Podľa autorov analýzy zasadila posledná ekonomická kríza tvrdý úder aj súčasnému politickému systému v Európe. Poukazujú na to, že na národnej úrovni bol zásadne narušený systém dvoch dominujúcich strán a vo voľbách tak majú úspech aj úplne nové strany. Masové demonštrácie, štrajky a politické hádky sú z ich pohľadu len vyústením finančnej krízy. „S prihliadnutím na katastrofické dôsledky hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch si musíme položiť otázku, čo nám hovorí história o politických následkoch podobných otrasov. Môžeme z dlhodobého hľadiska moderných dejín identifikovať systematické posuny v politike po finančných krízach?“ uvádza sa v analýze.
Autori aktuálnej analýzy priznávajú, že nie sú ani zďaleka prví, kto si takéto otázky v tomto kontexte kladie. Poukazujú na štúdiu De Bromheada a jeho tímu z roku 2012, ktorá sa venovala hľadaniu spojitosti medzi hospodárskou krízou v 30. rokoch a následným nárastom politického extrémizmu. Tím okolo profesora Miana zase v tom istom roku publikoval štúdiu, ktorá dokazuje, že po finančných krízach dochádza k polarizácii a rozdeleniu parlamentu. „My sme urobili najúplnejšiu historickú analýzu, v rámci ktorej sme sledovali časové obdobie od roku 1870 do roku 2014 v dvadsiatich najvyspelejších ekonomikách sveta, ktoré zahŕňalo viac ako 800 volieb. Následne sme dali všetko do súvislostí s viac ako 100 finančnými krízami.“
Prvým zistením Funkeho, Schularicka a Trebescha je fakt, že po väčšine finančných kríz za uplynulých takmer 150 rokov sa posunul politický systém doprava. „Popularita krajnej pravice stúpla v priemere o tretinu v období piatich rokov, ktoré nasledovali po kríze. Zvlášť viditeľný je tento trend v období pred a po druhej svetovej vojne. Popularita extrémistických strán z pravicového spektra výrazne stúpla v tridsiatych rokoch aj po roku 2008. Podobné javy sa však objavovali aj v prípade lokálnych finančných kríz, ako bola banková kríza v Škandinávii na začiatku deväťdesiatych rokov. Zároveň sme zistili, že ľavica z finančných kríz prakticky nikdy neprofitovala,“ píše sa v aktuálnej štúdii nemeckých akademikov.
Za druhé kľúčové zistenie považujú autori štúdie skutočnosť, že po každej takejto finančnej kríze sú samotné vládnutie a celková správa štátu oveľa ťažšie zvládnuteľné. „Parlament daného štátu sa zvyčajne začína rozdeľovať a vládnuca koalícia stráca vplyv. Na druhej strane rastie popularita opozície a stúpa počet strán, ktoré sa v ďalších voľbách, nasledujúcich po finančnej kríze, dostanú do parlamentu. To je, samozrejme, zlá správa pre tých, ktorí chcú zabezpečiť efektívne riadenie štátu. Práve v tomto čase sa totiž musí prikročiť k rozhodným politickým krokom,“ konštatujú akademici a zároveň poukazujú nielen na nárast protestných hlasov vo voľbách, ale aj na zvýšený počet demonštrácií v uliciach.
Množstvo generálnych štrajkov, demonštrácií a násilných nepokojov sa po finančnej kríze dostáva takmer na dvojnásobok v porovnaní s obdobím pred krízou. „Keď tieto tri formy rozoberieme jednotlivo, tak protivládne demonštrácie sa v období po kríze strojnásobia, násilné nepokoje zdvojnásobia a počet štrajkov vzrastá minimálne o jednu tretinu. Kritickým obdobím je zvyčajne prvých päť rokov po finančnej kríze a potom sa negatívne dôsledky začínajú postupne rozplývať. Desať rokov po skončení ekonomickej krízy sa volebné výsledky vracajú k historickému priemeru. Platí to nielen pre preferencie krajnej pravice, ale aj pre predchádzajúcu rozdrobenosť národných parlamentov.
„Typickou reakciou po finančných krízach je teda nárast vplyvu krajne pravicových strán a naopak dočasne sa znižujúca volebná preferencia vládnej väčšiny. Ďalej tiež dochádza k fragmentácii parlamentu, do ktorého sa dostáva viac politických strán. Tento vývoj pravdepodobne bráni tomu, aby boli prijaté efektívne riešenia, a prispieva k celkovému politickému kolapsu. Výsledná politická neistota môže byť potom hlavným dôvodom hojne diskutovaného pomalého hospodárskeho oživenia v období, ktoré nasleduje tesne po kríze. Súčasťou tohto obdobia je tiež zvýšený počet pouličných protestov a štrajkov. V dôsledku toho sa dá konštatovať, že regulačné orgány a centrálni bankári nesú veľkú zodpovednosť za politickú stabilitu. Predchádzať finančnej kríze preto zároveň znamená znížiť riziko vzniku politickej katastrofy,“ uzatvárajú autori svoju analýzu.
Celú štúdiu si môžete v angličtine prečítať TU.
