Na gréckom ostrove Chios je niekoľko utečeneckých zariadení. Niektoré z nich vznikli cielene, iné z nutnosti. Pred mnohými z nich spontánne vyrástli malé trhy, na ktorých miestni predávajú utečencom vybavenie na cesty. „Zatiaľ čo v Turecku boli hlavným artiklom záchranné vesty, tu na ostrovoch sú to športové topánky a plecniaky,“ píše Barochová.
„V stanoch je zima. Nedá sa pre to spať,“ povzdychla si tridsaťdeväťročná Katab, ktorá ako mnohí ďalší čaká na trajekt na pevninu a potom má v pláne vydať sa cez Atény do Nemecka, kde na ňu už čaká jej šestnásťročný syn. Katab sprevádzajú jej ďalšie deti, štrnásťročná dcéra a deväťročný syn.
Na ostrove sa nachádza stredoveký hrad, vedľa ktorého teraz stojí utečenecký tábor s kapacitou 800 ľudí. Ten už je z veľkej časti obsadený. Ľudia v ňom prežívajú vo veľkých bielych stanoch, ktoré pojmú dvesto osôb. Je tu aj špeciálny stan pre deti, ktorý podľa miestnych dobrovoľníkov funguje ako škôlka. Tábor v Soude však nemal nikdy vzniknúť.
„Plán je, aby fungoval len hotspot, ale teraz je tu Souda a ešte jeden menší tábor v prístave,“ tvrdí miestny mladík Theor, ktorý chodí do tábora pomáhať.
Celý text si môžete prečítať TU
Hotspot na ostrove už síce funguje, ale nestíha pojať všetkých prichádzajúcich ľudí. „Len za uplynulé dva týždne sme ich priviezli okolo päťtisíc,“ tvrdí Mathaios Pariaros z pobrežnej stráže. Neďaleko jeho kancelárie sa nachádza ďalší provizórny tábor, ktorý však tvoria iba dva stany.
V tomto tábore vypukli ovčie kiahne, a tak humanitárni pracovníci zhromažďujú všetkých chorých v menšom z dvoch stanov, ktorý v súčasnosti funguje ako karanténa. Medzi utečencami sa však objavuje aj prechladnutie, bolesti hrdla či teploty.
Názory všetkých prítomných na celú situáciu sa však v mnohých ohľadoch líšia. Miestny hotelier Alp je so situáciou nadmieru nespokojný. „Ubytovali sme ich. Povedali, že sú jedna rodina, a v noci ich tam vojde šesť,“ sťažuje sa nahlas hotelier, a tak vyvoláva nemilé reakcie dobrovoľníkov. „Vystúpia z lode a fotia sa. Ako turisti na dovolenke a samí muži.“ Podľa neho by mali zostať vo vlasti a vybojovať si vojnu tam.
Medzi miestnymi sú však aj takí, ktorí s ich situáciou súcitia. Napríklad bývalá učiteľka materskej škôlky Karin, ktorá v utečeneckom tábore trávi väčšinu svojho času. „Dnes som tu od šiestej do druhej. Zajtra zatiaľ neviem, striedame sa na smeny tak, aby tu vždy niekto bol,“ hovorí a dodáva: „Majú to ťažké. Predstavte si, že ste v ich situácii.“
autor: spa
