Na festivale chceli usporiadatelia proti hystérii súvisiacej s utečeneckou krízou ukázať osud migranta a jeho zážitky z úteku z vlastnej krajiny. Lepší príklad ako Mohsena, ktorého “vďaka” maďarskej kameramanke pozná azda celý svet, si ani nemohli vybrať.
Neviete si to ani predstaviť
Usáma Abdul Mohsen na úvod povedal, že je šťastný zo stretnutia s ľuďmi premýšľajúcimi o problémoch, ktorých riešenie nie je jednoduché. Do Česka sa pre formality z miesta súčasného pobytu takmer nedostal. Motívom pre jeho odchod zo Sýrie bola vojna, ktorá zasiahla jeho mesto. „Vojna tam začala veľmi skoro a nedokážete si predstaviť, aké to je, keď na mesto začnú padať bomby, vidíte na ulici mŕtvych a zranených ľudí. Raz som videl mŕtve šesťmesačné dievčatko, ktoré zabila bomba. V takejto situácii chce človek hlavne viac bezpečia pre svoju rodinu. Preto som odišiel s rodinou do Turecka, kde sme potom boli skoro dva roky,“ povedal Mohsen.
Turecko si nezvolil náhodne. Chceli byť aj s rodinou blízko Sýrie. „Krviprelievanie tam ale pokračovalo a zistili sme, že keď zostaneme v Turecku, zastaví sa tam naša budúcnosť. Nechcel by som sa na Turecko sťažovať, ale ide hlavne o možnosti pracovného uplatnenia, preto sme sa rozhodli pokračovať ďalej do Európy,“ vysvetlil dôvody cesty z Turecka Mohsen.
Každú chvíľu môžete zomrieť
Sýrčan publiku opísal, čo konkrétne znamená odchod z domu. „Takéto rozhodnutie robíte vo chvíli, keď ste v priamom ohrození života a nemyslíte na nič materiálne, snažíte sa utiecť z mesta a viete, že každú chvíľu môžete zomrieť. Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe, a sami navzájom. Vedeli sme totiž, že budú odrezané únikové cesty a už sa odtiaľ nedostaneme,“ povedal Mohsen.
K celkovej situácii v Sýrii uviedol, že zhruba dvadsať percent sýrskeho územia je bezpečných, na zostávajúcich osemdesiatich percentách je situácia nepokojná a nie je možné tam normálne žiť. Prehovoril aj o Blízkom východe: „Poznám tieto územia, a pokiaľ ide napríklad o Irak, je odlišný. Sýria bola vnímaná ako okno na Západ, ale dnes ide na Blízkom východe o rad záujmov. A žiadna zo zúčastnených veľmocí si možno ani nepraje ukončenie konfliktu, napríklad Irán sa snaží realizovať politiku, ktorej sa hovorí, šiitský polmesiac. To tiež odporuje záujmom Sýrie. Neviem, ako sa k tomu stavajú Američania, ale Rusko sa už do konfliktu plne zapojilo, a nejde o to, aby zabíjali len teroristov, ale umierajú aj civilní obyvatelia. Dúfam, že sa to raz vyrieši a konflikt sa urovná.“
Desivá cesta do Grécka
Podľa Mohsena sú v Turecku teraz asi dva milióny ľudí, ale utečenecké tábory pojmú len približne 200-tisíc, zvyšok je v mestách, kde si bývanie prenajíma. „Pracovať som v Turecku nemohol, nájom nebolo možné dlhodobo pokryť, a preto sme sa rozhodli smerovať ďalej do Európy, cez Grécko. To bolo desivé, cestu sme museli absolvovať v člnoch. Hovoríte si, čo sa asi stane, keď loď stroskotá. Pri našej ceste bolo zlé počasie, nakoniec sme ale k jednému gréckemu ostrovu dorazili,“ opísal Mohsen.
Reč prišla aj na pašerákov ľudí, ktorí majú z ilegálnej prepravy utečencov obrovské zisky. „Utečenec, ktorý chce ísť z Turecka do Európy, musí zohnať určitý obnos, požičia si napríklad od príbuzných a dúfa, že v Európe zoženie prácu a dlhy vráti. Pašeráci zarábajú milióny dolárov, za dopravu z Turecka do Grécka sa platí tisíc dolárov za osobu, v člne je päťdesiat ľudí a počas dňa vypláva aj desať člnov, tak si to spočítajte,“ šokuje Mohsen.
Príšerné Maďarsko – a nielen pre kameramanku
Pokiaľ ide o ďalšiu cestu, povedal, že po štvorhodinovej plavbe po mori sa dostali na grécky ostrov a potom pokračovali cez Macedónsko do Srbska, Maďarska a Rakúska. „Keď človek prekonáva také prekážky na ceste, myslí aj na to, prečo sa do tej Európy vydal. Potom má však aspoň pocit, že mu nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, avšak aj v Maďarsku boli okamihy, keď som si uvedomil, že aj tam hrozí zabitie, zbitie, okradnutie, to som zažil na vlastnej koži,“ povedal.
Najhoršie okamihy podľa neho rodina zažila práve v Maďarsku a nešlo len o udalosť so spomínanou novinárkou. „Bolo to zlé hlavne pre syna, ktorý bol v šoku. Po udalosti na hraniciach nás v Maďarsku čakal pobyt v zariadení, ktoré sa podobalo na väzenie, bol to stan obohnaný ostnatým drôtom, podmienky boli neľudské a celkovo to pre nás bol príšerný zážitok,“ opísal situáciu v Maďarsku.
Prehovoril aj o incidente, ktorý bol zachytený na známom videu. Na otázku, čo by odkázal kameramanke, ktorá mu na hraniciach podrazila nohy, povedal, že sa zdá, že tá žena je obeťou pravicového extrémizmu, ktorý je v Maďarsku silný. „Sama deklarovala, že patrí k pravicovej extrémistickej strane, a to, že mi podrazila nohy, bolo zámerné. A nešlo len o mňa, robila to isté aj jednej malej dievčine a tvrdila, že tým pomáha brániť svoju krajinu. Keby som ju stretol, povedal by som jej, aby dbala na budúcnosť svojich detí a že aj pre ňu je nebezpečné, keď budú vyrastať v prostredí pravicového extrémizmu,“ odkázal jej.
Petra László podkopla utečencom nohy. Foto: Repro/Youtube
A aký je podľa neho rozdiel medzi Maďarskom a Rakúskom? „My si predstavujeme Európu ako raj slobody a humanizmu a mnoho toho, čo sme tu zažili, nás skutočne ohromilo ako esencia humanity. Ale s výnimkou Maďarska, kde sme si hovorili, či je to naozaj tá Európa, o ktorej sme snívali. Našťastie sme po troch dňoch dorazili do Rakúska a tam sa situácia zmenila o stoosemdesiat stupňov, tam sme sa cítili ako v naozajstnej Európe. Vtedy sa tiež video z našej kauzy s maďarskou novinárkou objavilo na internete, potom chodili za mnou novinári, a potom som sa dozvedel o pracovnej ponuke v Španielsku. Bolo to pre mňa naplnenie určitého sna, lebo ako futbalový tréner si nemôžem priať viac, než pracovať v španielskom futbale,“ uzavrel príbeh s happyendom Abdul Mohsen.
Autor: David Daniel
