Nechcem premiérove úvahy rozvádzať do nevyslovených detailov, hádam však správne dedukujem, že na mysli mal nepriaznivé, nevľúdne, priam drastické počasie. Kedy je pod nulou, fúka, prší aj sneží, šmýka sa, tma je dlho a potom veľmi skoro prichádza opäť. Proste taká z nosa kvapkajúca slota, aká v januári v našich končinách je to najobvyklejšie, čo sa dá očakávať.
Čo je však meteorologickým paradoxom, je skutočne neobvyklé správanie sa tejto našej vládnej rosničky. Či je úpek ako prasa, či sa hromy- blesky križujú na oblohe, alebo ospevujú na námestiach, či prší a či sneží, táto naša rosnička je furt vylezená vysoko na rebríku.
Asi je jej tam dobre. Ale možnože aj nie, možnože ju tam vyhnala väčšia žaba, sediaca na prameni a chúďa rosnička tak musí dávať pozor, dokedy tam tá žaba môže nerušene sedieť. A tak kŕka a kŕka a kŕka. Aj už chcela zliezť dolu, raz, pred dvoma rokmi, ale medzičasom vyprodukovala toľko žubrienok, že jej to prakticky nedovolili. A tak sa tam chúďa vytŕča na tej najhornejšej sprušli, na výslní nečasu a tvrdí nám, ako je tu pekne. Vidiac takú nevídanú krásu z diaľky, no ktože by sa tu už hrnul?
Dušan Koniar
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na dusankoniar.blog.sme.sk.
