Premiéri Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska sa v pondelok pri rokovaní s premiérmi Bulharska a Macedónska zhodli, že pre istotu treba chystať stavbu plota na severnej hranici Grécka. Podľa nemeckých médií sa tým krajiny Vyšehradskej skupiny postavili proti politike nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Nie je prekvapením, že nemeckej strane sa to ani trochu nepáčilo. Premiér Robert Fico dokonca konštatoval, že zúčastnené krajiny dostali pred samitom z Berlína demarš, že „čo si to dovoľujú“.
Nemecko však nebolo najviac znepokojeným pozorovateľom samitu. Iniciatívy podobné tej zo strednej Európy viac znervózňujú Atény, ktorých sa, prirodzene, takéto návrhy bytostne týkajú. Grécky minister pre migráciu Ioannis Muzalas tento týždeň vyhlásil, že uzavretie hraníc na Balkáne pred migrantmi by v Grécku vyvolalo vážnu humanitárnu krízu a nezabránilo by príchodu ďalších migrantov a utečencov. Grécke obavy možno pochopiť. Napriek všetkým pokusom o zastavenie voľného pádu gréckej ekonomiky trpí krajina hospodárskou recesiou sprevádzanou až 25-percentnou nezamestnanosťou. Do tohto všetkého sa nešťastné Grécko stalo obľúbenou destináciou a tranzitnou krajinou, tentoraz nie turistov (tým sa tam chce čoraz menej), ale neustávajúcej vlny imigrantov. Dalo by sa povedať, že keď ste sa dostali do takej obrovskej hospodárskej šlamastiky ako Grécko, avšak napriek tomu máte ešte väčšie problémy, pre ktoré sa o vašej ekonomike už ani nehovorí, tak potom sa už naozaj môžete začať strachovať o prežitie svojej krajiny. Vylúčenie zo Schengenu a oplotenie gréckych hraníc by mohlo byť pre Grékov posledným klincom do rakvy a je absolútne pochopiteľné, keď Atény robia diplomaticky všetko pre to, aby sa tomuto scenáru vyhli.
Stokrát opakovaná lož
Čo sa však dá pochopiť len ťažko, je návrh riešenia imigračnej krízy z úst ministra Muzalasa. Jediná možnosť, ako podľa neho zastaviť imigrantov, je „ukončiť občiansku vojnu v Sýrii“. Toto tvrdenie ste pravdepodobne už veľakrát počuli. Rovnakým spôsobom argumentovali nemecká kancelárka Angela Merkelová, predseda Európskej komisie Jean Claude Juncker a celá rada ďalších európskych politikov. Ide však o absolútny nezmysel.
Samotný Štatistický úrad EÚ priznáva, že iba jeden z piatich takzvaných utečencov je Sýrčan. Ďalší sú Iračania a Afganci (mnohí z nich z nevojnových zón) a, samozrejme, aj Pakistanci, Bengálčania, Albánci, Eritrejčania, Nigérijčania a tak ďalej. Každý pochopí, že redukcia množstva prichádzajúcich imigrantov o jednu pätinu nemôže imigračnú krízu vyriešiť. Keď však hlavnou príčinou nie vojna, tak čo teda?
Sťahovanie národov sa začalo
Je známou pravdou, že takzvaní utečenci sú dobre živení a oblečení ľudia, vybavení najmodernejšími technológiami. Je to paradoxné, ale „chudobní“ z celého sveta sa hýbu preto, lebo už nie sú takí chudobní ako v minulosti a dnes si už môžu dovoliť cestovať. Začala sa veľká imigrácia, ktorá môže trvať celé desaťročia.
Politici imigračnú vlnu týchto rozmerov neočakávali. Práve naopak, domnievali sa, že keď budú chudobné krajiny bohatnúť, imigrantov bude menej. Bývalý americký prezident Bill Clinton v 90. rokoch uisťoval Američanov, že vďaka hospodárskemu rastu Mexika sa tento problém vyparí, pretože „Mexičania budú schopní zabezpečiť svoje deti, keď zostanú doma.“ José Manuel Barroso v čase svojho predsedníctva Európskej komisii argumentoval podobne. Rozvoj tretieho sveta mal podľa známeho portugalského politika odstrániť základne príčiny imigračného trendu. Dnes však vidíme, že presný opak je pravdou.
Bohatnú a migrujú
Z neustáleho bombardovania senzačnými správami sa to nemusí zdať, ale svet nikdy nebol bohatší a menej násilný. Od 90. rokov sa podiel svetovej populácie žijúcej pod hranicou extrémnej chudoby (1,25 dolára na deň) zmenšil takmer o polovicu. Nikdy predtým nebolo ani tak málo konfliktov. Vojny v Sýrii, v Líbyi či utíchajúci konflikt v Donbase sú výnimky inak relatívne pokojnej doby. Napriek tomu však bohatý Západ čelí rekordnému počtu imigrantov. Dôvod je prostý. Čoraz viac ľudí má stále viac peňazí na cestovanie (migrovanie), a čuduj sa svete, na tento účel ich aj využíva.
Vidíme to koniec koncov aj na príklade Slovenska. Podľa niektorých odhadov žije vo Veľkej Británii až 200-tisíc Slovákov. Drvivá väčšina z nich tam nie je preto, že by na Slovensku neprežili. Jednoducho je pre nich absolútne logické kúpiť si cenovo dostupnú letenku a pracovať v cudzine za nepomerne vyšší plat. Slováci sú však v Británii legálne, a to je druhou stranou imigračnej rovnice. Bohatší štát ekonomických imigrantov buď dobrovoľne prijme, pretože ich potrebuje, alebo tak, ako to pozorujeme pri imigračnej kríze, nezabráni im prekročiť jeho hranice. V rozpore s tým, čo hovorí grécky minister, je preto uzavretie hraníc jediným skutočným riešením.
Atraktívny argument
To ale musia európski politici vedieť. Argument o skončení vojny v Sýrii napriek tomu zaznieva stále dookola. Nemôžeme sa diviť, je totiž veľmi atraktívny. Politici sa pomocou neho snažia povedať, že oni za nič nemôžu. Je tu predsa zlý Islamský štát, porážka ktorého bude ešte nejaký ten rok trvať. A je, samozrejme, našou humanistickou, kresťanskou či jednoducho ľudskou povinnosťou ich prijať. Hosť do domu, Boh do domu – o tom ako dobrí Európania nemôžeme diskutovať. Z tohto celého vyplýva, že nám nezostáva nič iné, ako si na imigračnú krízu zvyknúť.
Potom je tu ale druhá možnosť, a tou je niečo začať robiť. Znamená to prijať nemilosrdnú pravdu, že koniec vojny v Sýrii imigračnú krízu neukončí. Znamená to ochrániť vlastné hranice a pustiť len tých, ktorým to sami dovolíme. Budúcnosť bude patriť politikom, ktorí to dokážu.
