Keď skrachuje živnostník, okrem jeho okolia si to nevšimne nikto. Keď ale skrachuje polovica všetkých živnostníkov, rodín, podnikov i celý štát, nastane situácia, ktorá nemá riešenie podľa obvyklých postupov. K slovu prichádzajú mimoriadne postupy vrátane revolúcií aj vojen.
Sebadeštrukčný vývoj svetového finančného systému speje ku svojim záverečným fázam a zrúteniu. Tak ako mnohokrát v minulosti, aj teraz je sprievodným javom jeho inflačnej podstaty zvyšovanie dlhov. V čase kolapsu sa otázka ich riešenia stane ústrednou a osudovou. Sú dve krajné možnosti ich likvidácie. Prvá možnosť je odpustenie dlhov a druhá vyrovnanie splatením, alebo majetkovou zábezpekou. Pri akomkoľvek riešení je najdôležitejšie rozlíšiť potreby reálnej ekonomiky od potrieb finančného sektora. V problémových časoch je a naďalej zostane dôležitejšia reálna ekonomika.
V prípade vyrovnania dlhov by obrovská časť majetku prešla do rúk bánk. Vytvoril by sa obrovský majetkový rozdiel a fungovanie ekonomiky by bolo nesmierne skomplikované. Hypoteticky by bankový sektor mohol zvýšenou ponukou peňazí oživiť ekonomiku, ale musel by nachádzať rastúci počet bonitných klientov, ktorí by nahrádzali tých upadajúcich. To vyzerá naozaj len ako zbožné prianie. Okrem toho by banky mohli spravovať exekuovaný majetok. U veľkých podnikov by to bolo reálne, ale aby prevádzkovali každú malú živnosť, je nemysliteľné. Výsledkom môže byť len a len úpadok.
V prípade odpustenia dlhov by vznikla veľká nespravodlivosť a dosť podobne ako v prvom prípade pomerne veľká majetková nerovnosť. Ľudia, ktorí hospodárili rozumne a nezadlžovali sa nadmieru by boli za svoju poctivosť potrestaní prudkým znevýhodnením vo svojom materiálnom zabezpečení. Nedajú sa ani domyslieť politické dôsledky takéhoto počinu.
Najrozumnejšia by bola stredná cesta – devalvácia dlhov. Miera devalvácie by mala byť rovná deflačnému poklesu cien tovarov a služieb. V krízových časoch by ale ani to nestačilo pre mnohých dlžníkov. Aby úpadok nebol katastrofálny, bolo by zrejme nutné devalváciu dlhov doplniť o predĺženie splatnosti a zákonom stanovenú nulovú úrokovú mieru – bez ohľadu na bankový systém. Ten bude bez toho pred krachom a jeho zoštátnenie nevyhnutným záchranným prostriedkom. Za takýchto podmienok by zrejme nebolo možné poskytovať nové úvery, ale v čase úpadku by zrejme nebol ani záujem o poskytovanie i prijímanie nových úverov.
Ak by sa podarilo devalváciou dlhov dospieť do štádia stabilizácie a postupného oživovania, bola by to možnosť aj pre úverové oživenie. V takejto chvíli by bolo žiadúce mať pripravený nový menový systém. Bolo by žiadúce pripraviť ho s perspektívou dlhodobej udržateľnosti a to je možné len za predpokladu jeho neinflačnosti a principiálneho prepojenia s menovými systémami všetkých veľkých ekonomických hráčov vo svete.
Pravdepodobnosť využitia devalvácie dlhov v nastávajúcich procesoch je malá. Ani úspešnosť devalvácie dlhov nie je zaručená, ale je to racionálna a logická možnosť. Čaká nás skôr tápanie v chaose a ten najhorší scenár. Až po jeho absolvovaní sa stane naliehavou potreba prijať konečne rozumné riešenia.
Celý chaotický krízový proces nás môže stáť omnoho viac ako len hospodársky úpadok. Nemožnosť nájsť včas rozumné riešenia pre uľahčenie krízy musí zákonite zväčšovať nespokojnosť, protirečenia, radikalizmus a zbrklé rozhodnutia. Finančné spory ľahko prerastú do sociálnych, mocenských aj medzinárodných. Riešenie krízy sa tak ľahko stratí v riešení ešte väčších a nebezpečnejších konfliktov.
Ján Zavacký
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na zavacky.blog.sme.sk.
