Neslávne výročie 77 rokov od vytvorenia protektorátu Čechy a Morava si nikto z radov politikov ani novinárov, okrem ČT, moc nevšímal. Myslíte si, že by sme si mali stále pripomínať tento negatívny míľnik v našej histórii alebo radšej naň zabudnúť?
Protektorát Čechy a Morava patrí k jednému z najtemnejších období moderných českých dejín a pripomínať si ho musíme. Samozrejme, väčšej pozornosti sa týmto výročiam dostane, keď sú „okrúhle“. Napríklad ja sám som v roku 2013 zorganizoval v Európskom parlamente výstavu k 75. výročiu Mníchovskej zmluvy. Doviezli sme do Bruselu aj reprezentáciu z Českého zväzu bojovníkov za slobodu a Kruhu občanov vyhnaných v roku 1938 z pohraničia.
Domnievate sa, že by ešte paralely tohto výročia mohli mať vplyv na názor niektorých ľudí na naše členstvo v Európskej únii? EÚ údajne teraz verí, podľa prieskumov niektorých agentúr, len okolo 30 percent Čechov. Sú tieto čísla vôbec reálne?
Je pravda, že na základe svojich negatívnych skúseností s rôznymi centralistickými režimami od Rakúska po ZSSR sú Česi opatrní a nedôverčiví. Európska únia radou svojich bizarných rozhodnutí tento prirodzený pocit, bohužiaľ, len posilňuje. Brusel sa skutočne často správa tak, že sa to prieči zdravému rozumu, a zďaleka nejde len o maličkosti typu nátierkového masla. Postup počas faktického zrútenia južného krídla eurozóny alebo v prípade migračných vĺn naozaj nedáva zmysel a prehlbuje pocit skepsy nielen u nás – stačí sa pozrieť na Slovensko.
Veľa českých i európskych politikov tvrdí, že za „otvorenou náručou“ kancelárky Merkelovej voči utečencom stojí v pozadí nemecký pocit viny za rozpútanie druhej svetovej vojny. Môže to byť pravda?
Nepovedal by som, že ide o pocit viny. Angela Merkelová je v zajatí európskej ideológie, ktorá jej velí tlačiť EÚ do pozície globálnej mocnosti a prijímať celoeurópske riešenia. To je dobre vidieť práve na jej prístupe k utečenecké kríze. Merkelová sa zrejme naozaj domnieva, že je povinnosťou EÚ utečencov prijímať a prerozdeľovať medzi jednotlivé štáty. A k tomu ešte pristupuje možný pragmatický kalkul. Môže ísť o to, že Nemecko migrantov potrebuje pre svoj pracovný trh a pre udržanie priebežného financovania dôchodkového systému. Len pre ilustráciu: Nemecko, ktoré má dnes 81 miliónov obyvateľov, bude mať podľa nemeckého štatistického úradu v roku 2060 len 68 miliónov obyvateľov. To, mimochodom, znamená, že na sto produktívnych obyvateľov pripadne sto dôchodcov a detí. Dnešný pomer je 100: 64. Motívy sú ale vedľajšie, podstatný je výsledok. A faktom zostáva, že politikou otvorenej náruče Nemecko pomerne bezohľadne presadzuje svoje ekonomické záujmy na úkor ostatných európskych štátov.
Dlho sme tiež nepočuli o aktivitách sudetských Nemcov, ktoré by nás mohli poškodzovať. Nemeckí rodáci majú zvlášť na Morave a v Sliezsku už veľmi dobré vzťahy s miestnymi obyvateľmi. Domnievate sa, že aj tento problém sa časom už úplne vyriešil a majetkové nároky niektorých sudetských Nemcov sú už navždy minulosťou?
Vplyv tejto záujmovej skupiny v Nemecku dlhodobo klesá a téma majetkových nárokov je v Nemecku prakticky mŕtva. Tým skôr nerozumiem tomu, prečo niektorí politici súčasnej vládnej koalície s takouto snahou prijímajú úlohu v tomto miestnom ochotníckom predstavení bez publika a neustále sa snažia sudetským Nemcom zavďačiť. De facto by sme mohli povedať, že sudetonemecká téma je nažive len pre niekoľkých českých aktivistických novinárov typu Safra alebo Doležala a pár politikov napojených na Európsku ľudovú stranu, ako je Bělobrádek alebo Kalousek.
Pri vrchole finančnej krízy v Grécku niektorí špičkoví politici tejto balkánskej krajiny požadovali od Nemecka po 70 rokoch reparácie v stovkách miliárd eur. Bol ich nárok podľa vášho názoru oprávnený alebo to bola len odveta za tvrdší kurz zo strany kancelárky Merkelovej a Európskej únie?
Vnímam to čisto ako reakciu Grékov na situáciu, ktorú nezvládali ani oni, ani eurozóna. Je však dobré si pripomenúť, že z ekonomického hľadiska sa začala grécka pohroma vo chvíli, keď krajina prijala tvrdú „nemeckú“ menu, s ktorou navyše hospodárila veľmi nezodpovedne. Bez toho, aby som chcel Grékov ospravedlňovať, musím dodať, že reakcia eurozóny – teda udržať Atény za každú cenu v eure – bola úplne chybná a viedla okrem iného k tomu, že sa začali vyťahovať na svetlo problémy a symboly spojené s druhou svetovou vojnou. To je dobré mať na pamäti vždy, keď sa niekto začína oháňať európskymi riešeniami a ich presadzovaním.
Podľa niektorých našich politikov síce Nemecko trochu pritvrdilo azylový proces pri prijímaní utečencov, stále však trvá na prerozdeľovaní migrantov, a to podľa dohôd z minulého samitu s Tureckom v systéme jeden za jedného. Nemcom vraj napríklad stále uniká, že utečenci, až na malé výnimky, chcú len do tých najbohatších štátov. Naviac Nemecko má v úmysle prijať do 10 rokov 6,5 milióna utečencov. Prečo teda tak dôrazne trvá na toľko odmietaných a neobľúbených kvótach?
O ekonomických motívoch Nemecka už sme hovorili. Ja rešpektujem, že Nemecko má právo sa nejako rozhodnúť a niesť zodpovednosť pred svojimi voličmi. Je ale neprijateľné, aby sme pod zámienkou solidarity a európskeho riešenia boli nútení niesť následky ich voľby. Našťastie ale platí, že čím silnejší tlak, tým silnejší je odpor, takže neochotu slepo nasledovať Berlín dáva najavo čoraz viac členských štátov. Najprv v tom bola stredná Európa sama – a česká vláda sa, treba povedať, správala k Nemecku ako poslušný žiačik – teraz sa situácia mení.
Ako by ste vôbec zhodnotili nedávno uplynulé zemské voľby v troch nemeckých regiónoch? CDU kancelárky Merkelovej síce stratila niektorých voličov v dvoch spolkových krajinách, na vláde v nich sa ale môže stále podieľať. Hnutie Alternatíva pre Nemecko, ktorá sa stavia proti migrácii, naopak získala pomerne dosť hlasov. O čom to svedčí? Domnievate sa, že Nemecko bude napríklad nútené trochu zmeniť svoj otvorený kurz politiky voči utečencom? Budú mať jeho zástupcovia v EÚ stále rovnakú silu pri presadzovaní svojich zámerov ohľadom utečeneckej krízy?
Relatívny úspech AfD je politicky dôležitý najmä preto, že narúša dlhoročný eurofederalistický (alebo proeurópsky) konsenzus všetkých ostatných nemeckých strán (CDU – SPD – FDP – Zelení – Linke) a vytvára tak nezanedbateľnú „disentnú“ menšinu. To, ako dúfam, povedie časom k postupnej zmene celonemeckej európskej paradigmy a odklonu od dogmy „ever closer union“ aj v Nemecku, a bez toho sa nezmení ani EÚ. Ďalšou podmienkou je však odchod celej „kohlovskej“ generácie politikov, symbolizovanej ako Merkelovou, tak Schäubleom. To hovorím aj s vedomím toho, že vidím v AfD rôzne problematické osoby s problematickými názormi a že ma mrzí, že viac fakticky ignorujú iné témy ako migráciu – napríklad euro, ako to bolo za predsedníctva profesora Bernda Luckeho.
autor: Jan Štěpán
