Bývalý trnavský arcibiskup poskytol veľmi otvorený rozhovore pre denník SME. Zaspomínal si na aprílovú návštevu pápeža Františka, no vrátil sa aj k verejnej audiencii v roku 2014, keď sa mu podarilo Františkovi odovzdať list, kde ho prosil o pomoc. „Už vtedy ma zamrzelo, že namiesto toho, aby mi ponúkol, že si ma vypočuje, ma odporučil na kardinála Ouelleta. Pre mňa to bol krok späť,“ trpko konštatuje Bezák. A to je len začiatok.
Niekto je jednoducho nedotknuteľný
Keď sa mal obrátiť na kardinála Ouelleta, veľmi dobre vedel, že on bol aktívnym účastníkom jeho odvolania. V rozhovore s ním sa mu len potvrdilo, že dôvodom odvolania bolo naozaj jedenásť otázok z Vatikánu. „Kardinál Ouellet mi s úplnou vážnosťou povedal, že sama osebe síce ani jedna z otázok nestačí na odvolanie, ale spolu všetkých jedenásť už áno. Keby som na ne vôbec neodpovedal, aj tak by som bol odvolaný, lebo to boli body obžaloby. Po tomto som už nemal veľké očakávania,“ vysvetlil.
Vyjadril sa teda aj k tomu, čo bolo také zlé na navštevovaní telocvične či stretávaní sa s veriacimi mimo náboženských podujatí. „Pre tých, ktorí na Slovensku pripravovali podnety na moje odvolanie, to boli dostatočné dôvody. Najzávažnejší bol, že som sa asi nepatrične správal k svojmu predchodcovi, lebo v cirkvi podľa všetkého platí pravidlo, že tí, ktorí boli na významných miestach, sú nedotknuteľní. Navštevovať telocvične je nebezpečné pre verejné sprchy, prísť medzi ľudí aj mimo náboženských podujatí je tiež nevhodné, ako aj vyberať si spolupracovníkov podľa vlastného uváženia,“ šokuje Bezák, to však stále nie je všetko. Najhoršie, čo mohol urobiť, vraj bolo mať vlastné projekty a jasno vo finančných záležitostiach.
Ostal sám
Samotné aprílové stretnutie s pápežom podľa neho prebehlo za zvláštnych okolností. „Pozvánka prišla na meno kardinála Miloslava Vlka, ktorý požiadal už v septembri 2014 o audienciu pre mňa, a písalo sa v nej, že audiencia sa uskutoční vo veci Róberta Bezáka,“ opisuje s tým, že hoci nebol pozvaný, predsa len prišiel. Nakoniec zistil, že ho pápež vlastne očakával.
Hoci sa rozprávali o jeho odvolaní a vypýtal si aj jeho číslo telefónu, nezavolal. Bezáka to sklamalo. „Pápež bol poslednou inštanciou na zemi, na ktorú som sa ešte mohol obrátiť. Ale to, že mojou kauzou sa nikto nechce zaoberať, som pochopil už po liste zarmútenej Svätej stolice,“ vysvetlil s tým, že pápež sa tým vraj už vôbec nechcel zaoberať a z pohľadu Vatikánu treba riešiť najmä dôležité globálne témy.
Spomenul aj to, kedy pochopil, že to nemá zmysel. Keď bol totiž za kardinálom z Perugie, ten mu v osobnom rozhovore síce povedal, že chápe jeho situáciu, no nechce sa v nej angažovať. „Vtedy som si začal uvedomovať, že som zostal sám a nemám šancu dovolať sa spravodlivosti,“ a vysvetlil, že už pochopil, že nemá veľa možností. Buď ostane zajatcom krivdy, alebo sa bude snažiť nájsť si vlastnú cestu.
Bezák kritizuje aj slovenskú cirkev. „Kým ma neprijal pápež, ani jeden z nich sa o mňa nezaujímal – ak teraz tvrdia opak, nehovoria pravdu,“ povedal o biskupoch. „Všetky ich gestá a slová sú len mŕtve prísľuby bez skutkov,“ pritvrdil.
Čakanie na smrť ešte nebolo na programe
A ako opísal svoj ročný pobyt v kláštore v talianskom Bussolengu? Najprv to bral tak, že urobil ústretový krok voči svojim nadriadeným a že sa skôr dostane k pápežovi, ako aj tak, že bude fyzicky bližšie k Vatikánu. „Ale keď som videl, že ak by to záviselo len od kompetentných, pokojne by som tam mohol aj dožiť, vrátil som sa domov,“ opísal. Vo veku 54 rokov si skrátka povedal, že čakanie na smrť pre neho ešte nie je dostatočným programom.
A ako dnes vidí cirkev? Podľa neho sú títo ľudia rovnako hriešni ako ostatní. Problémom cirkvi je podľa neho absencia kontroly zvonka. „Počul som aj také vyjadrenie z Vatikánu, že oni môžu všetko a nemusia nič, ako keby cirkev bola už taká svätá, že nepotrebuje byť ani kontrolovaná,“ prekvapuje a upozorňuje aj na to, ako s vatikánskou bankou prestali obchodovať svetové peňažné inštitúcie, ako obete upozornili na pedofilov či novinári na prepychový život kardinálov. „Cirkev začala hľadať riešenia až vtedy, keď sa problémy prevalili,“ upozornil Bezák.
Už neočakáva nič
Teraz žije Bezák na Slovensku a ako dodal, príliš dobre si uvedomuje prikázanie Cti otca svojho i matku svoju. Preto to chce aplikovať práve na svojich rodičov, ktorí boli podľa jeho slov celou situáciou okolo odvolania poznačení a takto im to chce aspoň sčasti vynahradiť. Bývalý arcibiskup vyhlásil, že chce „žiť seba samého“.
Od jeho odvolania sú to už štvrté Vianoce. Na tie v kláštore si nespomína rád. Opísal ich ako pochmúrne a ťažké. Minulý rok, keď sa na Vianoce vrátil domov, žil ešte v očakávaní, že sa niečo pohne.Teraz však už neočakáva nič.
Celý rok a aj tieto sviatky poznačil celosvetový strach z terorizmu a zúriacich vojen vo svete. Máme vôbec právo sláviť sviatky, keď vo svete vládnu strach a teror? Bezák prirovnáva tieto sviatky k svetielku nádeje. „Aj slabý lúč svetla, ktorý prenikne cez bezútešnú tmu, stačí, aby človek uveril, že noc sa končí. Vianoce sú takým božím lúčom svetla, nesmieme sa ich vzdať, lebo keď už nebudeme mať ani to malé svetielko nádeje, prídeme o všetko,“ takto znie Bezákovo vianočné posolstvo.
