Nemorálnosť nie je len krádež liekov, ale aj predražené tendre. Nemorálnosť je aj začínajúca sa nadradenosť politikov, netají rozhorčenie publicista Ľubomír Lintner

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)
     
    Neviem, čo si chystajú slovenskí kňazi, dekani a biskupi do svojich homílií na polnočné omše, ale mali by pri výbere slov a myšlienok pamätať na to, čo pripomína svätý Matúš vo svojom Evanjeliu: „Ježiš žiada od každého svojho nasledovníka pravdovravnosť.“ Rok 2015 nastavil totiž Slovensku zrkadlo a z jeho obrazu by vo svojich postojoch nemali uhýbať najmä pozemskí vyslanci Krista. Verím, že čo najviac si ich uvedomí, čo povedal v septembri na púti v Šaštíne arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. A teraz mi nejde len o to, ako jasne vykreslil kresťanských Slovákov vo vzťahu k utečencom, keď priamo hovoril o zatvrdilých srdciach, ktoré dopredu vidia v každom utečencovi potenciálneho teroristu, ale ide mi o ďalšie pasáže z jeho kázne, v ktorých poukázal na skutočný stav vecí verejných v našej krajine.
     
    Chcem pripomenúť tie jeho slová, keď hovoril o ľahkomyseľnosti a hriešnom hazarde v konaní tých, ktorým bola autorita ľudským alebo i Božím právom zverená, keď sa s pocitom nadradenosti, bez lásky a bez zodpovednosti stavajú pred tých, ktorí boli zverení ich starostlivosti, v skutočnosti v ich srdciach búrajú aj zvyšky dôvery a podkopávajú základy rodinného, občianskeho i cirkevného spoločenstva. Arcibiskup pripomenul, ako každá z vlád pri svojom nástupe zdôrazňovala potrebu obnovenia dôvery v súdy a sudcov a napriek tomu, podľa nedávnej medzinárodnej štúdie, Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva nielenže skončilo z krajín Európskej únie, samozrejme, ako úplne posledné, ale spomedzi 144 krajín sveta sa umiestnilo na obdivuhodnom 140. mieste. 
     

    Všetci klamú, všetci kradnú

    Možnosť domôcť sa na Slovensku spravodlivosti prirovnal Cyril Vasiľ k blesku – „nie že by bola taká rýchla, skôr sa mu podobá tým, že udrie len sem-tam, a kto má správne namontovaný bleskozvod, tak sa jej nemusí veľmi báť“. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi spieval na bratislavskom Námestí SNP Ivan Hoffman Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň. Vtedajšie sľuby a predstavy o tom, ako sa majú spravovať veci verejné, merané cez súčasnú partokraciu a oligarchické pozadie moci, sa už zdajú ako čisté sci-fi. „Všetci sú rovnakí, všetko je to jedna banda, ja už neverím nikomu a ničomu, všetci klamú, všetci kradnú, nikomu na mne nezáleží – aj ja si teda budem robiť, čo chcem a vykašlem sa na všetkých a na všetko,“ charakterizoval pred pár mesiacmi arcibiskup stav mysle obyčajného slovenského človeka.
     
    Tieto jeho slová som si uvedomil, keď som predvčerom v Televíznych novinách Markízy počul výpoveď obvinenej laborantky z Národného onkologického ústavu (NOÚ). Načatý roztok lieku proti rakovine podľa predpisu nezlikvidovali, ale pridávali k dávkam pre iných pacientov, a tak šetrili celé ampulky, ktoré sa potom pri stanovenom počte mohli premeniť do celého nenačatého balenia a predať za ešte viac eur. Laborantka sa pri mikrofóne redaktorky síce nezaprisahávala, že pacientom nepoškodila, ale poznamenala, že „žiadna ampulka nebola zriedená, ani nič také, bolo vždy tak, ako malo byť“. Aj keď slová vyslovovala takmer s plačom, pre diváka vyznievali aj dvojzmyselne. Tak, ako malo byť pre pacienta, alebo tak, ako malo byť v rámci dohody v skupine, ktorá takýto spôsob zlodejstva zorganizovala?
     
    Podľa jej ďalšej výpovede, nikdy nešli do extrému, zvyšky liekov, ktoré dávali ďalším pacientom vraj dlho nestáli, použili ich takmer okamžite. „Je mi to ľúto, čo sa stalo, že sa to takto všetko vymklo vlastne. Som neni žiadna hyena ani človek, ktorý by ubližoval ľuďom s nejakým úmyslom. Ja som si svoju robotu robila naozaj poctivo a podľa najlepšieho svedomia,“ boli jej ďalšie slová, ktoré však vyznievali v podobnom zmysle a ani o máčny mak neznižovali nemorálnosť konania, navyše stále ešte s otáznikmi, či ďalšia manipulácia nemohla pre iných pacientov, ktorí už dostávali roztok  z otvorených ampuliek, vytvárať riziká z porušenia sterilného postupu.
     
    Pravidlo likvidácie ampulky, hoci sa z nich odobrala iba časť roztoku, asi nebol stanovený iba tak. Konanie partie pracovníkov NOÚ je určite odsúdeniahodné, ale niekde na začiatku rozhodovania „privyrobiť si“ mohlo byť práve to vedomie, na ktoré upozornil arcibiskup Cyril Vasiľ, že všetci kradnú, ja si tiež budem robiť, čo chcem. Aj keď sa zrejme i v tomto prípade potvrdí tá pravda, že malí zlodeji budú potrestaní, ale tí, ktorí organizujú predražené tendre cez neznáme schránkové firmy a zabezpečujú časť provízií do straníckych pokladníc, tak tí zostanú nepotrestaní. 

    Predražené nákupy, nečinné ministerstvo

    Napríklad v Správe Európskej komisie o korupcii v zdravotníctve spred roka sa konštatovalo, že pokiaľ ide o Slovensko, verejné obstarávanie je v našom zdravotníctve často organizované spôsobom, že výberové špecifikácie tendra sú šité na mieru jednému uchádzačovi, či to, že dochádza k nákupu medicínskych zariadení za vyššiu ako trhovú hodnotu. “Rozdiel medzi nákupnou cenou a bežnou trhovou cenou v takýchto prípadoch končí vo vreckách tých, ktorí sa podieľajú na priebehu verejného obstarávania. Nákupná cena je pri predražených tendroch o 50 až 100 percent vyššia ako trhová,” poznamenal k analýze tunajších pomerov Andrej Králik zo Zastúpenia EK na Slovensku.
     
    Aj inšpekcia Najvyššieho kontrolného úradu v ôsmich štátnych nemocniciach ukázala na drahšie nákupy rovnakých zariadení ako v tých súkromných. Keď sa poslanci parlamentného výboru pre zdravotníctvo pýtali ministra V. Čisláka na opatrenia po zistených skutočnostiach NKÚ, tak sa listom od šéfa rezortu dozvedeli, že to kontrolovať nebude. Ministerstvo v liste poslancom konštatovalo, že „nie je oprávnené ani povinné posudzovať, ani inak sa vyjadrovať k opatreniam, ktoré mali nemocnice prijať“. Rok po kauze piešťanského CT-prístroja analytik D. Zachar pre reláciu RTVS K veci konštatoval, že najväčší nedostatok tejto vlády v oblasti zdravotníctva považuje absenciu systémových zmien. „Proklamované a veľmi dôležité porovnávanie cien zdravotníckych prístrojov zostalo len vo verbálnej rovine,“ zdôraznil analytik.
     
    Aj v súvislosti s nekonaním ministra V. Čisláka oprášim vlastnú definíciu politika, ktorú som vyslovil ešte pred viac ako dvanástimi rokmi v rámci parlamentnej rozpravy na mimoriadnej schôdzi O klientelizme a korupcii v politickom systéme Slovenskej republiky. Je to osoba, ktorá vie psychické a biologické procesy vo vnútri organizmu upraviť tak, aby dokázala hovoriť o opatreniach proti korupcii, ale konať tak, že stav podporuje, tvrdiac, že nemôže inak, lebo všetko musia vyšetriť orgány činné v trestnom konaní. 

    Kto vlastne riadi tento štát?

    V marci 2003 sa uskutočnila spomínaná schôdza Národnej rady SR ako dôsledok zverejnených prepisov telefonátov medzi podnikateľom J. Badžgoňom a vtedajším financmajstrom SDKÚ-DS G. Palackom, čo vyvolalo podozrenia o nezákonnom financovaní najsilnejšej vládnej strany. S niekoľkými kolegami z poslaneckého klubu som ja osobne konanie schôdze s uvedenou témou podporil (vládni partneri nás vtedy obvinili z porušenia koaličnej zmluvy, hoci zákaz diskutovať o korupcii na Slovensku v nej naozaj nebol) najmä pre spôsob, akým odpovedal M. Dzurinda opozičnému poslancovi R. Madejovi v rámci Hodiny otázok. Bol to štvrťhodinový rešerš všeobecných téz, ktoré obsahoval vtedajší vládny program v oblasti boja proti korupcii.
     
    Samozrejme, spôsob odpovede predsedu vlády som vnímal aj v kontexte jeho odpovede na koaličnej rade, kde tiež nepovedal viac slov, ako iba to, že sa nebude vyjadrovať k mafiánskym praktikám, v ktorých videl zverejnenie prepisu telefonátu. Tak som sa vtedy v pléne parlamentu pýtal. Kto vlastne riadi tento štát? Sú to politici, ktorí boli legitímne zvolení vo voľbách, alebo teda mafia? A keď mafia, aká? Podsvetia? Podnikateľská? Nejaká politická? Ak to všetko vyviera z prostredia špeciálnych služieb, je to rovnako pre politika výzva zaujať čo najrýchlejšie jasné stanovisko a prijímať riešenia. Nič také som vtedy nezaznamenal.
     
    A pokiaľ sa týka samotného R. Madeja, nevnímal som ho danou otázkou ako provokujúceho opozičného poslanca, ale najmä ako mladého človeka (mal vtedy 22 rokov a prišiel do parlamentu ako víťaz súťaže SMER-SD medzi vysokoškolákmi), ktorý možno prišiel do parlamentu s istou dávkou naivity, ale na druhej strane, a to verím, aj s vierou, že na pôde tejto inštitúcie ide vždy o maximálnu snahu konať v prospech krajiny a ľudí v nej. Posudzujúc politické dianie súčasnosti, znova sa len musím vrátiť k tomu, ako to popísal vo svojej homílii v Šaštíne arcibiskup C. Vasiľ. „Tí, ktorým bola autorita ľudským alebo i Božím právom zverená, s ňou neraz ľahkomyseľne a hriešne hazardujú,“ konštatoval. 
     

    SMER-SD ako SDKÚ-DS alebo naopak?

    Preložené novinárskou rečou, o nič menšie podozrenia, aké boli pred tými rokmi o oligarchickom pozadí SDKÚ-DS, nie sú ani teraz pokiaľ sa týka vládnej strany SMER-SD. Ak v roku 2003 boli prepisy telefonátov podnikateľa J. Badžgoňa dôvodom strany SMER-SD na mimoriadnu schôdzu o korupcii na Slovensku, v roku 2007 dôvodom pre R. Fica na opätovne vyslovené podozrenie na podivné financovanie SDKÚ-DS v súvislosti s prevodmi pozemkov v okolí Bojnického zámku, tak na začiatku tohto roku bol uvedený podnikateľ v delegácii v rámci návštevy premiéra R. Fica v júni v Moskve.
     
    A história sa opakuje aj pokiaľ sa týka pozemkov. Podľa zistení M. Vagoviča z portálu Aktuality.sk Slovenský pozemkový fond, ktorý ovládajú nominanti SMER-SD, narába s pôdou reštituentov rovnako netransparentne ako nominanti HZDS počas prvej Ficovej vlády. Vtedy to bol Veľký Slavkov, teraz sú to parcely pri Bratislave a v okolí Senca. Ak svojho času vyvolali podozrenia zverejnené telefonáty o financovaní SDKÚ-DS, tak hlas podobný hlasu súčasného premiéra vyvoláva podozrenia o financovaní SMER-SD. Svojho času, keď som pôsobil ako šéfredaktor spravodajstva v Markíze a na základe doručenej správy SIS o šafárení v Správe štátnych hmotných rezerv (SŠHR), ma vyšetrovatelia vypočúvali, odkiaľ máme v redakcii spomínanú správu, vyšetrovanie konania SŠHR išlo postupne do stratena. Aj pokiaľ sa týka obsahu spisu Gorila 1, vie verejnosť viac o tom, kto mohol s informáciami „kupčiť“, ako o tom, či udalosti v uniknutom prepise zakladajú dôvody na porušenie zákona.

    Hovoril veľa, na otázku neodpovedal

    A keď som v roku 2003 obhajoval otázky R. Madeja pre premiéra ako logický a prirodzený postoj mladého človeka, tak s odstupom dvanásť rokov sa z mladého človeka túžiaceho po pravde stal politik, ktorý bočí od pravdy pri otázkach novinárov a argumentuje rovnako demagogicky a populisticky ako jeho ostrieľanejší kolegovia. Ostatný raz sa v tomto zmysle prejavil v relácii Správy a komentáre na Dvojke RTVS v utorok 15. decembra. Témou bola jeho úprava zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorú pre nejasnosti, či sa ňou nezruší splátkový a lízingový predaj, vrátil prezident A. Kiska do parlamentu aj s upravenými ustanoveniami. Moderátorka M. Jančkárová sa dvakrát spýtala, či prezidentove zmeny povedú k jasnejšej interpretácii, R. Madej ani raz na otázku neodpovedal. Dookola len zdôrazňoval počet hlasujúcich poslancov, že voči zákonu bola vyvolaná účelová a falošná kampaň a touto zmenou sa dosiahol výrazný úspech proti úžere. Mal snahu hovoriť veľa, ale pravdu na priamu otázku nepovedal.
     
    Presne naopak, ako učil Demokritos: Treba hovoriť pravdu, nie hovoriť veľa! Rovnako ani slovo o tom, že ako predseda ústavnoprávneho výboru presadil zmenu legislatívy ako tzv. prílepok, keď navrhol zmenu ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch v rámci prerokovanej novely Občianskeho súdneho poriadku. V Českej republike takto schvaľované zákony označil Ústavný súd už pred ôsmimi rokmi ako neprípustný postup. Na Slovensku predložil minister spravodlivosti T. Borec nový zákon o tvorbe právnych predpisov až v tomto roku, platiť by mal od budúceho, ale práve šéf výboru, ktorému by najviac malo záležať na kvalite legislatívy, ešte pred záverom roka na poslednej riadnej schôdzi využil možnosť presadiť tzv. prílepok, hoci také riešenie legislatívy veľmi komplikuje prehľadnosť zákonov. 

    Madej ako mladý zväzák a Blahovo compaňeros

    Ak by ste však mali možnosť počúvať R. Madeja aj v argumentácii k postojom Slovenska k utečeneckej kríze, tak by ste vnímali úplne ako cez kopírovací papier rovnaké slová v argumentácii, ako používa predseda vlády R. Fico. A to nemyslím riešenia, ale v rámci postoja k utečencom, k rizikám terorizmu, akoby v strane SMER-SD si pripravili manuál, ktorý sa museli všetci, čo chodia diskutovať do relácií, naučiť naspamäť.
     
    V roku 2003 som videl v R. Madejovi mladého človeka, ktorého zásluhou sa Slovensko myšlienkovo už nikdy nemôže vrátiť pred rok 1989. V roku 2015 vnímam R. Madeja ako mladého zväzáka spred roka 1989, ktorý opakuje naučené floskule starších súdruhov a podobné konanie, ako zdôrazňuje spisovateľ I. Olbracht vo svojej hlavnej postave Cortés-Dobyvateľ: Ja myslím za teba, ty nerozmýšľaj a rob len to, čo ti rozkážem a všetko bude dobré. Ale nejde iba o R. Madeja.
     
    Aj postoje a vyjadrenia predsedu Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľ. Blahu sú často v intenciách toho, ako charakterizoval publicista P. Johnson K. Marxa. „Mal sklon myslieť si, že na jeho osobu sa mravné zákony nevzťahujú, či mal skôr stotožňovať svoje záujmy s morálkou ako takou … dominujúcou črtou je neobmedzená ctižiadosť a láska k moci … vo svoje spoločnosti je absolútnym vládcom … neznesie odpor…“ Aj vo svojej ostatnej faktickej poznámke na schôdzi parlamentu použil Ľ. Blaha slová compaňeros, súdruhovia, reagujúc aj nimi na poslanca KDH P. Zajaca. Vo svojom najnovšom statuse na Facebooku zasa nazval „pravicovým zväzáčikom“ (nevediac jeho meno) zástupcu šéfredaktora Denníka N a člena obľúbenej hudobnej skupiny Korben Dallas L. Filu, ktorý je „pripravený kedykoľvek pokľaknúť a bozkávať, čo treba“. Mám pocit, že Ľ. Blaha tými slovami vlastne charakterizoval seba a svoj vzťah k predsedovi SMER-SD.
     
    Vychádzam z používania rovnakých slov v debatách, podobne to používa R. Madej. Ako to bývalo pred rokom 1989. Arcibiskup C. Vasiľ hovoril o nadradenosti tých, ktorým bola zverená autorita. A túto nadradenosť pomáhajú budovať napríklad aj v TA3 a RTVS, keď vo svojich reláciách V politike a O 5 minút 12 umožnia byť pri hlavnom diskusnom stole len politikom. Ak prizvú do diskusie s politikmi aj nejakých expertov, tak ich umiestňujú do iného priestoru (TA3) alebo k inému stolu v štúdiu (RTVS). Akoby politici boli nejakou nadradenou kastou.
     
    Vo verejnoprávnej Českej televízie nie je problém, aby pri jednom stole diskutoval predstaviteľ vlády a zástupca nejakej mimovládnej inštitúcie. Ako to bolo napríklad pred týždňom, keď s moderátorom V. Moravcom diskutovali J. Dienstbier, minister pre ľudské práva a legislatívu a D. Ondráčka, šéf českej pobočky Transparency International.
     
    A tak všetci kňazi, dekani a biskupi, ktorí si pripravujú kázeň na polnočnú omšu, by nemali mať na mysli iba ten nový život, ktorý budú vítať, nemali by sa sústrediť iba na túto symboliku, ale nazvať stav Slovenska slovami pravdy. Či veľa razy zdôrazňovaná mravnosť, za ktorou sa skrýva často iba vlastný záujem, nie je iba, ako zasa pripomínal biskup J. Vojtaššák, mravnosťou klamárov a zlodejov.
     
     
    - Reklama -