciu tela s vlasťou, čo vyústilo v Hitlerových prejavoch v obsedantnú potrebu „liečby“, a zjednotenie násilným aktom (teda vojnou). Samotný pozdrav „Heil Hitler!“ má korene v slove „heilen“(liečiť).
S odkazom na sériu psychoanalytických štúdií (Margaret Mahlerová, Melanie Kleinová) Theweleit súdi, že počiatky depresie u jedinca sa prejavujú v okamihu, keď je opustený matkou. V snahe získať opäť svoju plnosť a zdravie rozhodne sa dotyčný o „protekciu a stabilizáciu tela“ jeho výcvikom. „Mentálny systém Breivika sa podobá v skutočnosti systému islamistických teroristov. Všetko sa odohráva v patriarchálnej vízii spoločnosti, keď sú ženy podrobené, nepovolané k štúdiu, odstránené z armády a z polície. To, čo teraz hovoria v mene islamu, hovorili pred nimi v mene kresťanstva. Ideológie sú v tomto ohľade zameniteľné,“ vysvetľuje Theweleit. Kým ideológie sú zameniteľné, úzkosť, ktorú vyvoláva ženské telo, zameniteľná nie je. Bez toho popiera, že aj u žien existuje tiež sklon k násiliu, sociológ tvrdí, že nedosahuje v úzkosti také rozmery ako v mužskom prípade.
Politika, rozdelenie, možnosti riešenia
Švajčiarsky moslimský teológ Tariq Ramadan, ktorý prednáša na Oxfordskej univerzite, odmieta na portáli Politico úvahy, že by posledné atentáty v Európe spáchali nejakí iracionálni „blázni“ a „barbari“. Podľa neho ide v prvom rade o „politickú odpoveď“. Ramadan napísal: „Nemôžeme dnes oddeliť násilné akcie na medzinárodnej scéne, teror a smrť, ktoré sa usadili už dlho v Afganistane, Iraku, Sýrii a Líbyi a v širšom zmysle slova v Afrike a v Ázii. Európska a americká politika v zahraničí nie je oddelená od sveta a tí, ktorí sú cieľom, to opakujú vo všetkých svojich záznamoch: ,Rozšírili ste vojnu a smrť v našich krajinách, vrátime vám rovnakou mincou.'“
Ramadan tým relativizuje identifikáciu teroristov s medzinárodne psychotickými kauzami vojen (Irak, Líbya, Afganistan, Palestína), aktuálnymi, aj tými staršieho dáta. Aj keď nemožno vylúčiť, že osobný angažmán má aj svoju psychologickú a psychoanalytickú stránku, ktorá má tak za následok, že pocit straty je u mnohých atentátnikov vnímaný ako osobná strata, už je potrebné nejakým spôsobom vyriešiť. Vytvorenie a šírenie „islamistického majstrovstva“ (Olivier Roy), ktoré nahradila skrútená ideológia národnooslobodzovacieho boja (dekolonizácia) a panarabizmu minulosti, má patologické rysy reakcie na západnú dominanciu.
V druhom rade ide podľa Ramadana o rozdelenie populácie medzi tú väčšinovú a moslimskú, ktorá by viedla k vyvolaniu chaosu v Európe. „Rozšíriť pocit nebezpečenstva a sociálnej nestability v srdci Západu na línii náboženskej je jedným z explicitných cieľov týchto atentátov,“ píše. Napriek tomu možno, ako tvrdí, sa pokúsiť o nemožné: „Základom by malo byť výjemné uznanie. Je urgentné, aby sme nechali vzniknúť partnerstvo, ktoré by bolo založené na rešpekte, dôvere a kritickej diskusii medzi politikmi, sociálnymi inštitúciami, občanmi (vrátane moslimov a ich náboženských autorít vo všetkej rôznosti, a nie iba podľa zadaných rozhodnutí politických autorít).“
Sú teda islamskí útočníci, ktorí zabíjali v Európe, barbarmi, bláznami… Alebo obeťami? Zrejme z každého niečo. To, čo vyzerá niekedy ako vojna, býva mnohokrát len zle zahalenou snahou dávať jednoduché odpovede na zložitejšie otázky.
