Vykračujem si zrána do roboty a blížim sa ku križovatke Molecová a Karloveská v Bratislave. Zhora, z Dlhých dielov. Na Molecovej, v ľavom pruhu, stojí osamotená dodávka, čaká na zelenú a môže ísť jedine rovno na pumpu alebo doľava ďalej do Karlovej Vsi. Nevenujem mu viac pozornosť.
Červený panáčik na prechode je v tej tichej tme neodškriepiteľný, registrujem ho. Zľava, pokiaľ dovidím po polikliniku, ani svetielka. Žiadna električka, žiadne auto, zhola nič, ani len v protismere. Automaticky mrknem aj doprava a pred zástavkou autobusov stojí nejaké auto s obrysovými svetlami. Potom už len chlapík na ostrovčeku električky, kam som smeroval a netuším, či mi chcel ísť oproti, alebo len pofajčieval pod semaforom, aby bol tie obligátne štyri metre od zastávky. Inak, podľa mňa nebol, stále bol na ostrovčeku a raz neviem, ako sa tie štyri metre rátajú.
Tak som mu teda išiel oproti ja, na červenú, nenáhlivo a uvažujúc, či si nezapálim tiež. Vkročiac na ostrovček, vytiahol som mobil, reku, koľko šľukov by som stihol. Bolo 06.33, utorok ráno, pracovný deň medzi sviatkami a proste skapal pes.
Vzápätí nato, buchli mi za chrbtom dvere auta, logicky toho jediného, čo tam stálo. Obzrel som sa a uvidel som policajta. Epolety čosi odrážali, uniforma to bola, auto hádam tiež policajné. Prebehol som zrakom po chodníku a blízkom okolí, čože sa to stalo, že je tu tak skoro ráno polícia, čo riešia.
„Pane, môžete sa rovno vrátiť…“ akurát naskočila zelená a dodávka z Molecovej sa pohla do ľudoprázdnej Bratislavy. Povedať to mohol len ten policajt, lebo chlapík vedľa mňa práve ťahal z cigarety a nikto iný v dohľade nebol. Komu to ale hovorí? Zrejme tomu fajčiarovi a tak som sa stratil v dave. V polovičke davu. Tú prvú som zanechal pod semaforom nech si to odskáče a druhú polovicu predstavovala korpulentná pani, prechádzajúca sa pred prístreškom.
Vtedy mi to došlo! Policajt myslel mňa, prešiel som na červenú a chcel ma riešiť. Priestupok to bol, takže s jabĺčkom by som neodišiel a ani na citrónik to nevyzeralo. On mi chcel dať nebodaj pokutu. Bol som viac prekvapený, vzhľadom na miesto, čas a priestupok s predpokladateľnými dôsledkami, ako by sa ma to nejako dotklo. Pandrláka som zreteľne videl. Potom som sa nad tým zamyslel. Prečo sem nechodia v bežnejší pracovný deň, medzi siedmou a ôsmou. To by sa mohli aj roztrhať.
Netvrdím, že som vzorný chodec. Ale také psie kusy, aké stvárajú ľudia ráno, keď prebehujú od autobusu k električke, to teda ani náhodou. Vo svorke, ako idioti, rútia sa rýchlo popod zábradlie na ostrovček a to aj vtedy, ak električka nie je v dohľade. Deti, dospelí, dôchodcovia. Tí s palicami majú ešte čas sa oháňať na blížiace sa autá. Lebo ráno to tak spravidla býva. Než autobus prejde z Molecovej na zastávku, než stihnú ľudia vystúpiť, už je zelená pre smer do mesta z karlovky a už sa to rúti v obidvoch pruhoch. A do toho ešte, neraz, z Molecovej nejaký opozdilec na červenú prefrčí doprava.
Toto keby policajti riešili, nepoviem mäkké „f“. Lenže oni tam oxidujú jeden deň na začiatku školského roka a to je všetko. Takto nejako som hútal, keď tu zrazu, stalo sa čo čert chcel. Bo bol zvedavý ako bude. Objavila sa električka a zároveň, z Molecovej prichádzala tridsať dvojka. Tak to si pozriem. Hádam všetci čo vystúpili, asi piati ľudia, pobrali sa krížom cez cestu. Zo štyria poza autobus a jeden čistý šialenec, popred neho, aj keď cesta bola opäť prázdna. Zvyk železná košeľa. Dvere auta ani nebuchli, čo mal horlivec naponáhlo.
„Halóó…“ ozvalo sa z tmy a to bolo aj všetko. Určité rozhorčenie tam bolo, dal sa zachytiť aj káravý podtón, kto by už ale reagoval na nejaké haló kdesi z poza bučkov. Všetci sme nastúpili do električka a bolo po vtákoch.
Nerozumiem tomu, čo toto malo znamenať. Ak ho tam uvidím každý deň, v ktorúkoľvek hodinu, jeho alebo iného, znovu nepoviem nič. Ale námatkovo vyskakovať z tmy v situácii, kedy to zreteľne nie je nutné…proste nerozumiem. Nechodia žiadne autá, skoro, tak budem zastavovať chodcov? Márišku skákavú a ešte ich má pribudnúť 2500.
Či to ale nie je tak, že jeden pán nasľuboval do blížiacich sa volieb, že narichtuje stotisíc nových pracovných miest. Takto má jedným vrzom, vlastným, štyri percentá zo sľubu zabeštelované. Treba len dúfať, že termín štvorpercentný(í) je už archaizmus a s novým pánom na čele a s čerstvými posilami, bezpečnejšie dožijeme oných istôt.
Dušan Koniar
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na dusankoniar.blog.sme.sk.
