Ctená pani spolková kancelárka. Po Banášovi ďalší otvorený list Merkelovej. Teraz je to však Lintner a píše jej čosi celkom iné

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)

    Ctená pani spolková kancelárka Angela Merkelová,

    určite je pre Vás prekvapením, že tak rýchlo po sebe dostávate druhý list zo Slovenska. Ale má to svoju logiku. Adresátom na otázku, ako bude vyzerať Európa budúcnosti, nemôže byť iný ako človek, ktorý udáva základný tón politiky starého kontinentu. Ste dôležitou postavou pri snahe o riešenie konfliktu na Ukrajine, gréckej dlhovej kríze a predovšetkým prílevu utečencov do Európy. Za osobnosť roka 2015 Vás označil aj časopis TIME. Moje meno je Ľubomír Lintner, väčšinu svojho profesionálneho života som pôsobil ako novinár, ale skúsil som si aj na štyri roky pozíciu poslanca parlamentu vládnej koalície v druhej vláde M. Dzurindu. A práve z titulu mojej profesie som veľmi pozitívne vnímal to zdôvodnenie šéfredaktorky TIME N. Gibbsovej, že ste „od svojej krajiny chceli viac, než by si väčšina politikov trúfla“.

    Pani kancelárka,

    som pre Vás úplne neznámy človek a možno akurát vnímanie môjho nemecky znejúceho priezviska by mohlo vyvolať úvahy, či nemám nejakú rodinu, alebo známych vo Vašej krajine. Nemám, teda určite nie v rámci mojej generácie či generácie môjho otca. Hlbšie do minulosti som rodokmeň neskúmal aj z dôvodu, že otcovi rodičia zomreli ešte pred mojím narodením v roku 1949. Pátraním do minulosti by som prepojenie s Nemeckom (Germany) našiel, existencia tohto priezviska na Slovensku je totiž dôsledkom pobytu germánskych kmeňov na tomto území, veď ho osídľovali ešte skôr, ako sa tu objavili tie slovanské. Dôkazy o tom ponúkajú mnohé archeologické nálezy. Okolo roku 200 n. l. prišli na východné Slovensko Vandali, nasledovali Kvádi. O 200 rokov neskôr sa zasa objavili Kelti, ktorí tu naozaj zanechali výrazné stopy. Potom ešte Dákovia, Karpovia, Búri. Okolo roku 500 prišli sem Longobardi. Na sklonku šiesteho storočia sa začínajú zmienky o prvých Slovanoch na tomto území, ich prvým kráľom sa stal začiatkom 7. stor. franský kupec Samo. Na Slovensko prichádzali z Nemecka pravidelne misionári a je nespochybniteľným historickým faktom, že prvý kresťanský kostol na tomto území vysvätil v Nitre v roku 828 soľnohradský biskup Adalram. Spoločné žitie Germánov a Slovanov na tomto území nabralo potom trvalý charakter a pokiaľ sa týka počtu Nemcov na tomto území, za vrchol sa dá považovať 13. a 14. storočie. Boli časy, keď tovariš na vandrovke z Pressburgu (dnešná Bratislava) do Kaschau (dnešné Košice) mohol na svojej ceste každú noc stráviť v nemeckej osade. Termín „karpatskí Nemci“ pre po nemecky hovoriacich obyvateľov sa začal u nás používať na začiatku 20. storočia, keď ho použil historik R. F. Kaindl.

    Pani kancelárka,

    prepáčte mi ten širší historický exkurz, ale chcel som Vám ukázať, že toto územie bolo stáročia vlastne kozmopolitný priestor. Napokon, je to jasne vidieť aj na vývoji názvov dvoch našich najväčších miest. Hlavné mesto Bratislava má svoj názov až od 6. marca 1919, dovtedy sa striedali mená Possonium, Pressburg, Prešporok, Břetislava, Pozsony, Wilsontown. Názov Košice sa v slovenskom variante používal už od roku 1441, ale používali sa aj názvy Villa Cassa, Kossa, Cassovia, Kaschau, Cosszicze. Aj to ukazuje, že Slovania vedeli žiť naozaj kozmopolitne, možno by sa dalo súčasným moderným slovom povedať, že multikulturálne. Na tomto mieste by mi určite mnohí národovci pripomenuli, o akomže to multikulturalizme píšem, keď slovenský národ musel odolávať tisícročie snahám o maďarizáciu. Každopádne dôsledky prvej svetovej vojny a zmluva podpísaná vo Versailles pomohli Slovákom, aby získali svoj priestor pre život v rámci Československa. Tu zasa by sa našli mnohí, ktorí by vedeli rozprávať o tom, ako nám 73 rokov v spoločnom štáte ubližovali Česi.

    Pani kancelárka,

    sme my taký bolestínsky národ, v ktorom mnohí jednotlivci dookola argumentujú tým, ako nám druhí škodili a škodia. Zabúdajú, že šikovný Slovák, hoci sa vždy musel naučiť cudziu reč, vedel sa presadiť vo svete. Spomeniem pár mien z minulosti. M. Hell, astronóm svetového významu, ako prvý na svete vypočítal vzdialenosť Slnka od Zeme. V. Alexander, priekopník röntgenológie, zakladateľ nového vedného odboru – rádiológie. A. Stodola, zakladateľ teórie parných a plynových turbín. J. Murgaš, priekopník bezdrôtovej telekomunikácie, ako prvý na svete uskutočnil prenos hovoreného slova. Štvorica mužov, ktorí pôvodom boli Slováci, ale životom určite Európania či doslova svetobežníci. Jeden vo Viedni (Hell), druhý v Budapešti (Alexander), ďalší v Zürichu (Stodola) a v Mníchove (Murgaš) získali vzdelanie a neskôr uplatnenie v rôznych krajinách. Murgaš sa ocitol až v americkej Pennsylvánii. Zo súčasnosti spomeniem aspoň dvoch vedcov. Profesora J. Masarika, jadrového fyzika, ktorý sa ako zatiaľ jediný Slovák dostal do Las Alamos National Laboratory v USA, bol v tíme pri objave vody na Marse, ale pôsobil aj v Nemecku v Inštitúte Maxa Plancka v Mainzi. A profesora J. Hromkoviča, ktorý pôsobí na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte v Zürichu, patrí medzi významných európskych odborníkov na počítačové vedy a teoretickú informatiku.

    Mohol by som však vymenovať desiatky našich občanov, ktorí sa neuzatvárajú iba do priestoru v rámci našich hraníc, ale svoj um vedia presadiť ďaleko za nimi, ostávajúc Slovákmi a Slovenkami. Napokon aj Ľ. Štúr, ktorý je u nás označovaný za najväčšieho národovca (uplynulý rok sme si pripomenuli dvojsté výročie od jeho narodenia) pre jeho postoje v slovenskom národnom obrodení v polovici 19. storočia, sa popri slovenčine vedel dohovoriť v ďalších desiatich jazykoch. Život a pôsobenie Slovákov tiež videl v širšom geografickom kontexte. „Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi,“ vyjadril v roku 1851 svoje videnie v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (Das Slawenthum und die Welt der Zukunft).

    M. R. Štefánik, doma často označovaný ako národný hrdina pre jeho zásluhy o vznik spoločnej českej a slovenskej štátnosti v roku 1918, podľa historických prameňov hovoril plynule v šiestich cudzích rečiach. U nás na Slovensku sa často zdôrazňuje jeho boj v prospech slovenského národa, ale už sa tak často nespomínajú jeho myšlienky, názory a činy, podľa ktorých by sa dal vlastne považovať za prvého slovenského Európana. Pojem „europeizácia“ je z jeho hlavy a pera. Do klietky nás od ostatného sveta uzatvoril len komunistický režim naoktrojovaný vtedajšou sovietskou mocou. Som presvedčený, že postoje v zmysle u nás známeho národného „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ vychádzajú práve z myslenia, ktorý na tomto území vtĺkal do myslí dvoch generácií boľševizmus. Ten neustále vytváral obraz nepriateľa. Komunistická ideológia vštepovala do svojich občanov paranoidný vzťah k cudzincom zo západných krajín, k vplyvu západu. Všetkého nového sa báli, každá zmena bola zlá. Postoje k utečencom ukazujú, že prvky boľševizmu v stredoeurópskom regióne zostali. Keď svojho času tú ideológiu pri návšteve Ruska spoznal M. R. Štefánik, tak po návrate zdôraznil: „Boľševizmus je negáciou demokratizmu… Boľševizmus je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, v ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke.”

    Pani kancelárka,

    kritik zo Slovenska Vám vyčíta, že „Nemecko dlho váhalo, kým povolilo Slovákom voľne žiť a pracovať. Mladíkov zo Sýrie či Iraku ste naopak pozvali“. Na tejto argumentácii sa dá ukázať, ako sa jednotlivý fakt dá vytrhnúť z kontextu a ponúknuť demagogicky a populisticky, podporujúc tak v Slovákoch ten pretrvávajúci pocit, že všetci dookola nám len ubližujú. Prechodné obdobie pre voľný pohyb pracovnej sily si totiž po vstupe do Európskej únie uplatnilo aj Slovensko. Bolo síce iba dvojročné, kým Vaša krajina si uplatnila sedem rokov. Ale aj v rámci tohto obdobia mohli ísť Slováci do Nemecka pracovať, akurát museli podstúpiť proces administratívnej žiadosti. Toto všetko však Váš kritik účelovo zamlčal. Ale nejde iba o tento aspekt, v uvedenej argumentácii je cítiť aj akúsi urazenosť, ktorá obnažuje nízkosť myslenia, ale najmä to ukazuje absolútne nepochopenie aktuálnej situácie utečeneckého exodu. Dublinské pravidlá pre riešenie príchodu migrantov neboli nastavené pre taký veľký počet utečencov, napríklad v roku 2013 požiadalo o azyl v EÚ 432-tisíc ľudí, v roku 2014 to bolo už viac ako 626-tisíc, v roku 2015 prišlo do Európy viac ako milión utečencov, pričom koncentrácia počtu bola v druhej polovici roka. Realizovať pri tom počte samotné azylové konanie bolo však už nad možnosti nastaveného systému, ktorý sa aj tak už v predchádzajúcom období ukazoval ako nefunkčný najmä pri vracaní utečencov v rámci readmisných dohôd.

    V liste Vám autor adresuje výhradu, že nás nútite stavať ploty. Ja som Vás však nikdy také slová nepočul povedať. Naopak, celý uplynulý polrok od júna ste zdôrazňovali slovo solidarita. „Je dôležité, aby sme nepočúvali tých, ktorí si s chladom, či dokonca nenávisťou v srdci chcú uzurpovať nemectvo len pre seba a ostatných z neho chcú vylúčiť,“ povedali ste v novoročnom príhovore svojim spoluobčanom, ale tie slová sa dajú použiť aj pre Slovensko. U nás to politické elity svojimi postojmi nastavili pred spoločnosť práve spôsobom, že naše slovanstvo si vziať nedáme.

    Maďarské riešenie postavením plotu bolo egoistickým riešením, lebo iba zmenilo trasy utečencov cez iné krajiny. Keby boli všetky balkánske krajiny postavili ploty, boli by sme videli obrázky zúfalých ľudí za ostnatými drôtmi, také známe z koncentračných táborov. Určite by vznikali radikálne situácie, zrejme ešte horšie od tej, aká vznikla po uzavretí hranice medzi Srbskom a Maďarskom. Pri tom nezmenšujúcom sa počte ľudí, čo by potom bolo ďalším krokom? Streľba? V tom kritickom liste spred týždňa ste si mohli prečítať aj otázku: „Máme azda postaviť koncentračné tábory, v ktorých budeme týchto ľudí proti ich vôli zadržiavať?“ Nebudem teraz komentovať, že ak autor tým pripomenul neslávne obdobie nemeckých dejín, zároveň tým pomenoval aj päť rokov 1939 – 1944 našich dejín, keď vojnová Slovenská republika ako satelit nacistického Nemecka poslala do takých táborov 68- až 71-tisíc svojich občanov. A keďže v našej povahe je byť pápežskejší ako pápež, tak rasové zákony (Židovský kódex) z 9. septembra 1941 boli ešte prísnejšie ako nacistické Norimberské zákony. A ešte sme za každého deportovaného Žida vtedajšej nemeckej administratíve platili 500 mariek.

    Chcem však zostať v súčasnosti pri utečencoch a zdôrazniť nezmyselnosť tak postavenej otázky. My sme sa totiž žiadneho z tých utekajúcich nešťastníkov nespýtali, či by pre neho nebolo riešením jeho ďalšieho života aj Slovensko. Prirodzene, že so sociálnymi dávkami sa nemôžeme s Nemeckom porovnať, tak ako sa nemôžeme porovnávať ani v reálnych mzdách, ani v dôchodkoch. Ale neverím, že keby sme sa pýtali medzi tými štyrmi miliónmi utečencov, ktorí sú už v tureckých, libanonských, jordánskych či irackých táboroch, tak by sme nenašli tých necelých 800 (číslo prvej kvóty) alebo aj ďalších 1500 (číslo druhej kvóty), pre ktorých by bolo aj Slovensko východiskom. My sme však ani tento ústretový prístup neurobili. Pre našu vládnu elitu a autora kritického listu adresovaného Vám je jednoduchšie zdôrazňovať slová – veď aj tak nikto k nám nechce prísť!

    List Jozefa Banáša si môžete prečítať TU.

    Pani kancelárka,

    verím, že keď ste v liste čítali pasáže, v ktorých autor porovnával Vaše privítania s Hollandom, Tuskom a Junckerom s bozkom Honeckera s Brežnevom, a prirovnával diktát Moskvy k diktátu Bruselu, pomysleli ste si to, čo ja. Ten, čo dáva medzi tie momenty znamienko rovná sa, musel stratiť poriadnu dávku historickej pamäte. Veď stav, že Slovensko ekonomicky zaostáva za krajinami veľkosťou a počtom obyvateľov podobnými v západnej Európe, je práve vinou diktátu Moskvy. Veď keby sme dostali možnosť prijať Marshallov plán a mali možnosť rozvoja západného sveta, nepochybujem, že Slovensko je na úrovni Holandska, Luxemburska, Belgicka či severských krajín, akými sú napríklad Fínsko a Nórsko. Naopak to, že sa premiér tejto krajiny môže najnovšie pochváliť poklesom nezamestnanosti na úroveň priemeru krajín eurozóny a zvyšovaním priemernej hrubej mzdy, je zasa vďaka prílevu eurofondov z Bruselu. A to sa ešte značný objem európskych financií, ktoré by napríklad mohli pomôcť v zdravotníctve, postrácal v postupne vytváranom čoraz dokonalejšom oligarchickom systéme, ktorý stojí v pozadí funkčnosti politických strán. O tom sa však kritik Vašich postojov vôbec nezmieňuje.

    Verím, že ste si v liste uvedomili aj pasáže, ktoré sú v tejto súvislosti doslova v rozpore a vlastne obnažujú demagogickosť používanej argumentácie. Na jednej strane zlá sociálna situácia našich dôchodcov a potom porovnávanie diktátu Bruselu a Moskvy. Popravde, musím sa Vám priznať, že keď som v novembrových dňoch 1989 kľúčami odzváňal spolu s desiatkami tisíc ľudí predchádzajúcemu režimu, tak som predpokladal, že za ďalších 25 rokov bude Slovensko ďalej ekonomicky aj myslením ľudí, ako ukazuje súčasnosť. Nepríjemne ma prekvapilo, že ešte po štvrťstoročí sa v uplatňovaní moci a v médiách objavujú viaceré prvky, ktoré ten predchádzajúci režim pripomínajú. Z polstoročia medzi rokmi 1939 až 1989 sa na Slovensku traduje, že v každej rodine bol buď gardista, alebo komunista, a ukazuje sa, že pri ceste do sveta s demokratickou výbavou nás táto myšlienková genetická výbava sprevádza dlhšie, ako som si to v revolučných dňoch Novembra ´89 predstavoval.

    Pani kancelárka,

    Zrejme to pre Vás ako šéfku strany nie je jednoduché, ale pre funkčnosť demokracie to je dobrý prvok, že vo Vašej poslaneckej frakcii CDU v Spolkovom sneme sa objavujú aj kritické hlasy k Vami zvolenému postupu v prijímaní utečencov. Považujem to za oveľa lepší stav ako ten, ktorý sme sledovali za uplynulé štyri roky v poslaneckom klube vládnej strany SMER-SD u nás. Spomedzi 83 poslancov sme nepočuli iný názor ako ten, ktorý vyslovoval premiér R. Fico, ktorý to navyše oceňuje ako prvok stability. Keby to nepripomínalo atmosféru komunistického obdobia, tak by sa už úsmevne dal vnímať uplynulý polrok v argumentácii pri utečencoch, keď všetci poslanci a ministri jedinej vládnej strany, ktorí k téme hovorili, používali úplne rovnaké slová. Pred pár dňami mi niekdajší kolega z denníka SME R. Kotian pripomenul text amerického politológa F. Zakariu z roku 1997 o neliberálnych demokraciách, v ktorých majú dominantnú pozíciu silní vodcovia a tí sa dovolávajú vlády v mene ľudu. V tomto zmysle začína byť situácia rovnaká v troch krajinách stredoeurópskeho regiónu, Maďarsku, Slovensku a najnovšie aj Poľsku. Podľa F. Zakariu demokracia pre ľudí na Západe znamená „liberálnu demokraciu“, t. j. politický systém, ktorý sa vyznačuje nielen slobodnými a regulárnymi voľbami, ale aj právnym poriadkom, deľbou moci a ochranou základných slobôd prejavu, zhromažďovania sa, náboženstva a súkromného vlastníctva.

    Tento balík slobôd, ktorý možno označiť aj ako „ústavný liberalizmus“, nemá v skutočnosti nič do činenia s demokraciou, nie vždy išli ruka v ruke. Veď aj Hitlerova NSDAP sa stala v júli 1932 najsilnejšou stranou v demokratických voľbách, keď ľudia uverili slovám vodcu, že vyvedie krajinu z dôsledkov svetovej hospodárskej krízy. V Československu v roku 1946 rovnako v demokratických voľbách zvíťazili komunisti. A história jasne hovorí, čo v obidvoch prípadoch vo vývoji krajín nasledovalo. Aj na Slovensku sa všetkým páči termín demokracia, ale začínajú si ho vysvetľovať ako demokraciu, keď väčšina rozhodne aj o kontrolných mechanizmoch pre samú seba. Pritom sa na druhej strane zneužíva možnosť slobody vyjadrenia názoru na šírenie poloprávd a vyložených klamstiev, ktorými sa umne zaobaľujú kúsky pravdy. Týmto fenoménom, zdá sa, verejnosť u nás zostala zaskočená. Odborníci – psychológovia preukázali, že ľudia sa niekedy vzdajú svojich znalostí a namiesto toho sa pri určovaní pravdivosti informácie spoľahnú na to, ako ľahko jej dokážu porozumieť – ide o schopnosť, ktorú stupňuje opakovaný výskyt tvrdení.

    Pani kancelárka,

    verím, že text listu, ktorý Vám kritik adresoval minulý týždeň, ste presne analyzovali v zmysle predchádzajúceho zistenia psychológov. Museli ste teda zistiť, s akou demagógiou a populizmom sa verejnosť u nás stretáva. Slová o koloniálnej minulosti takmer polovice členských krajín súčasnej EÚ sa možno pre našinca ľahko píšu, lebo sa dobre čítajú, ale pre budovanie dôvery medzi krajinami na spoločnú budúcnosť v Európe predpoklady nevytvárajú. Spochybňovať v súčasnosti existenciu NATO v protipóle so zrušením niekdajšej Varšavskej zmluvy a nevnímať zároveň kroky Putinovho Ruska v niekdajších gruzínskych regiónoch južnom Osetsku a Abcházsku, na Kryme, na východe Ukrajiny, a nevnímať zároveň obavy pobaltských krajín, znamená zároveň hádzať za hlavu celé to úsilie, ktoré Slovensko urobilo pre zmenu politiky, ktorú tu nastolilo mečiarovské obdobie. A tiež zostáva nezodpovedaná otázka: Ako si kritik predstavuje v turbulentných časoch súčasnosti bezpečnostné krytie Slovenska? Použitú demagógiu výrazne ukazuje tá časť listu, kde Vám kritik pripomína Vašu vetu vyslovenú na zjazde CDU, že „spoločnosť, v ktorej vládne strach, nemá budúcnosť“, pričom vzápätí obviňuje z toho strašenia politikov a médiá v Nemecku. Pri čítaní tých slov som mal pocit, že žijem v inej krajine ako autor listu. Pri Vašich vystúpeniach k utečeneckej kríze som totiž vždy vnímal výzvy na spoločné riešenie, práve upokojovanie situácie, Vašu nebojácnosť v postoji, že aj také množstvo utečencov vyriešite. Naopak u nás slovenský premiér neustále svojimi postojmi v ľuďoch živil ten prirodzený pocit strachu a obáv z neznámeho. Odôvodňoval to tým, že chce hovoriť občanom pravdu o bezpečnostných rizikách, hoci Slovensko je zaradené v rizikovosti teroristického útoku na najnižšom stupni. Tie Vaše slová o spoločnosti ovládanej strachom som vnímal ako upozornenie na možný návrat k totalitarizmu práve v postkomunistických krajinách.

    Používanie demagógie potvrdzuje aj pasáž, kde sa autor listu ohradzuje proti tomu, že za nesolidárnosť pri prijímaní utečencov nás chcete potrestať znížením možnosti čerpania financií z eurofondov. Pri egoistickom prístupe krajín strednej Európy je pritom nad slnko jasné, že so syndrómom vystretej ruky, na ktorý sme si doma za uplynulé roky zvykli, nemôže súhlasiť Vaša krajina a ani ďalšie, ktoré sú priamymi platcami peňazí do eurofondov. Keďže z pohľadu času je isté, že do našich marcových parlamentných volieb sa v riešení utečeneckej krízy nič zásadné nedá očakávať, zostáva mi len veriť v zdravý úsudok spoluobčanov, ktorí si v dostatočnom počte v marcových voľbách uvedomia, kto a čo za uplynulé štvrťstoročie pomáhalo našej krajine pomaly sa dostávať z tej desivej choroby komunistickej ideológie a plánovaného hospodárstva. Či sa to však bude dariť aj naďalej, bude veľmi závisieť aj od úspešnosti Vašej misie k utečeneckej kríze. Držím Vám veľmi palce. Ale majte na pamäti, že bezodná je len slanička v rozprávke Soľ nad zlato.

    S úctou Ľubomír Lintner


    - Reklama -