Ankara hrá vabank. Zdá sa, že je na vrchole hry, ktorú rozohrala jednak s Európskou úniou, jednak s Ruskom. Javí sa, že politická situácia vo vnútri krajiny je stabilizovaná.
Krajinu riadi mocný a bezkonkurenčný prezident Recep Tayyip Erdogan, ktorému vyslovila podporu v minuloročných augustových voľbách viac ako polovica občanov Turecka. Navyše sa prvýkrát v tomto roku konal v Turecku summit krajín G20 a tiež sa ukazuje, že po uzavretí „utečeneckej dohody“ s EÚ má Ankara našliapnuté na novú éru vo vzťahoch s krajinami Únie. Napísal to francúzsky diplomat Marc Pierini pre The National Interest.
„Je to obraz perfektnej politiky? Nie celkom. V skutočnosti čelí krajina problémom na niekoľkých frontoch. V domácej politike Erdogan potláča slobodu médií, súdnictva a stále viac aj vlastné kurdské obyvateľstvo. Vonkajšie vzťahy Ankary so Západom sú aj naďalej napäté, blízkovýchodná politika zlyháva a krajina je zapletená do divokého, osobného a možno dlhotrvajúceho konfliktu s Ruskom,“ skonštatoval Pierini.
Kurdi majú podporu Ruska
Turecko však nemá ideálne vzťahy ani s Egyptom, Líbyou či Sýriou. Napätie sa prehlbuje aj vo vzťahu k Iránu, Izraelu a Iraku. Situácia sa výrazne zhoršila od júna 2014, kedy tzv. Islamský štát v Iraku a Levante vyhlásil „kalifát“, čím rozpútal neviditeľné násilie na civilistoch. Okrem toho zajali tureckých rukojemníkov v Mosule.
Navyše Kurdi v Sýrii a Iraku majú podporu Ruska a Západu v boji proti Islamskému štátu. Vrátila sa teda hrozba vytvorenia nezávislého Kurdistanu na južnej hranici Turecka? „V tejto súvislosti sa stali dve veci, ktoré zmenili situáciu pre Turecko k horšiemu,“ podotkol Pierini.
Prekazené plány
Prvá z nich je intervencia Ruska v Sýrii, ktorá zabránila Turecku zvrhnúť Asada a vytvoriť bezletovú zónu nad severnou Sýriou. Tá mala oficiálne chrániť Sýrčanov, ale v skutočnosti má zabrániť územnej expanzii Kurdov. Navyše v diskusii týkajúcej sa dohody o Sýrii teraz dominuje Rusko a Irán, takže Turecko sa bude musieť prispôsobiť novej realite.
Druhou udalosťou, ktorá nekorešpondovala s plánmi Ankary, boli parížske útoky z 13. novembra. Tie viedli k novému rozhodnutiu o vojenských operáciách nielen Francúzska, ale aj Veľkej Británie a Nemecka, ktoré teraz vyvíjajú tlak na Turecko, aby sa stalo aktívnym členom koalície proti ISIS a aby vyvinulo väčšie úsilie na uzatvorenie časti sýrskej hranice, ktorá je ešte stále pod kontrolou teroristov.
Sen o návrate k veľkosti Osmanskej ríše
Tieto udalosti stavajú Ankaru do zúfalej pozície, pretože jej prioritným cieľom bolo odstrániť vlastných kurdských povstalcov (PKK) na východe Turecka a v severnom Iraku skôr než ISIS. A do toho vstúpil smrtiaci incident so zostrelením ruského vojenského lietadla Su-24, čoho dôsledkom je prudké zhoršenie vzťahov s Ruskom. „Predtým Erdogan podporil návrat k bývalej veľkosti Osmanskej ríše, ale tento sen narazí na aktuálnu situáciu s ISIS, sporom s Ruskom, rovnako ako na kurdský problém,“ uviedol Marc Pierini.
„V roku 2016 bude Turecko aj naďalej obtiažnym partnerom Západu balansujúcim medzi NATO, Európskou úniou, jeho nacionalistickými sklonmi a nedostupným snom o veľkosti. Ďalšie zhoršenie právneho štátu v krajine, rovnako ako zvýšené nepriateľské tendencie na juhovýchode krajiny, kde žijú Kurdi, by mohlo ešte viac odcudziť Turecko EÚ,“ uzavrel Pierini.
