Otázka ukrajinského Donbasu a jeho autonómnej pozície v budúcom politickom usporiadaní „európskej“ Ukrajiny zostáva aj naďalej veľkým otáznikom. Väčšia časť jeho územia sa už mesiace ocitá v limbu, niekde medzi vojnou a mierom, Ukrajinou a Ruskom. V posledných dvoch týždňoch došlo k sérii diplomatických stretnutí, ktoré sa týkali práve budúcnosti Donbasu na Ukrajine a fakticky aj budúcnosti minského mierového procesu.
Ekonomická vojna a politická autonómia Donbasu
Najnovšie hľadanie udržateľného riešenia donbaského problému prebieha v širšom kontexte, ktorý charakterizuje pokračujúca ekonomická vojna medzi Ukrajinou a Ruskom. Od 1. januára zaviedlo Rusko ochranárske embargo na ukrajinské potraviny v reakcii na jej vstup do asociačnej dohody s EÚ. Kyjev odpovedal podobným embargom na ruský tovar dovážaný na Ukrajinu. Spory pokračujú okolo ceny tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu a okolo ukrajinských dlhov za dodávky plynu voči Gazpromu. Obe krajiny sa predtým nedohodli na podmienkach splatenia janukovyčovského dlhu voči Rusku, Ukrajina teraz blokuje dovoz ruského tovaru cez svoje územie do Moldavska atď. Politika vzájomného a zaťatého púšťania si žilou v podmienkach, keď sa hospodárska situácia oboch krajín zhoršuje, rozhodne neskončila.
Pripomeňme, že otázka politickej autonómie pre rebelujúce oblasti Donbasu je v ukrajinskej politike vnímaná ako rozdeľujúca téma. Autonómia pre Donbas zaváňa fóbickým slovom, ktoré je často chápané ako strata národnej suverenity v prospech Ruska – federalizáciou. Prvé kolo prijatia kontroverznej ústavnej reformy sprevádzali 31. augusta 2015 násilné strety pred radou, pri ktorých bolo zranených okolo 100 ľudí a ktoré organizovali ukrajinskí nacionalisti. Prezident Porošenko potom musel ubezpečovať verejnosť, že plánovaná decentralizácia nie je odklonom od koncepcie Ukrajiny ako unitárneho štátu a príklonom k tabuizovanej federalizácii.
Nové kolo diplomatických rokovaní
O postavení Donbasu sa ale nerozhodne na ulici, ale v ukrajinskom parlamente a nie bez „asistencie“ zo strany Francúzska a Nemecka (a USA) na jednej strane a Ruska na strane druhej. Ukrajina sa pritom stala po Majdane skutočnou geopolitickou „križovatkou“, čo výrazne ovplyvňuje spolu so západnými finančnými infúziami autonómiu a možnosti jej vnútornej politiky. Petro Porošenko sa zišiel 12. januára s novým reprezentantom Ruska v trojstrannej skupine o Donbase Borisom Gryzlovom, ktorý prišiel na prekvapivú návštevu Kyjeva.
Obaja spolu rokovali celkovo dve hodiny a témou ich rokovaní bol Donbas a ďalšie plnenia minských dohôd z februára 2015. Pätnásteho januára sa v Kaliningrade stretli námestníčka ministra zahraničia USA Victoria Nulandová a Vladislav Surkov, zvláštny Putinov splnomocnenec pre otázky oboch donbaských „republík“. Schôdzka bola hodnotená ako konštruktívny krok k ďalšej spolupráci oboch strán v riešení ukrajinského konfliktu. Emisári nemeckej kancelárky a francúzskeho prezidenta Christopha Heusgena a Jacquesa Audiberta prišli do Kyjeva 19. januára na ďalšie rokovania o tom istom a okrem iného zisťovali stav podpory pre decentralizáciu balíčka v parlamente. Napokon v stredu 20. januára rokovali prezident Porošenko a viceprezident Biden v Davose. A témou bola neprekvapivo tiež konštitučná reforma.
Lámanie rady cez koleno…
Za posledný rok sa však vo vzťahu Západu k Ukrajine zmenilo mnohé. Okrem vývoja na Blízkom východe a utečeneckej krízy svoju úlohu hrajú aj skromné reformné výsledky ukrajinskej vlády, ktorej vládnutie navyše sprevádza rada korupčných škandálov a politické kšeftovanie. Tie oveľa viac ako „novú“ Ukrajinu pripomínajú tú „starú“ a nie je možné ich vidieť v súvislosti s vojnou na Donbase. Možnosti okolo kľúčového zákona, pre ktorý potrebuje Porošenko podporu 300 hlasov, zhrnul výrečne politológ Vadim Karasjev: „Toto hlasovanie je referendum o dôvere k Porošenkovi zo strany európskych partnerov. Bude to nutné – začne radu lámať napríklad aj cez koleno.“
S lámaním cez koleno to možno nebude také horúce. Hlavnou vyjednávaciu metódou Porošenkových ľudí má byť zrejme starý dobrý biznis prístup, a síce kombinácia peňazí s „argumentmi“ dodanými ukrajinskou tajnou službou SBU. Napriek tomu v daný moment vraj chýba Porošenkovi asi 10 hlasov na to, aby zákon o osobitnom štatúte rebelujúcich častí Donbasu prešiel. Ale túto informáciu je v túto chvíľu nutné brať s rezervou. Nakupovanie hlasov je podľa dostupných správ stále normálnou praxou, pričom nejde o malé sumy, ale o sumy v hodnote miliónov hrivien. Naposledy o tom detailne informoval novinár a poslanec Sergej Leščenko – tentoraz v súvislosti so spoluprácou medzi Blokom Petra Porošenka a frakciou Vôľa národa.
… alebo hra do autu?
Nie všetci na Ukrajine sú evidentne presvedčení, že by zákon o osobitnom štatúte Donbasu mal byť vôbec prijatý. A nejde len o hlasy ukrajinských nacionalistov a radikálov a neprehľadné názorové frakcie v parlamente. Napríklad politológ Alexej Garan sa domnieva, že je pre Ukrajinu oveľa lepší variant nového uzavretia Minsku 3. A to takého, ktorý by „zodpovedal ukrajinským záujmom“ a nebol Ukrajinou vnútený zvonka. Hlavným argumentom pre Západ má byť to, že nebol vyplnený bod 1 (prímerie), a tak nemôže byť ani splnený bod 11 (politická autonómia Donbasu). Avšak Garan nevylučuje žiaden scenár – počnúc odložením hlasovania, neprijatím a prepracovaním až revíziou Minsku. Vypovedá to o tom, že osud kľúčového hlasovania o decentralizácii Ukrajiny je otáznikom aj pre miestneho znalca pomerov.
Procesne a inštitucionálne súčasná situácia naznačuje – aspoň podľa dostupných medializovaných správ – že ukrajinská demokracia má stále ďaleko k liberálno-demokratickému ideálu. Začarovaný kruh „budovania“ liberálnej demokracie pomocou metód, ktoré jej protirečia, sa krajine nedarí stále prekonať. Napriek všetkým slovám a za priamej asistencie Západu. Nehovoriac o až tragickej závislosti od vonkajších tlakov, ktoré podľa môjho názoru veľmi nešťastne sprevádzajú prerokovanie zmien základného zákona krajiny.
Plán B: mierové jednotky OSN na Donbas
V súvislosti s vývojom situácie na Donbase by nám nemala ujsť ešte jedna informácia. Dvadsiateho tretieho januára na Ukrajine začína pracovať hodnotiaca komisia OSN, ktorá by mohla byť prvým krokom k vytvoreniu mierových jednotiek OSN pre Ukrajinu. Zdá sa, že tento variant Kyjev ako ďalšiu možnosť až tak úplne nevylučuje. Na začiatku januára boli mierové jednotky témou rozhovoru veľvyslanca Ukrajiny pre OSN Vladimíra Jelčenka s generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-munom.
Podľa niektorých názorov by takýto vývoj mohol byť pre Ukrajinu „východiskom“ z – podľa jej vnímania – nevýhodného minského procesu. Úplne v zhode s dlhodobým videním konfliktu ako „vojny Ruska proti Ukrajine“ navrhol jeden z ukrajinských veliteľov Igor Mazur, že mierové jednotky OSN majú byť umiestnené nie na líniu konfliktu, ale na hranicu medzi Ruskom a Ukrajinou. Naopak predstavitelia donbaských „republík“ vidia mierové jednotky v Donbase ako zlé riešenie a upozorňujú práve na to, že ich prítomnosť je právne v konflikte s minskými dohodami.
Minsk 2 a jeho budúcnosť
Ukrajinský parlament, čiže Vrchná rada má rokovať o balíku ústavných zmien na svojom zasadnutí 2. februára. Aspoň tak znie oficiálny a potvrdený plán. Podľa všetkých náznakov sa súčasné diplomatické rokovania snažia zafixovať taký výsledok, ktorý by zodpovedal minským dohodám a prerazil momentálny pat. V opačnom prípade môže byť Minsk 2 vyhlásený za politickú mŕtvolu a vzniknuté vákuum môže otvoriť cestu k ďalšej destabilizácii (nedá sa vylúčiť ani obnovenie vojny).
Západ pristúpil do určitej miery na ruský argument o Kyjevom zaručenej politickej autonómii Donbasu ako platformy pre ďalšie pokračovanie politického dialógu a obnovenie ukrajinskej moci na tomto území. O tom svedčí západný tlak na Kyjev, ktorého sme svedkami, počnúc júlom 2015. Ďalšia destabilizácia už tak dosť krehkej a od Západu závislej Ukrajiny nie je rozhodne v záujme EÚ. Zvlášť keď EÚ dnes naliehavo trápi otázka vlastnej súdržnosti a rastúceho nacionalizmu jednotlivých členských krajín.
Avšak na strane Kyjeva, ktorý musí brať ohľad na zložité vnútropolitické rozloženie síl, sú stále viditeľné snahy o lavírovanie a hľadanie štrbiniek, ako donbaský problém nanovo prerozprávať vo svoj prospech. Kyjev a Moskvu taktiež od začiatku rozdeľuje odlišný výklad zmyslu Minsku 2, čo znemožňuje nájdenie kompromisu. O tom svedčia aj bezvýchodiskové rokovania kontaktných skupín, ktoré síce zasadajú pravidelne, ale bez hmatateľných výsledkov. Jednotlivé strany spolu totiž nehovoria rovnakým jazykom a západní partneri vďaka Majdanu stratili pozíciu dôveryhodných mediátorov. Aspoň pre Moskvu. Ďalší vývoj vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom v posledných mesiacoch jasne ukazuje na to, že žiadne výrazné zlepšenie nie je na obzore. Je tu ešte ďalší faktor: na rozdiel od Západu Kyjev nezabudol na Krym.
O geopolitických cieľoch Moskvy na Ukrajine si nemá cenu robiť ilúzie. Cez sýrsku kampaň Rusko o Ukrajinu neprestalo mať záujem a dá sa predpokladať, že obe zahraničnopolitické kauzy spolu do značnej miery súvisia. Súčasný vývoj na trhu cien komodít a vážne ekonomické problémy vytvárajú aj pre kremeľskú zahraničnú politiku stále evidentnejšie brzdy. Moskva však stále potrebuje Donbas na Ukrajine ako okno príležitosti – ako ukrajinský región zaručujúci jej podiel vplyvu v krajine a v celom postsovietskom priestore, ktorý vníma skrz svoje vlastné geopolitické okuliare. Cieľom Moskvy, zakomponovaným v minských dohodách, je taký kompromis, ktorý túto podmienku bude spĺňať. Lopta je teraz na strane Kyjeva.
autor: Veronika Sušová-Salminen
