Upozornili ste na kauzu kompa na Dunaji. V súvislosti s ňou bol odvolávaný minister životného prostredia Peter Žiga. Premiér ho však podržal. Ako sa na celú situáciu pozeráte s odstupom času?
Slovenskí politici mali a stále majú problém s vyvodzovaním zodpovednosti. Príkladom je minister Žiga, ale aj bývalý minister hospodárstva Pavol Pavlis, na ktorého konflikt záujmov som tiež upozornila. Pán Fico sa oboch horlivo zastával, Pavol Pavlis odstúpil, až keď bola situácia neudržateľná. Napriek tomu sú obaja na popredných miestach na kandidátke Smeru. To je rozdiel medzi politikmi na Slovensku a politikmi v iných krajinách. Nehovoriac o tom, že u nás sa za kauzy nesedí vo väzení, ale politici sa snažia kauzy vysedieť na svojich stoličkách. Prípadne sa presunú na ešte teplejšiu stoličku.
Prečo ste sa rozhodli s touto kauzou vyjsť von? Očakávali ste od toho niečo iné, ako to nakoniec dopadlo? A nebolo skutočným dôvodom len dostať sa na kandidátku a prípadne aj do parlamentu?
Korupčným kauzám sa venujem dlhodobo od návratu na Slovensko. S manželom sme pracovali v zahraničí a po návrate ma veľmi hnevalo, ako sa na službách, ktoré štát poskytuje občanom, priživujú rôzne skupiny oligarchov, spriaznených s politikmi. Tak som začala písať blogy. Ako matku trojročného syna ma trápi, ako naša krajina vyzerá, pretože chcem, aby tu môj syn vyrastal, chodil do školy a mohol byť na Slovensko hrdý.
V súvislosti s touto kauzou padli aj slová riaditeľa Vodohospodárskej výstavby Ladislava Lazára ohľadom žaloby a odškodnenia vo výške jedného milióna eur. Vy ste sa netajili tým, že máte z toho obavy, je to pre vás závratná suma, no nedáte sa zastrašiť. Komunikuje s vami niekto z okolia Lazára v tejto veci?
Je nízke, ak sa politický nominant v štátnom podniku vyhráža občanovi žalobou, ktorá je likvidačná pre celú jeho rodinu. Takéto spôsoby nás vracajú späť do obdobia totality. S nikým z prostredia pána Lazára nekomunikujem, no myslím, že pán Lazár prostredníctvom Vodohospodárskeho podniku už jedného blogera žaluje za vyjadrenia o Gabčíkove. Takéto spôsoby nás však nesmú zastrašiť.
Stretli ste sa aj s inou podobou zastrašovania alebo vyhrážania kvôli odhaleniu tejto kauzy?
V iných prípadoch, na ktoré som upozornila, áno.
Žalobu a odškodnenie spomínal Lazár aj v prípade Igora Matoviča. Ten si vás vybral ako líderku kandidátky OĽaNO. Pociťujete z jeho strany niečo ako ochrannú ruku?
Je pravda, že pán Lazár sa vyhrážal aj Igorovi Matovičovi. Pán Fico sa zas na moju adresu v tejto kauze vyjadril ako o pľuvanci zo strany pošahancov. Je smutné, že sa premiér takto vyjadruje o ľuďoch, ktorí upozornia na mrhanie našimi spoločnými peniazmi. Ak sa pýtate na ochrannú ruku, tak ako kresťan hľadám ochrannú ruku a vnútornú istotu niekde inde, nie v politike…
Ostaňme ešte chvíľu pri téme vašej kandidatúry v parlamentných voľbách. Ako presne vás Matovič oslovil a váhali ste alebo ste sa dohodli rýchlo?
Pôvodne ma oslovila podpredsedníčka národnej rady Erika Jurinová, následne Igor Matovič. Váhala som, pretože angažovanie sa v politike vyžaduje celého človeka, často ide na úkor rodiny a voľného času. O tomto rozhodnutí sme sa dlho rozprávali s manželom, bez jeho podpory by som miesto na kandidátke neprijala.
Ako vás Matovič presviedčal a prečo ste sa rozhodli vstúpiť práve do jeho strany a celkovo do politiky?
Zavážilo to, že v hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti nebudem musieť riešiť peniaze v alobale alebo čo treba ktorému oligarchovi po voľbách vracať v podobe predražených zákaziek. Korupcia mi bytostne prekáža a nemohla by som kandidovať za stranu, ktorá má korupčné podhubie.
Neobávate sa spojenia vášho mena s jeho, že by vám to mohlo uškodiť?
O mnohých poslancoch v parlamente nebolo štyri roky nič počuť. Hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti poukázalo na viaceré korupčné kauzy, Igor Matovič často bral na seba úlohu „krikľúňa“. Táto úloha nie je príjemná a mnohým ľuďom sa nemusí páčiť, ale dôsledná kontrola vlády je predsa jednou z hlavných úloh opozície. S Igorom Matovičom máme rozdielny štýl práce, ale spoločný cieľ snaženia – fungujúca krajina bez korupcie, kde je radosť žiť.
Čo bude mať Slovensko alebo volič z toho, ak vy budete sedieť v parlamente? Ak sa stanete poslankyňou, na akú oblasť sa budete zameriavať?
Chcela by som pohnúť dopredu v prvom rade naše školstvo, pretože dobré školstvo prispieva k lepšej krajine. Riešenie mnohých problémov, či už chudoba, nezamestnanosť, alebo nízka citlivosť na korupciu začína práve vzdelávaním. Keď si predstavím, že môj syn skončí strednú školu v roku 2031, snívam o tom, že sa bude vedieť zamestnať bez ohľadu na to, či pôjde na vysokú školu, že bude vedieť kriticky myslieť, bude stále zvedavý na nové veci a hlavne bude vedieť rozpoznať, čo je správne a čo nie. Som si istá, že toto by chcel pre svoje dieťa každý rodič. Preto sa budem snažiť, aby sa o vzdelávaní začalo hovoriť ako o priorite budúcej vlády. Budem bojovať za to, aby učitelia boli riadne odmeňovaní a motivovaní a výrazne sa zlepšila kvalita našich škôl.
Prečo by mal volič dať krúžok vám a nie niekomu inému?
Budem rada, ak volič dá krúžok komukoľvek z našej kandidátky. Celá kandidátka je kandidátkou odvážnych a statočných ľudí, ktorí sú odborníkmi v tom, čo robia, a ich najkrajšou vizitkou je ich vlastný životný príbeh.
S kým z kandidátky máte najlepšie vzťahy?
Predovšetkým s Erikou Jurinovou, s ktorou som posledný rok a pol spolupracovala. Erika Jurinová je ako podpredsedníčka parlamentu jednou z dvoch najvyššie postavených žien v slovenskej politike, no zachovala si srdce citlivé na problémy ľudí. Vo všetkom, čo robila v parlamente, sa bez zbytočného huriavku zastávala najslabších a najzraniteľnejších v našej spoločnosti.
Na kandidátke OĽaNO sú aj tzv. Biele vrany, napríklad lekár Alan Suchánek, ktorý upozornil na kauzu piešťanského CT. Takže na jednej strane vy aj Suchánek upozorňujete na kauzy v politike a potom sa rozhodnete do politiky vstúpiť. Nie je to v rozpore s tým, proti čomu bojujete? Na kauzy sa dá predsa upozorňovať aj inak ako vstupom do politiky, nehovoriac o možnej skepse tých, ktorí by vás možno radšej videli mimo nej…
Mrzí ma, že slová politik a politika sú na Slovensku niečo dehonestujúce, skoro nadávka. Pritom záujem o veci verejné, o to, ako je spravovaná naša krajina, aké sú najlepšie riešenia na problémy, ktoré nás trápia, môže byť krásnym poslaním. Nejaké veci môže angažovaný človek zmeniť prácou v mimovládnom sektore, niečo blogmi, niečo sa dá zmeniť revolúciou, no veľa vecí sa dá v krajine zmeniť dobrou politikou. Je mnoho štátov vo svete, ktoré spravili obrovský pokrok len vďaka dobrým politikom, ktorí povýšili záujem krajiny nad svoj osobný záujem. A existujú, samozrejme, krajiny, ktoré z prosperity upadli do marazmu práve pre chamtivých a babráckych politikov.
Pestovať v krajine dobrú politiku a vytvoriť zázemie na to, aby šli do politiky šikovní a čestní ľudia, je veľkým umením a dobrou „karmou“ krajiny. Mám mnoho priateľov, ktorí sú charakterní a profesionálne zdatní, ale, žiaľ, nechcú sa angažovať v politike, ktorá je na Slovensku vnímaná ako špinavá záležitosť. Im vždy hovorím, čo kedysi povedal Platón: Jedným z dôsledkov toho, že sa odmietate angažovať v politike, je, že vám budú vždy vládnuť neschopnejší od vás.
Ktorý politik Slovensku najviac škodí?
Nechcem byť osobná, ale najhorší sú politici, ktorí predstierajú, že na komplikované problémy majú jednoduché riešenia. Politici, ktorí v ľuďoch podnecujú tie najnižšie ľudské pudy, ako strach a nenávisť. Politici, ktorí majú silno vyvinuté korupčné pozadie. Rôzne kauzy sa v politike objavujú vždy, ale ja som ich videla najviac počas prvej a druhej vlády pána Fica.
Ktorý slovenský politik je najužitočnejší?
Pre dejiny Slovenska bolo kľúčové pôsobenie Milana Rastislav Štefánika, ktorý sa zaslúžil o vytvorenie samostatného štátu pre Slovákov a Čechov. Bez neho by neexistovala ani dnešná Slovenská republika.
Kedysi ste pracovali aj v Európskej komisii. Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko a v akom stave bola podľa vás krajina po dlhšom čase, strávenom v Belgicku?
V Európskej komisii som mala na starosti manažment programu, neskôr stratégie v oblasti vzdelávania pre členské štáty EÚ. Bola to zaujímavá práca v medzinárodnom prostredí, spolupracovali sme s najlepšími odborníkmi, či už z USA, Austrálie, alebo z Európy. Po určitom čase sme spoločne s manželom na sebe badali postupný nezáujem o veci verejné, akoby nič okrem zlatej klietky, v ktorej sme žili, neexistovalo. Rozhodnutie vrátiť sa zrelo pomaly, nebolo ľahké, ale nakoniec sme po 10 rokoch prišli na Slovensko. A neľutujeme, hoci toho, čo sa dá na Slovensku zlepšiť, je až-až.
Belgicko, konkrétne štvrť Molenbeek, sa „preslávila“ ako semenište radikalizmu. Ako je podľa vás možné, že takéto niečo mohlo vzniknúť v hlavnom meste Belgicka? Kde nastala chyba?
V Molenbeeku je veľká hustota obyvateľov pôvodom zo severnej Afriky, najmä z Maroka a Tuniska. Odhaduje sa, že týchto obyvateľov je v Molenbeeku až 80 percent, čo je už skutočné geto. Navyše v tejto štvrti je vysoká nezamestnanosť a džihádisti tu veľmi ľahko nájdu úkryt. Teroristi, ktorí útočili v Paríži, zosnovali útok práve v Molenbeeku, Ayoub El Khazzani, ktorý napadol cestujúcich v rýchlovlaku na trase Amsterdam – Paríž, tiež býval určitý čas u svojej sestry v Molenbeeku. Zaujímavé je aj to, že Belgicko, hoci je to malá krajina s 11 miliónmi obyvateľov, má proporčne k počtu obyvateľov najvyšší počet dobrovoľníkov, ktorí odišli bojovať do Sýrie alebo Iraku. Belgická vláda sa už od 90. rokov snaží rozbiť siete džihádistov, no nedarí sa jej to.
Netreba tiež zabúdať, že Belgicko bolo významnou koloniálnou krajinou a mnohí obyvatelia kolónií prirodzene smerovali za lepším životom práve do Belgicka. Okrem Molenbeeku je v Bruseli aj štvrť, ktorá sa nazýva malé Kongo, kde zas žije veľký počet obyvateľov z tejto bývalej kolónie. Keď sledujem súčasnú diskusiu v Belgicku, za postupné zhoršenie situácie v Molenbeeku môžu najmä nečinnosť bývalého socialistického starostu, tabuizácia problému islamizácie, slabá úroveň spravodajských služieb a nefunkčnosť programov na deradikalizáciu islamistov.
Vy osobne ste v tejto štvrti niekedy boli?
V Molenbeeku som bola často, dokonca sme tu organizovali semináre. V Bruseli sa mi viackrát stali nepríjemné veci, poskákali mi po aute, napľuli do minerálky alebo ukradli bicykel, no konkrétne v Molenbeeku sa mi nič nepríjemné neprihodilo. Viacerí priatelia, ktorí bývali v tejto štvrti, si pochvaľovali, keďže medzi obyvateľmi fungovali akési neformálne susedské hliadky. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že Molenbeek je výstavná štvrť Bruselu, niektoré zákutia a krčmy naozaj pripomínajú Orient. Raz ma dokonca slušne vykázali z jednej krčmy, ktorá bola nejakým nepísaným zákonom určená len pre mužov fajčiacich vodné fajky.
Keď sme už pri terorizme, nedá mi nespomenúť protiteroristický balíček, ktorý presadil premiér Fico. Opozícia ho dosť kritizovala. Vy sa na ktorú stranu spektra pridávate?
Protiteroristický balíček, ktorý pripravila vládna strana, je nesprávnou formou reakcie na komplexnú a komplikovanú situáciu, v ktorej sa ocitli niektoré krajiny Európskej únie. Bol šitý horúcou ihlou, v skutočnosti len zvyšuje právomoci polície a tajných služieb pri sledovaní vlastných občanov. Oveľa dôležitejšie je sústrediť sa na kvalitu ľudí v spravodajských službách. No podľa správy nedávno zosnulého Vladimíra Suchodolinského sa niektorí ľudia v spravodajských službách venujú namiesto ochrany Slovenska svojim kšeftom. Islamskí teroristi si zbrane na januárový útok v Paríži kúpili práve na Slovensku, v Partizánskom. Naše spravodajské služby teroristov nedokázali nielenže chytiť, ale ani odhaliť, že sa niečo také deje. A podobných dodávok zbraní zo Slovenska bolo viac. Teroristi pri príprave útokov prešli niekoľkými krajinami a z tohto dôvodu je spolupráca tajných služieb kľúčová. A znovu opakujem, špehovaním vlastných občanov sa tento problém nevyrieši.
Ako by Slovensko podľa vás malo riešiť potenciálnu teroristickú hrozbu a utečeneckú krízu? Naozaj sa máme čoho báť?
Chápem ľudí, že majú obavy o svoju bezpečnosť. Mnoho politikov si myslí, že sa problém vyrieši opatreniami na domácej úrovni. Ale tento problém je problémom celej Európy, a preto aj odpoveď musí byť globálna. Migrácia v Európe vždy bola, dokonca v určitom období aj masová. V roku 1991 zažila napríklad Veľká Británia obrovskú vlnu prisťahovalcov, v nasledujúcich rokoch zas zažívali nápor utečencov striedavo iné krajiny, ako napríklad Holandsko, Nemecko alebo Švédsko. Je naivné sa domnievať, že akýkoľvek členský štát alebo samotná Európska únia majú čarovnú paličku na okamžité zastavenie prílivu utečencov. Čo môže EÚ robiť, je zlepšiť ochranu hraníc, zvyšovať rozvojovú pomoc, aby sa niektoré krajiny dokázali postaviť na nohy a ľudia neutekali za hranice, podporovať vyriešenie konfliktov a humánne podmienky v utečeneckých táboroch, ktoré sú v krajinách okolo vojnových zón, zastavenie finančných tokov Islamského štátu, zvýšiť tlak na moslimské krajiny ako Saudská Arábia, aby aj tieto krajiny začali prijímať utečencov.
V diskusii s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom k téme utečencov, ktorú sme organizovali v rámci mimovládnej platformy, kde sa angažujem, ako hlavný odkaz zaznelo posolstvo milosrdenstva s ľuďmi, ktorým ide o holý život. Pokiaľ ide o terorizmus, jedným z riešení je kvalitná spravodajská služba, ktorá vie včas odhaliť teroristické hrozby na našom území.
Vrátim sa ešte k vášmu pôsobeniu ako poslankyne Starého Mesta. Aktuálnou témou je reálna hrozba, že staromestské podniky budú musieť o desiatej večer zatvárať. Ako ste sa v tejto téme iniciovali vy?
Pri otváracích hodinách prevádzok je sporným bodom najmä hluk z prevádzok a rušenie nočného pokoja. No tu je hlavný problém na strane štátu. Žiaľ, mestská časť nemá právomoci kontrolovať hluk z jednotlivých prevádzok, to je kompetenciou štátu, konkrétne Úradu verejného zdravotníctva.
Skúste sa však obrátiť na Úrad, zväčša vás pošle niekde inde, prípadne zareaguje, keď už problém nie je aktuálny. Minulý rok som riešila sťažnosti obyvateľov na hluk a vibrácie zo stavby komplexu TwinCity. Miestny úrad Staré Mesto ma odkázal na Úrad verejného zdravotníctva. Na odpoveď som čakala niekoľko dní. Nakoniec ma Úrad verejného zdravotníctva odkázal na Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava. Regionálny úrad verejného zdravotníctva ma odkázal späť na miestny úrad Staré Mesto. A takto to šlo dookola, kým sa najhlučnejšie práce neskončili a merania už nebolo potrebné robiť. Na jednej ulici môže byť 10 prevádzok, ktoré normálne fungujú, a vo večerných hodinách hluk na ulici nie je. No stačí jeden podnik, ktorý nerešpektuje rozumnú mieru, a obyvatelia celej ulice nemôžu spať. O tomto návrhu sa však bude diskutovať v miestnom zastupiteľstve naďalej a verím, že nakoniec nájdeme riešenie, ktoré bude vyhovovať aj obyvateľom, aj návštevníkom.
Ako mohlo k niečomu takému vôbec dôjsť? Neobávate sa, že Bratislava utrpí na turizme? Predsa len, niektoré podniky sú preslávené tým, že do nich chodia najmä cudzinci…
Táto situácia vznikla, keď naše všeobecne záväzné nariadenie napadol prokurátor. Doteraz sa mestská časť snažila pri určovaní otváracích hodín používať zdravý rozum. V tichej uličke sa malo zatvárať skôr, na Námestí SNP môžu byť podniky otvorené aj do rána. No prokurátor takýto spôsob označil v rozpore so zákonom. Verím však, že turisti do Bratislavy nechodia len pre lacné pivo, veď ani to pivo už nie je v Bratislave najlacnejšie. V tejto otázke je však dôležité nájsť vyvážené riešenie pre obyvateľov, majiteľov podnikov, návštevníkov a turistov. V komunálnej politike ideálne riešenie nájdete len zriedkakedy. Zoberte si psičkárov. Už niekoľko rokov sa v Starom Meste rieši problém psieho výbehu na Poľnej ulici, ktorý je pre obyvateľov tejto ulice dlhodobo trápením z dôvodu hluku a znečistenia. Na druhej strane tu však máte komunitu psičkárov, ktorí sa psieho výbehu vehementne dožadujú. A tak je to so všetkým.
Čo konkrétne a v akej hodnote vlastníte?
Na svojej webovej stránke sa chystám zverejniť majetkové pomery, aby ma občania mohli kontrolovať.
Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?
Hreje ma pri srdci, keď vidím, ako z malých skautiek, ktorým som bola družinová vedúca, vyrástli šikovné mladé ženy.
A naopak, čo bolo vaším najväčším neúspechom? Respektíve, čo vás najviac mrzí??
Mnohokrát som bola v živote sklamaná, ale „porážka“ sa nakoniec vždy obrátila na dobré…
