Svojím nekultúrnym, mocenským zásahom proti breznianskemu divadlu zaútočil samozrejme na slobodu slova a umeleckého prejavu, dokázal svoju neschopnosť pochopiť umelecký text a divadelné predstavenie, ale súčasne napadol aj prácu ikonickej postavy slovenského divadelníctva v zahraničí, na Dolnej zemi, režiséra predstavenia Ľuboslava Majeru. Ako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí mám potrebu pri tejto príležitosti nielen vyjadriť solidaritu s umelcami na čele s oným skvelým slovenským režisérom zo Srbska, ovenčeným mnohými cenami a dnes i profesorom Akadémie umení v Banskej Bystrici, ale aj jasne povedať, že i my, Slováci v zahraničí, sme hlboko znepokojení úspechom strany, členovia ktorej opakovane vyzývajú k diskriminácii Rómov či Židov a obhajujú krvavý režim vojnového slovenského štátu.
Zdôvodneniami, ktoré sa postupne menili , avšak bez ohľadu na to mali vysvetliť, prečo župan uprostred predstavenia ukončil jeho priebeh, pán Kotleba iba dokázal dve veci. Jednak že nedokáže ani sformulovať vysvetlenie, ktoré by nepoukazovalo na jeho beznádejnú nekultúrnosť, keď ho najprv údajne rozrušilo – pritom plne funkčné a absolútne bežné – použitie vulgarizmov, následne chce dokonca dať na hercov trestné oznámenie za názory, ktoré v predstavení hovoria postavy, pričom tieto výroky nie sú posolstvom hry (také nuansy, ako že je rozdiel medzi tým, čo hovorí primár Sova, čo si myslí pán Chudík a čo tým chcel Dietl povedať, také sú zjavne z iného sveta, než kotlebovskí ľudáci). Druhak tým však dokázal čosi dôležitejšie – že v skutočnosti mu prekážal protivojnový obsah hry, relativizujúci i vypätý nacionalizmus.
Hra srbského autora Miloša Nikoliča okrem iného údajne hanobila – neuveríte – srbský národ. Ako to s týmto absurdným, tragikomickým príbehom troch kováčov – bývalých vojakov, dve tri desiatky rokov po návrate z vojny v skutočnosti je, to sa pánovi županovi pokúsila vysvetliť Michaela Zákuťanská, dramaturgička tohto predstavenia v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. S dovolením si jej výklad sujetu v skrátenej podobe požičiam: „Jeden je Nemec, druhý Srb a tretí Rus. Ako prvý sa Srb prichádza pomstiť Nemcovi za to, že počas vojny splodil syna s jeho ženou, kým kul v jeho kováčskej dielni v Srbsku. Príbeh sa absurdne zopakuje a každému z trojice kováčov sa hriech z vojny vracia. Ani jeden z nich nie je otcom svojho syna, ani jeden z nich nebol počas vojny hrdinom, všetci sa zbabelo skrývali a „kuli v cudzej kováčskej dielni, v cudzej zástere, na cudzej kovadline a spávali s cudzou ženou“. Hra poukazuje na nezmyselné búchanie sa po hrudi a demonštrovanie národnej príslušnosti – národná príslušnosť synov kováčov nie je po meči daná geneticky. Cez trpký humor a bolesť podvedených otcov, ktorí sami podvádzali, je odkaz tohto textu vysoko humanistický: „Narodil sa ako Nemec, žil ako Nemec, rozmýšľal ako Nemec, narukoval ako Nemec… spieval, pil, spal, chodil, obliekal sa ako Nemec, šťal a holil sa ako Nemec, a aj keby som mu povedal, že nie je Nemec, ale Srb, aj potom by bol Nemcom a aj potom by si zapínal nohavice ako Nemec!“
„A môj syn, Rus, nadáva ako Srb, rozpráva ako Srb, zaslepený je tak ako každý Srb, ako mu mám povedať, že … nie je Srb! Radšej by ma zabil, akoby súhlasil s tým, že nebude mojím synom a Srbom, keď žil ako môj syn a Srb!“ Miloš Nikolič si dokáže vystreliť z vlastného národa a ak nadáva do „srbských hovien“, tak nadáva preto, aby sa národ prestal brať tak vážne, aby sa povzniesol nad sebou, zasmial sa a očistil. Nikolič poukazuje na stereotypy, ktoré jednotliví predstavitelia národov majú a vysmieva sa im.“
Je asi jasné, že toto sa „vodcovi“ strany, ktorá má v názve jeho vlastné meno a prihlásenie sa k najvypätejšiemu nacionálnemu šovinizmu, „vodcovi“, ktorý ešte nie tak dávno pochodoval v uniforme, nápadne podobnej tej gardistickej, nemohlo páčiť. Tomu rozumiem. Len by mal pán Kotleba pochopiť, že kým žijeme v slobodnej a demokratickej spoločnosti, „vodca“ nezastavuje predstavenia a neposiela ich protagonistov do koncentrákov. A aby sme v takej ďalej žili, budeme klásť takýmto „vodcom“ odpor.
Slováci v Srbsku, spomedzi ktorých vzišiel Ľuboslav Majera, sa kedysi hromadne vzopreli nacizmu na území Juhoslávie, mnohí sa zúčastnili aj SNP, ich tlač kritizovala Tisov režim. Dnes sa, myslím, treba spolu s režisérom, stelesňujúcim túto tradíciu, i s divadelníkmi z Brezna, postaviť takýmto nebezpečným pokusom už v zárodku. Všetko je to totiž najmä skúšanie, čo si možno dovoliť, a snaha zastrašovanie.
Pán Kotleba, i my, Slováci v zahraničí, sme znepokojení a znechutení!
