Bývalý smerák Jánoš je psychopat a nemá čo robiť na slobode. A kauza kompa? Čisté svinstvo, tvrdí v rozhovore pre PL. sk Kiššová

0

Rok 2015 je na konci. Aký bol podľa vás pre slovenskú politiku?

Rok 2015 bol rokom nevyužitých príležitostí, mnohých korupčných káuz a arogancie moci. Súčasná vláda posiela Slovensko svojou hospodárskou politikou späť do socializmu. Pri neustále sa zvyšujúcich verejných príjmoch nevyužila tieto dobré časy na znižovanie verejného dlhu a deficitu. Tieto enormne zvýšené príjmy sa adekvátne neprejavili ani na kvalite štátom poskytovaných služieb, ani sa neznížili dane, nezvýšili sa dôchodky, ak nepočítam to žalostné zvýšenie priemerných dôchodkov o 1,9 eura. Nevzrástla ani životná úroveň ľudí.

Ak raz štát vyberá od ľudí neustále viac peňazí, zodpovedná vláda by ich mala rozumne využiť. Naša vláda ich však využíva na svoju marketingovú balíčkovú kampaň a na rastúcu štátnu byrokraciu. Za posledné dva roky u nás narástol počet úradníkov o dvetisíc, a to napriek tomu, že avizovali zníženie počtu úradov. Počet úradov síce klesá, no narastá počet úradníkov, ktorí sú platení z daní daňových poplatníkov. Na druhej strane, vláda svojou protipodnikateľskou politikou dosiahla zníženie počtu živnostníkov o 18-tisíc.

Poznačili ho aj rôzne kauzy…

Ak hovorím o roku nespočetných korupčných káuz, ľudia si iste spomínajú na kauzu Váhostav, mnohé kšefty v zdravotníctve ako predražené CT, či predražené stravovacie služby v nemocniciach, kauzu okolo kompy, s obrovskými peniazmi určenými baníkom, ktoré mali skončiť v Smere a u poslanca Smeru Jánoša zabalené v alobale, upratovacie služby na ministerstve hospodárstva dodávané ministrovým švagrom, zmluvy s tetou Ankou v zdravotnej poisťovni a podobne. Tých káuz je toľko, že jeden by neveril, ako je možné, že vláda pre ľudí ešte nevyhnala týchto ľudí do ulíc.

Počas roka čelili niektorí ministri odvolávaniu. Naposledy to bol minister životného prostredia Peter Žiga pre kauzu kompa. Aj jeho však podržal premiér Robert Fico, ktorý pripomenul, že mu máme ďakovať za príchod automobilky Jaguar. Naozaj?

Jasné, že nie. Kauza s kompou je obrovské svinstvo a nie je možné ho ospravedlniť žiadnymi inými „akože pozitívami“. V jednej slušnej a demokratickej krajine by minister pri takých vážnych pochybeniach a obvineniach odstúpil sám, nie bol neúspešne odvolávaný parlamentom. A keď už sme pri tom príchode automobilky Jaguar na Slovensko, rozhodne to nehodnotím tak pozitívne ako pán premiér. Je super, ak k nám prichádzajú zahraniční investori.

Bolo by ale fajn, ak by k nám prišli preto, že je tu priaznivé podnikateľské prostredie, vymožiteľnosť práva, fungujúce úrady, nielen lacná, hoci šikovná a kvalifikovaná pracovná sila. No ak sem prichádzajú len preto, že si ich kupujeme tučnými investičnými stimulmi a dotáciami, je to škodlivé. Treba si uvedomiť, že každé jedno euro, ktoré chce vláda darovať takejto firme, musela predtým niekomu zobrať. Okrem toho, že dotácie podporujú korupciu, vytvárajú neférové a nespravodlivé podnikateľské a trhové prostredie.

Stačí sa pozrieť na dotácie do U.S. Steel. Ficova vláda pomohla firme 15 miliónmi eur ročne počas nasledujúcich 15 rokov (od roku 2013) a dnes železiarne prepúšťajú 2000 ľudí a mnohým znižujú platy na 60 percent, lebo znižujú produkciu. To je tiež jeden z dôkazov, že dotácie jednoducho nefungujú.

Voľby sú tu už čoskoro. Na základe predvolebných prieskumov však vôbec nie je isté, či by sa SaS dostala do parlamentu. Čomu to pripisujete?

Neviem, ktoré prieskumy máte na mysli, lebo všetky relevantné, teda tie združené do SAVA so známou a overenou metodikou, SaS do parlamentu dlhodobo posielajú. Pohybujeme sa v nich medzi 5 až 6,5 percentami. Napriek tomu, prieskumy nepreceňujem, ale ani nepodceňujem. Dôvodov, prečo SaS nemá väčšiu podporu, je viac – bol to bezpochyby pád vlády, ktorý nám voliči nevedia zabudnúť, hoci som presvedčená, že nám ho pripisujú neprávom. Ďalším dôvodom môže byť rozdrobená pravica a množstvo pravicových strán, ktoré sa, prirodzene, o voliča delia. Som však presvedčená, že ako strana odborníkov, s poctivým a kvalitným liberálnym programom, sa v týchto voľbách presadíme a liberálne myšlienky, ktoré SaS reprezentuje, budú mať opäť hlbšie korene. A veľmi poctivo a s pokorou sa budeme usilovať o každý jeden hlas.

Predseda SaS Richard Sulík sa počas roka zviditeľnil nie práve zhovievavými názormi na utečencov. Vaši voliči sú však liberáli, ktorí majú na tému možno iný názor. Nemyslíte si, že vyhlásenia Richarda Sulíka môžu strane uškodiť?

Neviem, ktoré jeho názory považujete za „nie práve zhovievavé“, lebo jeho vyjadrení na túto tému bolo za posledné obdobie veľmi veľa. Niektoré boli stručnejšie a strohejšie, inde bol priestor viac vysvetľovať, no všetky považujem za racionálne a v súlade so zdravým rozumom. Zároveň sa v plnej miere stotožňujem so stanoviskom strany a považujem za správne a racionálne aj naše návrhy riešení. Ani jedno z nich nepovažujem za neliberálne. A ak sa náhodou niektoré nepozdáva nášmu liberálnemu voličovi, musíme mu ich trpezlivejšie vysvetľovať. Situácia okolo utečeneckej krízy sa napokon stále vyvíja a rovnako sa menia aj názory medzi občanmi. Utečenecká kríza je jedna z mnohých oblastí, v ktorej svoje názory presadzujeme a verím, že sa na nás ako na stranu budú ľudia pozerať komplexne. Teda cez jej reprezentantov, ich odborný a čistý profil aj cez celý program.

Váš názor je bližší Sulíkovi či kolegovi Martinovi Poliačikovi?

Mám vlastný názor. Na jednej strane mi je nesmierne ľúto všetkých tých úbohých ľudí, ktorí podstupujú mnohé útrapy za cestou k lepšiemu životu. Na druhej strane nedokážem nevidieť hrozby, ktoré sa za tým celým skrývajú a obávam sa hlavne ako občan Slovenska a Európskej únie toho, čo sa o  pár rokov pri takomto trende stane s Európou. Nejde len o obavu, ako to zvládneme ekonomicky, ale aj o hodnotovú a kultúrnu výbavu. Ľudia, ktorí sem húfne prichádzajú z Afriky, Blízkeho a Stredného východu, nemajú skúsenosť s liberálnou demokraciou a moderným kapitalizmom. Ak sa nedokážu integrovať – a toto riziko narastá ich počtom – môžu prepadnúť frustrácii, čo je živná pôda pre to, aby sa nechali naverbovať extrémistami.

Ako liberálne zmýšľajúcemu človeku mi nie je blízka predstava rozširujúcej sa ideológie, kde je bežné ukameňovať ženu alebo odrezať niekomu pre jeho názory hlavu. Viem, že toto sú mimoriadne extrémne príklady, no nedokážem ich nevidieť a úprimne priznávam, že už aj z ich blízkosti mám obrovský ľudský strach. Bezpochyby sú aj pozitívne skúsenosti a väčšina týchto ľudí prichádza v dobrom, no človek prirodzene pri obavách poukazuje na problémy a snaží sa im predchádzať alebo im zabrániť.

Viackrát ste sa venovali aj prípadu Popradčana Jozefa Andreja, ktorý odpojil svojho syna od prístrojov, a ten zomrel. Ste s týmto mužom v kontakte?

Na úvod chcem pre korektnosť spresniť jednu vec – to, či pán Andrej odpojil svojho postihnutého syna Dominika od dýchacieho prístroja, čo mu údajne spôsobilo smrť, je predmetom vyšetrovania a vôbec nie je jasné, či sa tak stalo. Nie je zatiaľ dokázaná ani príčina smrti udusením, aj to je predmetom vyšetrovania, a informácie, ktoré prezentovali médiá, sa vo veľkej miere líšia od informácií z blízkosti prípadu.

Pána Andreja som navštívila vo väzbe, napísali sme si niekoľko listov a som v pravidelnom kontakte s jeho rodinou a advokátom. Snažím sa im pomôcť, lebo sa ocitli v zúfalej životnej situácii.

Ako sa na túto nešťastnú udalosť pozeráte? Je vhodné, aby sa politik v takejto otázke angažoval? Navyše sa proti tomu mužovi postavila aj jeho manželka, ktorá mu vyčíta zabitie ich spoločného dieťaťa…

Prípad ma najprv zaujal na základe medializovaných informácií, keď malo dôjsť k odpojeniu od dýchania nevyliečiteľného syna jeho otcom zo súcitu, ktorému za tento skutok hrozil trest 20 až 25 rokov. Považujem v tomto našu legislatívu za neprimeranú, lebo takéto konanie rozhodne nie je rovné s konaním bezcitného vraha alebo úkladného vraha a náš zákon ich dáva na rovnakú úroveň. Mnohé krajiny aj v Európskej únii, poznajú privilegovanú skutkovú podstatu takých trestných činov, kde sa kladie trest od 3 do 5 rokov.

Na tomto príklade som chcela poukázať na neprimerane krutý zákon a v parlamente som predložila návrh na zmenu. Po dlhšom kontakte s rodinou a rozhovore s Jozefom Andrejom som nadobudla pocit,  že medializované informácie nie sú až také blízke skutočnosti, no napriek tomu sa medzi nami vytvoril akýsi blízky vzťah a môj pocit silnej potreby týmto ľuďom pomôcť. Čo sa týka manželky pána Andreja, pani Renátky – je to psychiatrický pacient, so sklonom k preháňaniu, sebaľútosti a hystérii – sú to informácie sprostredkované od lekárov – a tomu zodpovedajú aj jej viaceré vyjadrenia. Nebudem sa k nim preto vyjadrovať.

Som presvedčená, že každý politik by sa mal angažovať v prípadoch, kde má pocit, že sa niekomu deje nespravodlivosť. alebo kde vie pomôcť, alebo aspoň poukázať na absurdnosť legislatívy.

Mal by dostať milosť?

Priestor na prezidentskú milosť je vždy až po právoplatnom odsúdení obvineného a k tomu, ako som už spomínala, ešte nedošlo. Ak sa ale preukáže, že Jozef Andrej skutočne odpojil svojho nevyliečiteľne chorého syna od prístroja, čím mu spôsobil smrť a urobil tak buď zo súcitu, alebo nevedomosti, som toho názoru, že by mu mala byť udelená milosť. Pod takúto petíciu som sa aj podpísala, aj som ju aktívne propagovala.

Upozornili ste na aj na to, že kým je pán Andrej stále vo väzbe, bývalý smerák Vladimír Jánoš, ktorý tiež čelí trestnému stíhaniu, je na slobode. Nazvali ste ho psychopatom. Stále si za tým stojíte? Neporovnávate neporovnateľné? Na jednej strane žiadate slobodu pre človeka, ktorý zabil vlastné dieťa, no politického oponenta by ste najradšej videli vo väzbe. Neodporuje si to?

Porovnávam režim vyšetrovacej väzby. Kým jeden sedí vo vyšetrovacej väzbe, bez možností úteku, pričom nemá prostriedky ani motiváciu, bez možnosti ovplyvňovať svedkov, lebo žiadni nie sú, alebo pokračovania v trestnej činnosti – azda si nemyslíme, že bude pokračovať v odpájaní niekoho od prístrojov –  tak druhého, napodiv smeráckeho exposlanca, stíhajú na slobode, hoci zjavne k ovplyvňovaniu svedkov dochádza. Jeho bývalá manželka prekvapivo stiahla mimoriadne závažné obvinenia smerujúce k závažnej trestnej činnosti korupcie a  ekonomickej trestnej činnosti veľmi blízkej najvyšším predstaviteľom strany Smer.  Navyše, v druhom prípade ide o mimoriadne majetného človeka s možnosťou kedykoľvek a kamkoľvek utiecť.

Človeka, ktorý mal svoju manželku celé roky týrať, 12-ročnú dcéru nútiť „hajlovať“. Nasilu jej púšťal Hitlera a nútil ju brať do rúk zbrane. Takže áno, stojím si za tým, že tohto človeka považujem za psychopata, ktorý by nemal byť stíhaný na slobode. Nie preto, že je to smerák, ale preto, že ho považujem za nebezpečného. Nielen pre spoločnosť, ale hlavne pre svoju rodinu.

Ako sa podľa vás tieto dva rozdielne príbehy skončia?

Netuším a nedovolím si prejudikovať, ako sa skončia. No chcem veriť, že skončia spravodlivo. V obidvoch prípadoch.

Viete mi povedať, čomu ste sa venovali počas štyroch rokov okrem tejto kauzy? Nie je to na poslanca málo?

Venujem sa hlavne podnikateľskému prostrediu a hľadám v legislatíve priestor, kde by sa podnikanie dalo zjednodušiť. Pri aktivitách súčasnej vlády je toho priestoru, žiaľ, čím ďalej, tým viac. Priniesla som do parlamentu mnohé legislatívne návrhy, ktoré by pomohli podnikateľom a živnostníkom rozviazať ruky, kde by sa znížila ich finančná alebo administratívna záťaž alebo kde by sa odbúrali zbytočné a prehnané bariéry pre vstup podnikať. Priniesla som aj návrhy, ktoré by riešili problémy s neplatičstvom. Toto sa, žiaľ, stáva na Slovensku národným športom a znemožňuje slušným a čestným podnikateľom normálne fungovať. Uviedla by som zopár príkladov.

Napríklad sme spolu s Jozefom Mihálom priniesli do parlamentu komplexnú reformu Zákonníka práce, ktorý by súčasnú normu významne zjednodušil a sflexibilnil. Je to veľká a komplexná reforma a som presvedčená, že jeho zavedením do praxe by sa významným spôsobom uvoľnil vznik nových pracovných miest.

V minulom volebnom období sa nám – bola to moja aktivita – podarilo zrušiť pracovnú zdravotnú službu pre I. a II. kategóriu, no súčasná vláda si dala do svojich priorít jej znovuzavedenie a spravila tak ešte v prvom roku svojho vládnutia. Niet sa čo čudovať, je to nezmyselný, štátom garantovaný biznis pre vyvolených, a na takom sa dobre zarába. Niekomu ten biznis bezpochyby veľmi chýbal, a tak bolo znovuzavedenie PZS veľmi rýchle. Aj v tomto volebnom období som prišla do pléna s jej zrušením, no, žiaľ, bezúspešne.

Poslanci Smeru odobrali vláde právomoc o rozhodovaní o pridelení investičnej pomoci. Nudná téma, takmer nikto tomu nerozumie, no „prúser“ na mraky, dokonca podľa mňa protiústavný. Inými slovami, po novom mal o dotáciách štátu vo výškach nad 200 miliónov eur rozhodovať jeden jediný minister, namiesto toho, aby o tom rozhodovala a prevzala za to zodpovednosť celá vláda, dokonca bez toho, aby to odobril alebo o tom aspoň tušil minister financií. Navrhla som zmenu, aby o týchto investičných pomociach rozhodovala opäť vláda. V tejto súvislosti som iniciovala aj podanie na Ústavný súd SR.

Práca opozičného politika však nie je len o legislatívnej aktivite. Je aj o vyjadrovaní sa k aktivitám a krokom vlády. Aj touto formou vie dať politik ľuďom a svojim potenciálnym voličom vedieť, ako vníma jednotlivé spoločenské problémy, či hodnotí kroky vlády. Aj to som intenzívne robila, či už formou tlačových besied, odborných konferencií, alebo svojich blogov, alebo komentárov.

Zorganizovala som aj niekoľko verejných diskusií a zúčastňujem sa na mnohých konferenciách. Aktívne som pracovala na ekonomickom reformnom programe strany Agenda 2020, som jednou zo šiestich spoluautorov. Snažím sa pracovať, ako najlepšie viem a nemyslím si, že je toho málo.

Parlament šokoval aj nedávny nápad troch poslancov (Mikloško, Kuffa, Kvasnička) zakázať interrupcie či umelé oplodnenie pod hrozbou väzenia. Váš názor na to je jasný. Môžete vylúčiť, že by bol Mikloško vaším budúcim koaličným partnerom? Ak by ním mohol byť, nie je to z vašej strany bezzásadové, spojiť sa s takým človekom?

Môj názor na túto tému je jasný, prezentovala som ho okrem iného aj v jednom zo svojich blogov. Na základe návrhu alebo návrhov jedného poslanca ale nie je možné, a ani vhodné, vylúčiť spoluprácu s celou politickou stranou. No je možné práve túto tému „nepustiť“ do programového vyhlásenia vlády ani iných koaličných dohôd.

Nikdy nebudem s takýmito opatreniami súhlasiť, a ak by boli pre politického partnera limitné, teda ak by stála otázka spolupráce tak, že „buď budeme zatvárať na doživotie ženy, ktoré podstúpili interrupciu, alebo na 20 rokov pôjdu do basy tie, ktoré absolvovali umelé oplodnenie“, tak aj toto by bolo pre mňa osobne pre budúcu spoluprácu limitné. Verím, že KDH na tejto téme spoluprácu a budúcu koalíciu nepostaví.

Tento rok sa niesol aj v znamení utečeneckej krízy, ale aj strachu z terorizmu. Smerácki poslanci schválili kritizovaný protiteroristický balíček, ku ktorému sa viackrát vyjadrovali aj vaši kolegovia zo strany. Hovorí sa o vytvorení policajného štátu, posilňovaní právomocí tajných služieb. Nie je to kritika za každú cenu a keby neprijali nič, kritizujete ich zas za nečinnosť? Čo by ste urobili vy inak?

Takzvané „antiteroristické zákony“ zavŕšili smerákmi želané posilnenie policajného štátu. Nepomohli ani apely opozície, argumenty odborníkov, občanov a nepomohlo ani nepodpísanie týchto zmien prezidentom Andrejom Kiskom. Stalo sa to, na čo sme upozorňovali. V mene pseudoboja proti terorizmu sa schválila legislatíva, ktorá umožní terorizovať občanov Slovenskej republiky, no reálny problém nerieši.

K tomu sa pridružilo vládou schválené, nezmyselné a nedôvodné navýšenie policajtov o 2500 ľudí. Toto opäť len zvýši štátne výdavky. Pre učiteľov a zdravotné sestry vláda peniaze nemá, ale na nákup uniforiem, áut a zbraní áno. Je hanebné, že po tom, čo smeráci presadili zákony zvyšujúce právomoci silových zložiek zasahovať do slobôd občanov, chcú zvyšovať ešte aj ich kvantitu. Je to choré. Aj preto, lebo v porovnaní počtu policajtov na počet obyvateľov Slovensko vychádza v Európskej únii ako špička.

Navyše, Slovensko je mimo pozornosti teroristických skupín. Nepotrebujeme viac zle vycvičených alebo demoralizovaných policajtov, ktorí šikanujú bezbranných vodičov za nezastavenie na „stopke“ alebo im prehliadajú batožinu, ani viac agresívnych policajtov v kuklách. Nezískame viac bezpečnosti. Získame policajný štát.

A čo by sme robili inak? Zapojili by sme Slovensko zmysluplnejšie do boja proti medzinárodnému terorizmu mimo Slovenska. Len pre ilustráciu, pod taktovkou súčasnej vlády sme ponúkli spriatelenému Francúzsku na hanbu sveta do operácie v Mali päť vojakov, oproti tomu bude tu u nás pochodovať 2500 policajtov. Veď to nie je ani smiešne, to je hanebné.

Vráťme sa ešte ku koncu roka 2015. Bol pre vás úspešný a čo by ste si želali v tom ďalšom?

Moje politické ciele sú, predpokladám, jasné. Verím, že SaS sa dostane do parlamentu a veľmi by som si priala, aby sa podarilo zostaviť pravicovú vládu. Som presvedčená, že len tak je možné naštartovať skutočné ekonomické reformy, ktorých výsledok bude prosperita tých, ktorí vytvárajú hodnoty a zároveň všetkých slušných ľudí na Slovensku. To si naozaj veľmi želám.

Dovoľte mi ale aj jedno osobné želanie. Prajem všetkým hlavne veľa zdravia a šťastia. Hoci to znie ako klišé, mnohí, žiaľ, vedia, že nie je. Nech máme všetci vo svojej blízkosti ľudí, na ktorých nám záleží, nech máme skutočných priateľov a na dosah to, po čom túžime a spraví nás šťastnými. Ostatné si treba tvrdo oddrieť a zaslúžiť. Vtedy to získa na hodnote.

- Reklama -