Takýto rozhovor o Ukrajine tu dlho nebol. Uznávaný profesor Rychlík to vzal podrobne pekne od cára

0
Profesor Jan Rychlík (Autor: hns)

Pán profesor, na nedávnej diskusii o kvalite predvolebných prognóz i o problémoch Ukrajiny, ktorú usporiadala česko-turecká nezisková organizácia Mozaiky Platform Dialog, zazneli slová sociologičky Jiřiny Šiklovej, ku ktorým by sme radi počuli váš názor. Citujme: “Od Majdanu na Ukrajine uplynuli dva roky. To je veľmi krátky čas a my to už berieme ako hotovú vec. Koľko ľudí tu opakuje, že Ukrajine daroval Chruščov Krym a samostatnosť? Úplná blbosť! Po prvé Sovietsky zväz to tak chcel, aby mal dva hlasy. Sovietsky zväz a Ukrajina…”

K slovám sociologičky docentky Jiřiny Šiklovej sa nemôžem vyjadriť, lebo som ich nepočul celé a chýba mi súvislosť. Neviem, o čom bola presne reč a na čo chcela reagovať. Nie je mi jasné, čo myslí slovami o krátkom čase, ktorý uplynul od “Majdanu”. Čo má (alebo nemá) byť považované za hotovú vec? Ak ide o “darovanie” Krymu Ukrajine, nešlo o to, aby mal ZSSR v OSN dva hlasy – Ukrajina bola totiž v OSN samostatne zastúpená už od vzniku tejto organizácie v roku 1945, rovnako ako Bielorusko (ZSSR pôvodne žiadal dokonca zastúpenie pre každú z pätnástich republík – formálne sa opieral o argument, že aj Veľká Británia žiada samostatné zastúpenie pre svoje vtedajšie domínia, t. j. Kanadu, Austráliu, Nový Zéland a Juhoafrickú úniu). Odovzdanie Krymu Ukrajine v roku 1954 bolo Chruščovovým gestom pri príležitosti osláv trojstého výročia tzv. Perejaslavskej rady (1654), ktorú ruská historiografia (podotýkam, že ako predrevolučná, tak sovietska a tiež súčasné) až na výnimky interpretuje ako zjednotenie Ukrajiny s Ruskom (v skutočnosti je vec oveľa zložitejšia a vyžadovala by si zvláštny a pomerne obsiahly výklad – v našej knihe ho čitateľ nájde). V čase ZSSR nemalo prenesenie Krymu z rámca RSFSR do rámca ZSSR žiaden praktický význam, lebo Sovietsky zväz bol federáciou len podľa mena a bol silne centralizovaný. To ale vôbec neznamená, že po rozpade ZSSR v roku 1991 môže Ruská federácia len tak žiadať toto územie späť. Vznikom nástupníckych samostatných štátov sa totiž hranice niekdajších zväzových republík stali hranicami štátov a vzťahuje sa preto na neho zásada neprípustnosti ich zmeny jednostrannými aktmi, ako ich formulovala Helsinská konferencia v roku 1975.

Ďakujeme za hlboký výklad. A ešte jedna citácia, pán profesor – podľa politológa Petra Robejška nehľadala EÚ v otázke demokratizácie Ukrajiny spoločný jazyk a iba hovorila: “To vám predsa nemôže prekážať, že chceme Ukrajinu integrovať do európskych štruktúr. Veď sme demokrati, nič vám neurobíme,” uviedol v rozhovore Robejšek, podľa ktorého tí, ktorí to mysleli vážne, boli naivní, lebo EÚ pre Rusko predstavuje ohrozenie rovnako ako Rusko pre EÚ. “Ukrajinské obrodenie je z väčšej časti americkým projektom k oslabeniu Ruska a Európy,” dodal. Je to tak podľa vás?

Názor Petra Robejška je pre mňa neprijateľný: ak je Ukrajina zvrchovaným štátom, tak má právo sa sama rozhodnúť, do akých medzinárodných štruktúr vstúpi. O tom, či bude Ukrajina raz do EÚ prijatá, rozhodnú členské štáty EÚ, nie Rusko, ktoré v EÚ nie je. Moskva stále vychádza z nesprávneho predpokladu, že na území niekdajších zväzových republík ZSSR, aj keď tieto územia nie sú súčasťou dnešnej Ruskej federácie, má nárok na akési privilegované postavenie, pokiaľ ide o určenie zahraničnej politiky týchto novovzniknutých štátov. Niektorí ruskí politici idú ešte ďalej a chcú vindikovať aj osobitné postavenie Ruska na územiach niekdajších socialistických štátov. Rusko sa pritom odvoláva na výsledky druhej svetovej vojny. To by ale znamenalo opätovné delenie Európy na akési zóny vplyvu, ako to bolo počas studenej vojny, a to je pre národy východnej Európy úplne neprijateľné. Je preto potrebné dať Rusku jasne na vedomie, že ZSSR už neexistuje a výsledky druhej svetovej vojny – minimálne v medzinárodnopolitickom ohľade – už neplatia.

Pokiaľ ide o vetu “Ukrajinské obrodenie je z väčšej časti americkým projektom k oslabeniu Ruska a Európy”, ide o papagájovanie postulátov súčasnej ruskej propagandy. Z vedeckého hľadiska je to nezmysel. Ukrajinci sa sformovali definitívne ako svojbytný národ odlišný od Rusov už v druhej polovici 19. storočia, teda v čase, keď USA ešte neboli veľmocou a vôbec nemohli zasahovať do európskych záležitostí. Je jasné, že tak ako každý svojbytný národ vo vhodný okamih sa začali usilovať o vlastný štát – takto sa správajú predsa všetky národy na svete. To, že Rusi vnímajú Ukrajincov často ako svojich “mladších bratov” alebo dokonca vôbec neuznávajú Ukrajincov za svojbytný národ, je problém (a omyl) samotných Rusov. Česi tiež dlho neuznávali Slovákov za svojbytný národ, ale tým nemohli nič zmeniť na tom, že Slováci takýmto národom sú. Na východe Ukrajiny, ktorá bola ako prvá začlenená do ruského štátu a má navyše veľké percento ruskojazyčného obyvateľstva, žije, samozrejme, veľa ľudí, ktorí majú buď priamo ruskú národnú identitu, alebo sa považujú za Ukrajincov len v pobrežnom zmysle. Ale čím ďalej ideme za západ, teda do oblastí, ktoré boli súčasťou ruského štátu len relatívne krátke obdobie, tým je ukrajinské vedomie silnejšie. Vo východnej Haliči, ktorá vlastne nikdy nebola súčasťou Ruska (17. septembra 1939 ju v dôsledku agresie proti Poľsku anektoval ZSSR) je ukrajinské vedomie najsilnejšie. Pre haličských Ukrajincov sú Rusi rovnako cudzí slovanský národ ako napríklad Bulhari. Američania s tým nemajú nič spoločné.

Dokumentarista Filip Remunda nedávno nakrúcal na Ukrajine a v rozhovore pre jednu z rozhlasových staníc sa zmienil, že štátom koluje silná mediálna masáž a že ľudia volajú po federalizácii. Zároveň by sme nemali opomenúť problémy s energiou, plynom. Čo je teraz z vášho uhla pohľadu pre Ukrajincov kľúčové?

Film Filipa Remundu som nevidel, preto sa k nemu nemôžem vyjadriť. Volanie po federalizácii je skutočne silné, a to nielen na východe Ukrajiny. Aj Zakarpatská oblasť, t. j. niekdajšia Podkarpatská Rus, sa domáha autonómie. Mám ale značné pochybnosti, či federalizácia vyrieši problém odštiepeneckých republík na východe krajiny. Tamojší vládcovia totiž po tom, keď sa ukázalo z mezinárodnopolitických dôvodov ako nepriechodné pripojenie územia k Rusku, žiadajú tak rozsiahlu autonómiu od Kyjeva, že by sa štát stal prakticky neovládateľným. Žiadajú tiež najmä záruky proruskej politiky vlády v Kyjeve, čo fakticky znamená ich právo veta na akákoľvek rozhodovanie v zahraničnopolitickej oblasti. Kyjev nebude môcť podobný stav tolerovať a je pravdepodobné, že radšej ponechá obe republiky svojmu osudu: de iure síce budú súčasťou Ukrajiny, ale inak budú rozhodovať “samostatne”, t. j. podľa pokynov Moskvy. Budúcnosť vidím tak, že na východe Ukrajiny vznikne nový zamrznutý konflikt, aký už máme v Podnestersku či v Južnom Osetsku. Napriek tomu si myslím, že ani toto riešenie nie je pre Ukrajinu na zahodenie, pretože sa bude môcť venovať konsolidácii štátu a jeho ekonomiky. A oboje je teraz pre Ukrajincov to najdôležitejšie.

V knihe o dejinách Ukrajiny sa uvádza, že až v roku 1919 sa obnovila ukrajinská samostatnosť, ktorá však mala vďaka poľskej a boľševickej agresii len krátky život. Komunisti však Ukrajincov za samostatný národ nepovažovali, v rámci formálne samostatnej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky prišli ďalšie útrapy ako hladomor, komunistické znárodňovanie. S čím konkrétne tieto aspekty súviseli?

Ukrajina vyhlásila samostatnosť prvýkrát už na jar roku 1918, nie až v roku 1919. Reálne – naopak v roku 1919 sa samostatnosť Ukrajiny skončila. Nedá sa paušálne povedať, že “komunisti Ukrajincov za samostatný národ nepovažovali”. Podobné tvrdenie – a to ešte s výhradami – platí azda pre ruských komunistov, ktorí sa, samozrejme, logicky nedokázali odpútať od toho, čo sa o Ukrajine a “Malorusoch” učili v škole ešte za cára. Oficiálne však počas celého sovietskeho obdobia Ukrajinci za svojbytný národ boli uznávaní a čisto formálne samotná existencia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky bola uznaním kontinuity ukrajinskej štátnosti z roku 1918. Ideologický problém je inde: od prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov začala byť v ZSSR presadzovaná téza o akomsi “osudovom” a “večnom” spojení Rusov a Ukrajincov, o ich spoločnom osude či dokonca “spoločnej mentalite” (lenže, čo to je?). Ukrajinské dejiny sa vysvetľovali tak, ako keby zákonite museli viesť k zjednoteniu Ukrajiny s Ruskom. Sovietska národnostná politika síce deklarovala rovnoprávnosť všetkých národov a v dvadsiatych rokoch sovietska vláda dokonca podporovala kultúrny rozvoj neruských národov (vrátane Ukrajincov), posilňovanie rusifikácie sa však od tridsiatych rokov postupne čoraz viac obracalo k veľkoruským tradíciám.

Druhá svetová vojna tento trend ešte posilnila a veľa sa nezmenilo ani po Stalinovej smrti v roku 1953. Teórie o “splývaní národov” pri prechode od socializmu ku komunizmu, s ktorou vystúpil Chruščov na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, a ktorá vlastne ani za Brežneva nebola odvolaná, v praxi znamenala postupnú (hoci dlhodobú) rusifikáciu neruských národov. Budúci “sovetskij narod” (čo môžeme preložiť ako sovietsky ľud, ale aj ako sovietsky národ – slovenské a ruskej termíny sa tu nekryjú) mal ako komunikačný jazyk používať ruštinu (“jazyk veľkého Lenina”) a základom jeho duchovného života mala byť predovšetkým ruská kultúra. Uvedomelí Ukrajinci, vrátane ukrajinských komunistov, samozrejme nemohli byť takouto perspektívou nadšení. Odpor, ktorý postupne silnel na konci osemdesiatych rokov 20. storočia, bol preto celkom prirodzený.

Je vážne pravdou, že len málo európskych národov prežilo tak nešťastné dejiny plné násilia a útlaku, ako to bolo a je na Ukrajine?

V dejinách Ukrajiny je určite mnoho temných a tragických miest, ale tie nájdeme v dlhšej historickej perspektíve u väčšiny európskych národov. Rozhodne si nemyslím, že by v tomto smere boli Ukrajinci niečím výnimočným.

Dejiny Ukrajiny, pod ktorými ste podpísaný vy, docent Zilynskyj a profesor Mágocs, má takmer šesťsto strán a v predaji bude v polovici decembra. Môžete, prosím, zhrnúť vývoj tejto mohutnej publikácie, jej úskalia, rovnako ako očakávania a pozitíva?

Projekt dejín Ukrajiny vznikol v NLN už v deväťdesiatych rokoch. Knihu mali pôvodne napísať Bohdan Zilynskij a Vladimír Hostička, ktorí sa obaja ako vedeckí pracovníci zaoberali Ukrajinou. Prácu si rozvrhli tak, že staršie dejiny napíše Hostička a dejiny 20. storočia Zilynskyj. V roku 2006 Vladimír Hostička po dlhej a ťažkej chorobe zomrel bez toho, aby svoje dielo dokončil. Dlhší čas sa potom nedialo nič a tak som nakoniec navrhol riaditeľke NLN pani Pleškovej a redaktorovi NLN Janovi Urbanovi, že sa Hostičkov text pokúsim dokončiť. Keď som si ho ale prečítal, zistil som, že z koncepčných, štylistických i vecných dôvodov nemôžem na napísané časti textu nadviazať.

Do úvahy pripadalo jedine využitie Hostičkovho textu ako podporného materiálu pri kultúrnych dejinách. Rozhodol som sa preto, že príslušné časti radšej napíšem znovu. Pretože nie som odborníkom na raný stredovek, požiadal som prof. Paula Roberta Magosciho, vedúceho katedry ukrajinských štúdií na univerzite v Toronte, aby mi dovolil prevziať najstaršie obdobia ukrajinských dejín z jeho monografie History of Ukraine (vyšla aj po ukrajinsky). Osobne som ho v septembri 2013 v Toronte navštívil a dohodli sme sa, že text preložím, skrátim a upravím pre potreby nášho čitateľa. Prof. Magosci je schopný čítať v češtine a preto mnou upravený text autorizoval. Bohdan Zilynskyj, inak môj spolužiak z gymnázia a neskôr aj z vysokej školy, je predovšetkým autorom partií týkajúcich sa kultúrneho vývoja, česko-ukrajinských vzťahov a stykov, ukrajinskej emigrácie a tiež kapitoly o vývoji Ukrajiny od roku 1945 do deväťdesiatych rokov. Posledný odseku, týkajúci sa najnovšieho vývoja v posledných desiatich rokoch (vrátane vývoja v rokoch 2013 až 2015) sme písali spoločne.

Odbočme. Paul Robert Mágocs je kanadský slavista, profesor na univerzite v Toronte. Viete, ako tému Ukrajiny, Ruska vnímajú tamojší ľudia, študenti, a ako silné alebo naopak slabé postavenie má medzi “žiakmi” aj akademikmi slavistika ako veda o Slovanoch?

Na túto otázku nie som schopný zodpovedne odpovedať a bolo by asi lepšie obrátiť sa priamo na profesora Magocsiho. Viem však, že jeho knihy, ktoré sa týkajú predovšetkým Rusínov a rusínskej identity na niekdajšej Podkarpatskej Rusi, sú vo vedeckom svete vysoko cenené. Myslím, že už samotná existencia samostatnej katedry pre dejiny a kultúru Ukrajiny (Chair in Ukrainian Studies) svedčí o tom, že záujem o túto problematiku v Kanade nepochybne existuje.

Spoločná deklarácia vrcholných predstaviteľov štátov východného krídla NATO z 2. decembra obsahuje aj nasledujúcu pasáž: “Pamätajúc, že agresívne akcie Ruska na Ukrajine vrátane nelegálneho a nelegitímneho zabraniu Krymu, podpory separatistov na Ukrajine, rovnako ako vojenské aktivity Ruska v našom susedstve, podkopávajú európsku bezpečnostnú architektúru…” Máme sa teda Ruska báť? A bojíte sa ho vy osobne?

Záleží na ďalšom vývoji v Rusku. Ak by Rusko pokračovalo vo svojich snahách obnoviť svoju sféru vplyvu na území niekdajšieho ZSSR a v dlhšej časovej perspektíve aj vo východnej Európe, potom by pre nás skutočne predstavovalo hrozbu. Preto je tak dôležité naše členstvo v NATO. Uznávam, že stabilita Európy si vyžaduje, aby EÚ aj USA našli nejaký modus vivendi s Ruskom. Rusko dnes určite potrebujeme, lebo bez neho nie je možné vojensky poraziť tzv. Islamský štát v Sýrii. Uznávam tiež, že Rusko ako veľmoc musí mať možnosť podieľať sa nejakým spôsobom na európskej politike. Ale nemôže a nesmie to byť na základe víťazstva ZSSR počas druhej svetovej vojny a následného rozdelenia sfér vplyvu. Znovu opakujem, že výsledky druhej svetovej vojny sú už vývojom dávno prekonané a nemajú žiadnu politickú relevanciu.

Čo sa mňa týka, ja osobne sa Ruska nebojím. Nie som žiadny rusofób, mám rád Rusko ako krajinu a obdivujem ruskú kultúru. Po rusky bežne čítam aj hovorím, v Rusku mám osobných priateľov. Netajím sa však pred nikým, že v žiadnom prípade nie som obdivovateľom prezidenta Putina a jeho politiky. Predovšetkým zvlášť nie jeho politiky na Ukrajine.

Šéfka ukrajinského hnutia Antivojna Viktoria Šilova pre Parlamentné Listy pred týždňom povedala: “Moja krajina má dve možné cesty. Buď pôjde cez krv, všetci budú nešťastní a zavládne chaos, čo povedie k jej úplnému rozpadu a smrti. Alebo budú pod dohľadom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe usporiadané na celom jej území voľby prezidenta a Vrchnej rady. Dúfam potom, že bude zvolený nový prezident, napríklad aj oligarcha, ale nie vrah s krvou na rukách, a zhruba po dvoch rokoch vstúpime do pokojnejších čias.” Kto podľa vás Ukrajinu povedie a existuje niekto, kto ju vyvedie zo súčasnej situácie, ktorá viac ako čokoľvek postihuje obyčajných Ukrajincov?

Na rozdiel od Viktórie Šilovej by som si od OBSE veľa nesľuboval: práve konflikt na Ukrajine znovu ukázal, že je to bezzubá organizácia, ktorá nemá potrebnú autoritu a nikto ju neberie vážne. Voľby prezidenta a Najvyššej rady (parlamentu) na celom území Ukrajiny by určite boli dobrým riešením, majú ale zmysel len vtedy, ak vedenie separatistických republík dá hodnoverné záruky, že bude ich výsledok rešpektovať, čo inými slovami znamená, že tamojšie obyvateľstvo, tvoriace v rámci Ukrajiny menšinu, sa podriadí rozhodnutiu väčšiny. Je otázka, či je vedenie oboch republík ochotné takú garanciu dať a tiež, či pri svojej totálnej závislosti od Moskvy je vôbec schopné ju dať. Či sa na Ukrajine čoskoro objaví niekto, kto bude schopný vyviesť krajinu zo súčasnej situácie, to neviem. My, historici, nemáme predpovedať budúcnosť, lebo väčšinou sa v takomto prípade trafíte vedľa.

Prof. PhDr. Jan Rychlík, DrSc. je popredný český historik, odborník na moderné dejiny slovanských národov. Na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe vyštudoval dejepis – národopis, ďalšie vzdelanie absolvoval na Univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii. Medzi rokmi 1979 a 1991 postupne pracoval v Ústave pre folklór Bulharskej akadémie vied, v Záhorskom múzeu v slovenskej Skalici a v Poľnohospodárskom múzeu ÚVTIZ v Prahe. Potom sa stal vedeckým pracovníkom Ústavu T. G. Masaryka a neskôr Masarykovho ústavu Akadémie vied Českej republiky, kde pôsobí dodnes. Zároveň prednáša na FF UK (Ústav českých dejín), na Fakulte prírodovedno-humanitnej a pedagogickej Technickej univerzity v Liberci a na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je spolupredsedom Česko-slovenskej komisie historikov a členom niekoľkých redakčných či vedeckých rád.

Hovorí po anglicky, poľsky, rusky, slovensky, bulharsky, nemecky, srbochorvátsky a po macedónsky. Pasívne ovláda ukrajinský, bieloruský a slovinský jazyk.

- Reklama -