Neviem kto to vymyslel, ale modro- bielo- červená trikolóra cez fotky na sociálnych sieťach, podobne ako Je suis… zo začiatku roka, prišla ako reakcia na sprosté, nenávistné a krvavé útoky z Paríža. A vzápätí, minimálne vyčítavé, ak nie rovno sprosté a nenávistné výčitky, prečo podobne dotyční nereagovali o dva týždne skôr, keď nad Sinajským polostrovom, pričinením tej istej lúzy, zahynuli v troskách lietadla Rusy. A bolo ich dokonca viac ako obetí v Paríži.
Nuž za prvé preto, lebo obete sa nepočítajú na počty ale na jednotlivé udalosti. Ak by to bolo o počtoch, za posledné roky asi vedú zemetrasenia pred teroristami. Aj dopravné nehody by ich zrejme predbehli, zrejme aj hlad.
Za druhé preto, lebo je choré vytýkať niekomu nielen to, že niečo urobil, ale hlavne to, že neurobil niečo iné. Pýtam sa ale, kto mu k tomu dal príležitosť? Objavil sa niekde vzápätí po 31. októbri niekoho ksicht prekrytý tými istými, ale ruskými farbami? Nepostrehol som. Nie len preto, že trvalo pomaly až po parížske útoky, kým sa ujasnilo, že išlo naozaj o teroristický čin. Hlavne preto, že s takým nápadom nikto neprišiel. A som presvedčený, že tí z mojich priateľov na facebooku, ktorí sa pre bielu, modrú a červenú rozhodli po 13. novembri, rovnako by zareagovali aj o dva týždne skôr. Lebo sú to ľudia rovnako cítiaci, rovnako mysliaci, rovnako reagujúci sedem dní do týždňa, dvanásť mesiacov do roka. Určite ako vaši priatelia. Zrejme ako väčšina z vašich priateľov. Určite ako drvivá väčšina všetkých ľudí na svete, ktorým ostáva iba prizerať sa, ako sa to kurví na svete, ešte aj cez tie farbičky. Ospravedlňujem sa, ale vhodnejší výraz som nenašiel.
Dušan Koniar
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na dusankoniar.blog.sme.sk.
