Vyjadrili ste sa, že dnešný systém vládnutia v Európe nie je jediný možný. Zároveň ste pripustili myšlienku revolúcie v európskych krajinách. Vzbura ľudí však so sebou nesie riziko, že sa nenaplnia ich očakávania. Ak je napríklad cieľom revolty ekonomické zlepšenie situácie v krajine, potom môže prísť sklamanie, pretože transformácia systému je sama o sebe nákladná. Čo by mali teda ľudia od revolúcie očakávať?
Rozhodnutie vzoprieť so svojim vládcom je vždy otázkou pociťovanej nespokojnosti a očakávaného zisku. Ciele a výsledky akejkoľvek akcie sa od seba ale, bohužiaľ, často značne líšia. To však tí, ktorí sa na nej zúčastňujú, nevedia alebo si to nechcú pripustiť. Ak je pocit nespokojnosti s danou situáciou dostatočne veľký, tak k odporu dôjde, aj keď má neistú nádej na úspech. Západná politická tradícia ustanovila metódy, ako ovládaní môžu svoju nespokojnosť s vládcami nenásilne ventilovať a pretvoriť ju do konštruktívnej energie. Potenciál na nepokoje a použitie násilia proti vláde síce môže existovať, ale kým môžu občania viac stratiť, než získať, tak sa násiliu vyhýbajú. Preto je blahobytná spoločnosť stabilnejšia než spoločnosť, ktorá živorí.
V poslednej dekáde však rastie v častiach niektorých európskych spoločností obava z ekonomickej budúcnosti a k tomu pribúda pocit, že ich vlády nevenujú dostatok pozornosti nielen tomuto, ale aj iným témam, ktoré obyčajných ľudí zamestnávajú. Stručne povedané, zdá sa mi, že v Európe rastie počet ľudí, ktorí majú dojem, že ich vláda plní „spoločenskú zmluvu“ len neuspokojivo. „Spoločenská zmluva“ znamená tichú dohodu o tom, že sa vláda bude starať o potreby väčšiny a tá sa za to odmení mierumilovným správaním. Na mnohých miestach v Európe je preto dnes situácia síce napätá, ale ešte nie je hrozivá. To sa môže zmeniť napríklad s ďalšou erupciou nevyriešenej finančnej krízy. Tá by totiž tiež zviditeľnila doteraz väčšinovo nevnímaný fakt, že éra ekonomického rastu a tým aj konzumnej spoločnosti sa chýli ku koncu.
Zlyhala demokracia?
Som presvedčený o tom, že demokratický model vládnutia je pre európske štáty relatívne najvhodnejší. Mám však dojem, že od konca „studenej vojny“ došlo k rapídnej deformácii metódy demokratického vládnutia.
Nezlyhala demokracia, ale zlyhala, a to na celej čiare, politická trieda a jej metóda vládnutia. Ak chceme zabrániť tomu, aby masy, opakovane sklamané nezáujmom elít o ich problémy a neschopnosťou ich primerane riešiť, začali hľadať „silného muža“, tak je potrebné demokratické vládnutie minimálne v dvoch rozmeroch „updatovať“ na súčasnosť.
Predovšetkým si myslím, že demokratické vládnutie už nemôže byť legitimizované iba raz za 4-5 rokov volebným výsledkom. V chaotickom svete dneška sú politici často stavaní pred rozhodovanie, ku ktorému podľa môjho názoru nemajú mandát. Myslím tým napríklad záchranu bánk v roku 2009, reakcie západných vlád na tzv. „arabskú jar“ alebo na rozhodnutie nemeckej kancelárky o otvorení hraníc pre neobmedzený počet migrantov z cudzieho civilizačného okruhu. Neuralgický bod dnešnej demokracie je v tom, že politici rozhodujú s neodvratnými dôsledkami, ktoré postihnú ešte generácie obyvateľov ich krajín aj potom, keď oni sami už dávno zmiznú zo scény.
V súvislosti s politickými elitami v Európe hovoríte o ich dezorientácii. Čo tým máte na mysli?
Dezorientáciu elít možno ilustrovať v niekoľkých rozmeroch. Po prvé ide o to, že nesprávne chápu svoju úlohu. To dokazuje ich snaha spoločnosť čo najdetailnejšie spútať do noriem, pretože podliehajú ilúzii jej ľahšej riaditeľnosti. Po druhé elity zrejme veria tomu, že keď sú schopné vytvoriť veľkopodnik alebo súštátia, tak ich dokážu tiež riadiť. To je jasný omyl. Nevieme riadiť európsky energetický trh, európsku menovú úniu, o globálnom riadení financií alebo obchodu ani nehovoriac.
Dezorientácia elít súvisí s tým, že zabraňujú opisovať realitu pravými menami. V tom im bráni politická korektnosť. Ďalší prejav dezorientácie demokratických elít spočíva v tom, že interpretujú hodnoty západnej spoločnosti tak ďalekosiahlo, excesívne, že tým ničia ju samotnú. Typickým príkladom je v tomto ohľade tolerancia. Vládnuce elity sú ochotné tolerovať aj tých, ktorí pre demokraciu predstavujú smrteľné nebezpečenstvo. Rovnakým nedorozumením je predstava o univerzálnych ľudských právach. Elity nechápu, že požiadavka „všetky práva pre všetkých“ nie je uskutočniteľná. A nakoniec spočíva dezorientácia západných elít v tom, že preceňujú svoje vlastné hodnoty a záujmy a pripisujú obom vyššiu mieru pravdivosti a oprávnenosti.
Prečo platia za chyby elít spravidla len občania?
Už som spomenul, že výkonnosť demokratického vládnutia trpí tým, že chýba miera zodpovednosti a tiež postihovania chybných rozhodnutí politikov. Vzhľadom na riskantnosť a ďalekosiahlostť niektorých dnešných politických rozhodnutí je neúnosné, aby sa politická zodpovednosť mohla odbiť odkazom na princíp reprezentácie či vlastného svedomia.
Zodpovednosť za trestuhodné pochybenia sa často rozplynie v hlasovaní rôznych grémií na rôznych úrovniach politickej hierarchie. Tomu by sa dalo čiastočne zabrániť tým, že sa rozhodovacie právomoci cielene presunú čo najbližšie k tej úrovni, ktorej sa týkajú tieto rozhodnutia. Tým sa zvýši blízkosť tých, ktorí rozhodujú, a tých, ktorých sa rozhodnutia priamo týkajú. Zodpovednosť by sa dala priradiť ľahšie, než je tomu dnes. Skúsenosti s poisťovaním manažérskych zlyhaní by mohli byť východiskom pre kategorizáciu obtiažnosti rozhodnutia a závažnosti chybných rozhodnutí. Od toho by sa dali odvodiť aj tresty pre nezodpovedne konajúcich politikov. Niekoho teraz možno napadne, že by potom do politiky nikto nešiel. To si nemyslím. Ale iste by v politike ubudli tí, ktorí na to nemajú alebo do nej vstupujú s nečestnými úmyslami.
Je nutné zabrániť aj tomu, aby sa zodpovednosť za chyby rozložila v politickom priestore, t. j. v grémiách, expertných (t. j. často lobistických) skupinách, plenárnych zasadnutiach alebo nadnárodných organizáciách. Nemenej potrebné je zabrániť rozloženiu zodpovednosti aj v politickom čase, t. j. v zahmlení dlhodobých dôsledkov a rozhodovaní v oprávnenom očakávaní, že pôvodca rozhodnutia už nebude v čase, keď sa jeho katastrofické následky dostavia, postihnuteľný.
Do Európy prúdi už takmer rok enormné množstvo ľudí z Blízkeho východu či z Afriky. Prečo práve teraz?
Procesy dozrejú a potom dôjde k situácii, ktorú poznáme pod pojmom „bod zlomu“. Proces sa rozhýbe a o jeho dynamiku sa potom na nejakú dobu postará rad faktorov, ako je napodobňovanie, davová psychóza či dojem poslednej šance. To nie je ničím pozoruhodné. Alarmujúca je skôr skutočnosť, že tajné služby západoeurópskych krajín o hrozbe migračnej vlny včas informovali. Tak napríklad nemecké tajné služby varovali svoju vládu pred akútnou hrozbou migračnej vlny na začiatku roka 2015. Reakcia vlády bola nulová.
Z úst európskych lídrov často zaznieva pojem solidarita. Niekedy to znie už ako klišé. Nepletú si občas elity pojmy solidarita a kolektivizmus?
Už som hovoril o tom, že sa elity snažia vytesniť svojich občanov od moci, ale tiež sa snažia preniesť na nich zodpovednosť za svoje vlastné chyby. V tejto súvislosti hovorím o paternalistickom prístupe elít k občanom. Vlády zaujímajú voči občanom kontrolnú a „rodičovskú“ rolu. Demokratická verzia paternalizmu je spätá s názorovou manipuláciou a expertokraciou. K tomuto prístupu patrí nadiktovanie určitých spôsobov správania sa zo strany elít.
Pojem solidarita je v týchto súvislostiach známy už v súvislosti s vydržiavaním Grécka zo strany zvyšku eurozóny. Náklady chybnej politiky sú tak pod krycím menom „solidarita“ prenášané na dnešné a budúce generácie Európanov. Rovnaký prístup je používaný aj v prípade migračnej vlny. Namiesto rýchleho a energického riešenia problému sa aj v tomto prípade len prerozdeľujú náklady chybnej politiky.
Aké reformy si vyžaduje projekt európskej integrácie na to, aby sa stal do budúcna udržateľným? Stala sa postupom času Európska únia forma bez obsahu?
Po všetkých doterajších skúsenostiach s integračným procesom sa domnievam, že jeho ďalšie pokračovanie bude len prehlbovať faktickú dezintegráciu tohto kontinentálneho spolku. Racionálna odpoveď by teda bola redukovať EÚ na to, čo funguje a je účelné – zónu voľného obchodu.
