Ostrov Buru sa nachádza vo východnej Indonézii a v 60. rokoch pod svoju väzenskú strechu prichýlil stovky politických väzňov či sympatizantov komunizmu. Tento ostrovček nebol žiadnym prímorským rajom. Ak ste sa na ňom ocitli, dosť často to bolo bez riadneho dôvodu a obvinenia.
Väzni trávili svoj „voľný čas“ na farmách a opracovávaním nových ciest s nástrojmi viac ako provizórnymi. Množstvo ľudí buď zomrelo od fyzickej námahy, alebo spáchalo samovraždu. Koncom sedemdesiatych rokov dostalo množstvo väzňov amnestiu, no museli sa tak či tak hlásiť miestnym úradom a autoritám, ktoré sa stále podriaďovali vláde prezidenta Suharta. Ten si medzi prstami žmolil svoju omrvinku moci takmer až do konca minulého storočia. Bývalých politických väzňov vyspovedal zahraničný portál televízie BBC.
Ostrovný jedálny lístok: Krysy, hady a huby
Keď zatkli Dira, mladého farmára, mal okolo dvadsiatky a žil v dedine Boyalali v centrálnej Jáve. „Bol som len farmárom pomáhajúcim môjmu otcovi, nič viac. Doteraz som nevedel, prečo ma vlastne zatkli a väznili viac ako desať rokov. Moja žena sa cez to nikdy nepreniesla a začala mať psychické problémy. Zomrela, keď čakala moje druhé dieťa,“ prezradil. Bývalý väzeň tiež popisuje, čím si musel prejsť, aby zostal nažive a aspoň sčasti naplnil prázdny žalúdok.
Diro sa na ostrove musel živiť aj krysami či hadmi. Zdroj: reprofoto BBC
„Museli sme jesť krysy, huby, hady a drobné rastlinky… čokoľvek, len aby sme prežili,“ opisuje život na ostrove a dodáva: „Bili ma často do hlavy a nôh. Niekedy to bolí ešte aj teraz.“
Diro tiež podčiarkuje, že ťažkou nebola len situácia, ktorá zväzovala jeho. Dirovo uväznenie prinieslo jeho rodine veľa zlého. Tento čin mal za následok reťaz na seba nadväzujúcich „vedľajších účinkov“.
Napríklad jeho najstarší syn musel odísť zo školy, lebo nemohol zniesť, že je známy ako syn údajného člena komunistickej strany. „Keď som sa vrátil do dediny, opäť som sa oženil. No stále som sa obával, že moja nová žena a dieťa ma opustia, keď ma ľudia budú mať za takzvaného komunistu,“ vysvetľuje. Komunistické idey boli v Indonézii vždy tabu.
Diro v súčasnosti žije so svojou ženou Madou a ich štyrmi deťmi v malej dedinke Savana Jaya, ktorú založili bývalí politickí väzni. Mada sa stará o domácnosť a záhradu, a Diro pracuje na zeleninových poliach.
Domov, sladký domov
V sedemdesiatych rokoch vláda prišla s „novinkou“. Rodiny väzňov mohli prísť žiť na ostrov. Väčšina rodinných príslušníkov ani netušila, že ich milovaní sa nachádzajú na ostrove. Darsini mala sedem rokov, keď s matkou prišla bývať za svojím otcom na ostrov Buru.
Ten bol učiteľom v centrálnej Jáve a v roku 1969 ho zatkli a uväznili bez súdu. „Otec mi povedal, že ak sa presťahujeme na ostrov, môžeme pokračovať v mojom vzdelaní,“ hovorí. Potom, ako zatkli Darsiniho otca, sa jej život značne skomplikoval. Spolu so staršou sestrou boli nútené opustiť školu a prišli o priateľov, ktorí si mysleli, že jej otec je podozrivý komunista.
„Keď sme s niekym z ľudí nesúhlasili, nazvali nás komunistami. Naozaj to bolelo, lebo môj otec nikdy nebol na súde. Zomrel bez toho, aby videl spravodlivosť,“ vysvetľuje Darsini.
Roni Munawar práve promoval na vojenskej akadémii v Bandungu v západnej Jáve, keď ho zatkli. Údajne bol podozrivý, že je jedným z možných organizátorov neúspešného prevratu z roku 1965. On o žiadnom prevrate ani nevedel, tvrdil.
Roni sa živil ako učiteľ. Zdroj: reprofoto BBC
„Nechápal som, prečo nás zadržali na taký dlhý čas. Myslím si, že nás tam poslali preto, že sme sa mohli sami kŕmiť a popritom čistiť džungľu a vyrábať cesty. Nemohli nás už ďalej živiť, preto nás poslali sem,“ prezradil svoju domnienku.
Roni sa napokon rozhodol zostať žiť na ostrove. „V mojom rodnom kraji som nemal nič. Môj život mal zmysel len na ostrove. Učil som tu deti čítať a počítať, a pomohol som im dokončiť vzdelanie,“ hovorí.
