Hlavná vlna kritiky českej ombudsmanky sa dá zhrnúť do štyroch základných bodov. Prvým z nich bola dĺžka pobytu cudzincov. „Českej republike sa vytýka ako porušenie práv utečencov, že ich zadržiavajú až 40 dní. Na Slovensku môže byť cudzinec až rok,“ hovorí Jana Dubovcová. Zároveň vysvetľuje, že priamo zo zákona je stanovených šesť mesiacov a ak sa konanie do šiestich mesiacov neskončí, možno lehotu opakovane predĺžiť, najviac na 12 mesiacov. „Podstatnejšie ako dĺžka konania je pre mňa to, že sú držaní v podmienkach podobným väzeniu šesť mesiacov alebo viac; to je ten problém,“ vysvetľuje pre ParlamentnéListy.sk ombudsmanka.
Ďalším zisteným nedostatkom na českej strane bolo, že pri zaistení im odoberú veci a peniaze, a že si musia platiť pobyt. Podobne to funguje aj na Slovensku. „V Medveďove majú náklady na stravu spolu na deň 6,76 €. Platia aj iné náklady, keď sú prepustení. Cudzinci podľa zákona platia za pobyt v zariadení, ktoré je strážené a uzavreté,“ hodnotí Dubovcová. Keď nemajú dostatok peňazí, hradí to náš štát.
Musí dôjsť k zmenám, aby sme neboli posudzovaní ako porušovatelia práv
Česku boli podľa jej slov vytýkané aj nedostatky v poskytovaní právnej pomoci. „My sme urobili už v roku 2013 prieskum, našli sme nedostatky, ale dnes môžeme konštatovať a myslím, že je to zásluha verejného ochrancu práv, že tie nedostatky boli odstránené,“ netají spokojnosť ombudsmanka. Aktuálne sa poskytuje z jej pohľadu právna pomoc na dobrej úrovni, ako problém však vníma rozhodovanie o povolení alebo nepovolení vstupu mimovládnych organizácií do zariadení. „V súčasnosti Liga za ľudské práva, ktorá je najväčším špecialistom v tomto má problém, hoci v zákone je uvedené, že ministerstvo vnútra aj tieto zariadenia by mali spolupracovať s mimovládkami,“ vraví Dubovcová.
Útvary policajného zaistenia cudzincov, ako sa tieto zariadenia oficiálne volajú, sú uzavreté a strážené zariadenia, čo však zo zákona vyplýva len nepriamo. Dubovcová však vraví, že aj v praxi je to tak. To, že tieto zariadenia sú uzavreté, je upravené len vnútornými predpismi zariadení, prípadne rezortnou normou ministerstva. „Navyše, priamo v tomto zariadení môže byť niekto zavretý do tzv. oddeleného režimu zaistenia. Preskúmavali sme, ako sa využíva táto možnosť, našla som tam podľa môjho názoru nedostatky závažného charakteru,“ popisuje ombudsmanka a dodáva, že umiestnenie do priestorov, ktoré policajti nazývajú vo svojich tlačivách „cela“, nepreskúmava súd. To je zásadná vec, ktorú bude vyčítať našim orgánom a predpokladá, že dôjde k takým zmenám, aby sme ako štát neboli posudzovaní ako porušovatelia základných práv.
Policajt nemá takú výbavu, aby s nimi dokázal pracovať, nemá ju mať prečo
„Do takýchto zaradení, ktoré v podstate fungujú ako väznice, by nemali byť nikdy umiestnené rodiny s deťmi, lebo fungujú v praxi ako väznica. Deti nemajú čo v takom prostredí hľadať, je to porušovanie ich základných práv,“ rozhorčuje sa a jedným dychom dodáva: „Aj my sme mali v takomto zariadení umiestnené rodiny s deťmi a pritom, keď si pozriete štatistiky, nebolo to z kapacitných dôvodov. Možno sa to málo hovorí verejnosti, ale z utečeneckej vlny, ktorá teraz prúdi cez Európu, my tu nemáme skoro nikoho,“ vysvetľuje Dubovcová. Začiatkom septembra boli podľa jej informácií rodiny s deťmi presunuté z Medveďova do Sečoviec a v najbližších týždňoch plánuje zisťovať ako sa nimi zaobchádza.
Ľudia, ktorí sú ubytovaní v týchto zariadeniach, nie sú žiadateľmi o azyl, sú to cudzinci, ktorí prekročili hranice Slovenska nelegálne a ktorí nepožiadali o azyl. Do zariadení sú umiestňovaní na základe úradného rozhodnutia čiže žiadne trestné konanie nebolo dôvodom ich izolácie v uzavretom a stráženom zariadení.
Čo treba urobiť, aby sa situácia v týchto zariadeniach zlepšila? „Navrhovala som, aby každé zariadenie malo dostatok zamestnancov rôznych odborností, ktorí dokážu s ľuďmi pracovať. Policajt nemá takú výbavu, aby dokázal s nimi pracovať, nemá ju mať prečo,“ hovorí verejná ochrankyňa práv. Podľa nej by sa malo zmeniť minimálne to, aby mali tieto zariadenia voľnejší režim, nemusia byť strážené tak, ako vo väznici. Štát by mal zabezpečiť, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s ľuďmi, ktorí čakajú na rozhodnutie, nie ako s väzňami, ktorí spáchali trestný čin. „ Samozrejme, tlačím na to, aby došlo k zmene. Nie je potrebné meniť zákon, stačí, ak sa zmenia interné pravidlá a prax,“ osvetľuje Dubovcová.
Najťažší dialóg je s ministerstvom vnútra
Podľa jej slov je predpoklad, že s rodinami s deťmi budeme na tom porovnateľne ako naši susedia. „Veľmi si prajem, aby to tak nebolo, ale asi to bude porovnateľné. Predpokladám, že aj my budeme musieť v tejto oblasti veľa zmeniť,“ uvažuje. Na to, aby k zmenám naozaj došlo, je potrebná dobrá spolupráca so zodpovednými orgánmi. „Najťažší dialóg je s ministerstvom vnútra. Ochota prijímať opatrenia a robiť zmeny je minimálna. Očakávam však, že napätie medzi verejným ochrancom práv a inštitúciami tohto typu bude vždy, ale verím, že práve z tohto napätia skôr či neskôr dôjde k zlepšeniu. Mrzí ma, že sa rozprávame ako hluchý so slepým,“ vysvetľuje situáciu Dubovcová.
Problémom podľa jej slov je aj to, že zaistení cudzinci nerozumejú, prečo sa ocitli v takom klepci. „Nechápu, že prečo vlastne zostali takto zatvorení. Len prechádzali cez Slovensko a mysleli si, že pôjdu ďalej. Hovorili, že nie sú zvieratá, že len chcú ísť ďalej. Tí, ktorí tu chcú zostať, si požiadali o azyl, ale tých je veľmi málo,“ vraví ombudsmanka. Ako problematický vníma aj režim, ktorý je v zariadeniach nastavený. „Vnútri zariadenia sa s nimi nekomunikuje, len sa vydávajú príkazy. Oni sú poučení o tom, že majú byť disciplinovaní, čo môžu, kedy majú raňajky, kedy majú vychádzku, ale to je všetko. Nemajú právo každý deň si zavolať, je presne určené kedy si môžu zavolať, rovnako je presne určené, kedy môžu ísť na vychádzku na jeden malý dvor,“ popisuje prístup k utečencom Dubovcová.
