Je niečo, čo ste si dali ako prioritu, ktorú ešte určite chcete stihnúť?
Skôr by som sa vrátila k plánom, ktoré som mala na začiatku. Mám veľmi ťažké srdce na to, že sa v štátnom rozpočte nenašli peniaze na naše regionálne kancelárie. Nepomohlo ani to, že som tlačila aj na parlament. Pritom ide o doslova smiešnu sumu, ktorá by aj ľuďom v regiónoch zabezpečila prístup k verejnému ochrancovi práv. Veľmi ma to mrzí a určite ešte budem apelovať aj na nový parlament, aby prehodnotil prístup k rozpočtu našej kancelárie.
Parlamentu ste predložili svoju ďalšiu správu o činnosti. Doteraz ste sa stretávali skôr s nezáujmom, očakávate nejakú zmenu?
Táto všeobecne nízka parlamentná kultúra sa netýka iba mojich správ. Rokovacia sála býva poloprázdna aj pri iných dôležitých veciach. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Pripomeňme, že napríklad vaša mimoriadna správa sa z parlamentného výboru nikdy nedostala na prerokovanie do pléna.
Vzťah najvyšších orgánov Slovenskej republiky k verejnému ochrancovi práv, ktorý, mimochodom, tiež patrí medzi najvyššie orgány, je to nezávislý ústavný orgán, hodnotím veľmi kriticky. To nie je iba o parlamente. Akoby nepotrebovali inštitúciu, ktorá upozorňuje, že štát a jeho orgány porušujú základné práva občanov. Od nich sa totiž očakáva, že potom začnú robiť nápravu, a to aj v prípade, ak sa so zisteniami ombudsmana nestotožňujú.
Ústavný súd je jednou z inštitúcií, s ktorými máte pomerne pravidelný ping-pong. Rátate si „skóre“?
Nerátam. Priamo z ústavy som oprávnená podávať návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. A to aj robím.
A oni vám ich pomerne pravidelne odmietajú…
Ústavný súd akoby sa bránil tomu, aby vecne preskúmal tieto prípady. Snaží sa nájsť a často aj nachádza vykonštruované procedurálne dôvody, pre ktoré nezačne konanie vo veci. Ale to je tiež určitá vývojová fáza. V iných krajinách sa ochrana základných ľudských práv a slobôd berie tak, že je vždy v záujme inštitúcie, aby preskúmala, či došlo k porušeniu. A nie naopak. U nás sme zatiaľ vo fáze, že radšej odmietnu už aj preskúmanie, aby sa problémom nemuseli zaoberať.
Pred časom ste skonštatovali, že na ústavnom súde je „doba temna“, čo zasa vyvolalo prestrelku medzi vami a jeho predsedníčkou.
Nebola to prestrelka, lebo na vyjadrenia predsedníčky súdu som nereagovala… Ale áno, z hľadiska fungovania ústavného súdu považujem toto obdobie za dosť nešťastné.
Od začiatku ste hovorili, že chcete byť takou „blchou v kožuchu“ týchto inštitúcií. Ako sa tej blche v tomto vzťahu žije?
No štípe, ako sa dá. Verejný ochranca práv je tu totiž práve na to, aby im vyčítal porušovanie základných práv, čo pre jednotlivé inštitúcie určite nie je príjemné. Ale zasa na druhej strane nemám žiadne „donucovacie prostriedky“, nedávam pokuty, nemám ako vymáhať tie nápravy. Môžem pôsobiť iba tlakom, či už mojím, alebo prostredníctvom verejnej mienky. Takže musím vždy „vyskakovať“ a poukazovať na problémy.
V novej vláde pokračujú aj ministri, pri ktorých ste narážali na najväčšie nepochopenie. Máte nádej, že sa niečo môže zmeniť?
Rozhodla som sa, že je úplne jedno, či mám, alebo nemám nádej. Verejný ochranca práv skrátka musí robiť to, čo mu zákon ukladá. A musím pripomenúť, že za posledné štyri roky som vďaka činnosti kancelárie a našich právnikov zistila porušenia základných práv a slobôd ľudí v takom veľkom rozsahu a v takých vážnych prípadoch, že musíme pokračovať ďalej a doslova búšiť na brány týchto orgánov, aby menili svoju prax.
Čo zo svojich zistení považujete za najdôležitejšie?
Myslím si, že je dôležité pripomenúť napríklad odhalenú a potvrdenú systémovú diskrimináciu vo vzdelávaní detí, ktoré pochádzajú z vylúčených spoločenstiev. Porušovanie základných práv, ktorého sa dlhodobo dopúšťa polícia. Je úplne neprijateľné napríklad to, keď predvedenú osobu zatvárajú do nedôstojných priestorov, ktoré sú v podstate nelegálne. Predvedených tam o madlo pevne pripútavajú k stene. Ide o dehonestáciu ľudí, aká je v demokratickom a právnom štáte úplne neprípustná. Ďalej policajné zásahy s použitím sily, ktoré nie sú odôvodnené, najmä v rómskych osadách. Nemáme tu nezávislý orgán, ktorý by v sporných prípadoch prešetroval postup polície… To sú také závažné porušenia, že štát s tým bude musieť niečo urobiť. Príde totiž deň, keď sa tieto veci budú musieť zmeniť a ja len verím, že to nebude radikálnou cestou.
Čo tým myslíte?
Sú dve cesty. Buď sa štát na to zameria a všetkými dostupnými prostriedkami sa postupne a demokraticky snaží riešiť vážne problémy. Alebo to neriešenie a nezáujem o každodenné problémy trvá príliš dlho, a vtedy to ľudia vezmú do svojich rúk. To je ten radikálny spôsob a to je pre nás dosť nebezpečné. Narastá nespokojnosť a ide to zlým smerom.
Asi sa k tým radikálnym riešeniam už dosť blížime.
Vezmime si napríklad neriešenie vylúčených spoločenstiev a podmienok, v akých tam ľudia žijú. Ale aj podmienok tých, ktorí žijú v ich susedstve… Ak sa toto nestane prioritou štátu, keďže to dlhodobo zanedbáva, tak áno, môže to vyvolať rôzne nepokoje.
Aká sme demokracia?
No, v plienkach. My sme naozaj demokracia úplne v plienkach. Po formálnej stránke síce máme celkom dobre spracované predpisy, zákony aj ústavu. No pochopenie podstaty základných práv, ale aj samotného práva, je ešte akoby stále v brzdnej dráhe z predchádzajúceho režimu.
Po týchto voľbách vyvolalo veľké diskusie aj to, koľko prvovoličov podporilo napríklad Mariana Kotlebu. Pravidelne diskutujete so študentmi po celom Slovensku, naozaj máme problém?
Minimálne od roku 2013 parlamentu predkladám množstvo našich zistení, ktoré dokazujú, že je nevyhnutné zaoberať sa školstvom. V našom školstve je totiž niečo veľmi zle nastavené a akoby to nestačilo, mnohí to stále berú tak, že je všetko v poriadku. Takže nemôžeme viniť prvovoličov, ale len samých seba, že sme ich nedokázali naučiť všetky súvislosti. Parlamentné voľby nám jasne ukázali nedostatky vo výchove a vo vzdelávaní. Je to pre nás veľký výkričník, aby sme sa zamysleli nad tým, čo s tou mladou generáciou robíme, a čo jej odovzdávame.
Čo vám teda ukázali tie diskusie?
Ich výsledkom je, že som niekoľkokrát navrhovala, aby sa do osnov zaviedla aj výchova k demokracii a k ľudským právam. A moje poznatky sa zďaleka netýkajú iba žiakov a študentov, ale aj ich pedagógov. Keby som mala citovať, čo sa dialo na školách pri rozhovoroch o niektorých citlivých témach, tak by asi boli mnohí prekvapení, ako rozmýšľajú nielen deti, ale aj niektorí ich učitelia.
Tak citujte…
Napríklad 17- až 18-ročné dievčatá sa úprimne pýtali, či by sme nemali zakázať Rómom mať viac ako jedno dieťa. Alebo či by sme ich nemohli vyviezť na nejaký opustený ostrov, aby sme mali pokoj. A zaplatili by sme za to, aby tam žili. Alebo sa ma pedagóg priamo pred študentmi pýtal, že prečo sa má horšie ako väzeň. Prečo sa o väzňa štát stará, dáva mu stravu a peniaze, a on ako učiteľ nič také nedostáva. Či prečo nechránime vonkajšie hranice EÚ vojenskými loďami, ktoré by utečencov násilne otáčali a odháňali… A podobné veci, ktoré im potom v diskusii vysvetľujem. Takže toto je obraz časti našej spoločnosti a niekto sa tým musí začať vážne zaoberať.
Viete pochopiť motiváciu tých ľudí? Možno si aj mnohí naši čitatelia teraz hovoria, že však na tých otázkach nie je nič zlé…
Ja neodsudzujem tých, ktorí sa to pýtajú a majú takéto názory. Ja len poukazujem na to, že takáto je úroveň spoločnosti, že je to úplne bežné, a že štát by sa tým mal začať zaoberať, lebo toto určite nie je dobrá úroveň. Za tými otázkami je veľa chýbajúcich vedomostí alebo bezradnosti… Ale hlavne je to vizitka toho, ako štát nerieši problémy, s ktorými ľudia dennodenne bojujú. A oni potom hľadajú aj takéto, pre demokraciu neprijateľné riešenia.
Je šanca na bezbolestnú cestu von z tohto?
Bezbolestné nebude nikdy nič. Ani život taký nie je. Takže ani my sa nemôžeme bezbolestne dopracovať k lepšej spoločnosti. A navyše to bude trvať. Veľký problém vidím v tom, že sa stále zaoberáme len materiálnymi otázkami, spoločnosť pritom stojí na duchovnej výbave, no to akoby nikoho nezaujímalo. Ak sa nezačneme zaoberať tým, ako sa má správať človek k človeku, ako sa má správať štát k človeku, tak naša spoločnosť nemôže smerovať k prosperite, ale naopak – degeneruje.
Ako sa náš štát správa k ľuďom?
Možno si niektoré inštitúcie myslia niečo iné, ale z tohto miesta to vyzerá tak, že človek orgány tohto štátu veľmi nezaujíma.
Už ste avizovali, že sa nebudete znova uchádzať o túto funkciu. Aký by teda mal byť váš nástupca?
Určite by mal byť statočný a vytrvalý vo svojej práci. Myslím si, že teraz by bolo dobré, keby do tohto úradu prišiel dynamický štyridsiatnik, ktorý by pokračoval v tom, čo sme začali. Veci by prospelo, keby doniesol oživenie a nové nápady. Ale hlavne si myslím, že verejný ochranca práv by mal od štátu konečne dostať to, čo potrebuje. Tak, ako je to v iných krajinách. Veď my zatiaľ stále nemôžeme naplniť ani náš organizačný poriadok. Namiesto 35 právnikov ich máme iba 17, a to je zlé. A k tej charakteristike by som ešte dodala, že v každom prípadne by to mal byť duchovne slobodný človek.
Je niečo, čo vás v tejto funkcii prekvapilo, s čím ste nerátali a možno vás to aj ľudsky zaskočilo?
Zaskočila ma neústretovosť štátu. Že štát, ktorý hospodári s miliardami, nebol schopný za štyri roky vyčleniť pár eur na osem právnikov, ktorí by pôsobili v regiónoch. A ešte aj úplná neochota riešiť tie najzákladnejšie systémové porušovania základných práv, ktoré sa pri niektorých orgánoch ukazujú ako zabehnutá prax. Nielenže sa neprijímajú systémové opatrenia, ale dokonca sa ešte útočí na verejného ochrancu práv a na jeho zistenia. Z hľadiska budovania demokracie na Slovensku to považujem za veľmi nešťastné.
Pred voľbami ste hovorili, že je to opäť veľmi ťažké rozhodovanie a že je pre vás dôležité, ako jednotlivé strany pristupujú k ochrane základných práv a slobôd. Volili ste dobre?
Asi by som nemala byť konkrétna, lebo verejný ochranca práv je nezávislý apolitický orgán, ale… No, nerozhodla som sa dobre v týchto voľbách. Aj keď som si vyberala takú stranu, o ktorej som si myslela, že ochranu práv a slobôd musí mať zakódovanú úplne vo svojej podstate. Patrím do skupiny podvedených voličov. A nech to ktokoľvek zdôvodňuje akokoľvek pragmaticky, cítim sa úplne oklamaná.
Aká podľa vás bude nová vláda a parlament?
No, nechajme sa prekvapiť. Ale takto zvonka, aj vzhľadom na to, ako sa delili a obsadzovali niektoré posty, veľkú zmenu nevidím. V oblasti základných práv a slobôd neočakávam posun vpred, skôr retardáciu.
