Písalo sa o vás, že po odchode z Kancelárie prezidenta ste robili PR pre firmy Juraja Širokého. Vtedy ste to nepotvrdili, ani nevyvrátili. Čo teraz?
Áno, štyri mesiace som pracoval pre jednu z firiem Juraja Širokého. Mal som na starosti PR niektorých firiem. Už pred nástupom som však začal pripravovať projekt vlastnej firmy, ktorú som si založil koncom minulého roka. Odvtedy podnikám.
Potom ste sa vrhli na podnikanie v oblasti protokolu a etikety. Kto sú vaši klienti?
Každý, kto potrebuje poradiť v oblasti protokolu a etikety, pri príprave a organizácii podujatí na najvyššej úrovni za účasti VIP osôb, ak napríklad chystá návštevu prezidenta, premiéra, ministra, svojho obchodného partnera alebo chce pozvať veľvyslanca nejakej krajiny a nevie, ako na to. Ja sa pritom tiež netvárim, ako keby som zhltol všetku múdrosť sveta. Sú špecifické prípady, kedy sa aj ja obrátim na odborníka, ktorý napr. pozná ázijskú etiketu a konzultujem s ním jeho požiadavky pre klienta.
Čo im radíte? Zrejme nielen to, že biele ponožky nepatria do sandálov, ako máte na stránke…
Neverili by ste, koľko ľudí, a to aj vo vysokých pozíciách, nedokáže ani správne podať ruku alebo vizitku. Mnohí neovládajú ani základy komunikačnej etikety, píšu e-maily bez diakritiky, bez oslovenia, podpisu i pozdravu. Nehovoriac o obliekaní, kde robia prešľapy aj vysokopostavení politici či topmanažéri. Klienti potrebujú pomôcť napríklad s formuláciou listu prezidentovi, alebo inej vysokopostavenej osobe a pod. Aj preto sa venujem publikačnej činnosti a odborným školeniam v oblasti komunikácie, protokolu a etikety. Robím individuálne tréningy pre top manažérov i skupinové kurzy pre zamestnancov. Najmä firmy si dávajú záležať na zvyšovaní komunikačnej výbavy svojich zamestnancov a zväčša tie sú aj mojimi klientmi.
Ako si spomínate na prácu pri vtedajšom prezidentovi pánovi Gašparovičovi? Myslím z pohľadu odborníka na protokol…
Desať rokov som bol komunikátorom prezidentského paláca, ale aj z pozície hovorcu som bol priamo zaangažovaný do prípravy podujatí na najvyššej protokolárnej úrovni ako samity prezidentov V4, bilaterálne návštevy hláv štátov, ale aj kráľovských návštev. Rovnako zaujímavá bola práca pri organizácii osláv 20. výročia vzniku SR. Veľa sa človek naučí aj počas oficiálnych návštev v zahraničí, kde vidíte, ako funguje kráľovský protokol v Španielsku, Holandsku, alebo v Malajzii. Už len podať si ruku s kráľom je pre našinca pomerne nepredstaviteľná záležitosť a človek začne hlbšie rozmýšľať o tom, čo robí, ako vyzerá a či to je v súlade s požiadavkami kráľovského ceremoniára… Bývalý prezident bol v protokole už ostrieľaný, ako dlhoročný predseda parlamentu musel poznať všetky jeho náležitosti v praxi. Spomínam si, ako sme s Američanmi riešili návštevu prezidenta Georgea W. Busha v Bratislave. Chceli, aby príjazd jeho pancierovej limuzíny do paláca bol prekrytý postaveným stanom. Samozrejme, z bezpečnostných dôvodov. No pre nás to bola v roku 2005 top politická udalosť a ľudia boli na príjazd amerického prezidenta zvedaví. Prezident Gašparovič vtedy povedal. „O. K., ak chcete stan, tak jedine zozadu paláca od záhrady.“ To sa však Američanom nepozdávalo, lebo „potom by ho nemohli vidieť davy“. Napokon pochopili, že doma je skúsenejší hostiteľ a nebol ani stan, ani zadný vchod a všetci boli spokojní.
Ste s exprezidentom Gašparovičom ešte v kontakte? Bývate pomerne blízko od seba…
Áno, sme stále v kontakte, či už telefonicky, alebo aj osobne. Keď s niekým trávite 300 dní v roku desať rokov, tak to sa nedá len tak hodiť za hlavu. Rád sa s pánom prezidentom stretnem kedykoľvek, či u neho, alebo pri poháriku vína u mňa v pivnici.
Na vašej stránke sa o vás píše: „Po boku prezidenta republiky ako člen jeho oficiálnej delegácie navštívil viac ako 50 štátov sveta, osobne sa stretol so všetkými významnými štátnikmi sveta, absolvoval aj oficiálnu audienciu u Svätého Otca Benedikta XVI. a mal možnosť stretnúť sa aj monarchami na kráľovských dvoroch v Španielsku, Holandsku, Malajzii a Dánsku.“ Nechýba vám tento život?
Pre mňa je teraz pápežom dcéra a kráľovnou manželka. Ale, samozrejme, rád spomínam na obdobie, keď som pôsobil v prezidentskom paláci. Bola to náročná práca, ktorá nepoznala víkendy a červené dni v kalendári. Navyše musel som sa istým spôsobom „držať na uzde“, lebo ako hovorca prezidenta, ktorého ľudia poznajú, som si nemohol s kamarátmi len tak zatancovať v krčme na stole. Skrátka musel som si dávať pozor aj na svoje súkromie. Ale určite to bola obrovská skúsenosť a príležitosť spoznať svet veľkej politiky, diplomatického protokolu a štátnických povinností. Naposledy mi tak „trklo“, keď som sledoval v televízii 70. výročie oslobodenia. Vravel som si v duchu: „Tak by som si rád šiel niekde poklásť vence…“
Ako hovorca ste zažili výslnie aj nedocenenie. Stali ste sa hovorcom roka, aby ste neskôr získali anticenu Malina. Ako sa na túto éru vo svojom živote pozeráte?
Normálne. Viem, že som tým istým Markom Trubačom, ktorý sa stal v roku 2008 najlepším hovorcom na Slovensku. A to ma vyhodnotila 15-členná komisia zložená z odborníkov z akademickej pôdy, PR komunikácie i žurnalistickej praxe, kým „malinu“ mi udelili asi piati tuctoví novinári v krčme pri pive… Nič som vo svojej každodennej práci nezmenil a vždy som sa správal k všetkým slušným a serióznym novinárom úctivo. Tú Malinu som v skutočnosti nedostal, nik mi ju neodovzdal, ani neposlal. Myslím si, že je to skôr dôsledkom spolitizovania Asociácie hovorcov Slovenska, ktorú som spoluzakladal, a keď sa do jej štruktúr prenieslo politikárčenie a triedenie na ľavých a pravých, tak som si povedal dosť. Keď sa stal pre niektorých „nepohodlný“ prezident, tak potom aj jeho hovorca. Za desať rokov som videl a zažil hocijakých novinárov a nie každému som musel byť po vôli. Platí však naďalej pravidlo, že kým oni hovorcov radi kritizujú, kritiku vlastných nedostatkov len neradi prijímajú…
Bývalý prezident Ivan Gašparovič bol známy aj svojimi početnými brbtami, ktoré sa mu podarili počas jeho éry. Ako ste vnímali túto stránku jeho medializácie?
Ani najväčšie moderátorské hviezdy sa brbtom nevyhnú. Zasmejeme sa a život ide ďalej. Funkcia prezidenta je mimoriadne vyťažená a časovo i fyzicky náročná práca. Prezident dostáva denne asi 200 strán podkladov na desiatky stretnutí a do toho sú tu ešte výstupy pre médiá, verejné akcie, príhovory. Mnohokrát ide o texty, ktoré si pre zaneprázdnenosť ani nestihne prečítať a ide naostro. Číta texty, ktoré mu pripravujú druhí. Aj prezident je len človek a ak nemá svoj deň, tak sa môže zmýliť. Samozrejme, naši novinári sa do toho postupne obuli tak, že číhali na každý jeho prejav a hľadali chyby. Ak ich nenašli boli sklamaní. Ak našli, tak všetky predošlé brbty zopakovali a priradili k nim aj ten najnovší. A takto vytvorili akýsi Gašparovičov mýtus. Bol som svedkom toho, ako naša bývalá premiérka prekrstila českého šéfa diplomacie Schwarzenberga na „Schwarzenegra“. Novinári sa zasmiali, no nik to neuverejnil. Že by dvojaký meter?
Aký najčastejší prešľap v otázkach protokolu sledujete pri politikoch, napríklad v televíznom spravodajstve, v súčasnosti?
Napríklad, že si politici v televízii tykajú. Najmä ak ide o osobu premiéra, alebo niektorého z ministrov, nie je to správne, ak mu napríklad poslanec či šéf opozičnej strany tyká. V takýchto prípadoch aj napriek vzájomnému vzťahu a tykaniu by vysoký štátny funkcionári, ako prezident, či premiér mali byť oslovovaní vo forme vykania. Veľmi častým nedostatkom je najmä nevhodné obliekanie. Minister pri vystúpení pred plénom parlamentu nemôže byť bez kravaty (alebo motýlika). Rozopnutá košeľa na dva gombíky už nespadá do kategórie formal a to nie je dôstojné. Veľa našich politikov nosí košele bez kravaty a navyše pri významných podujatiach. Katastrofou je, ak v golieri košele chýba kostnica – výstuž z plastu, ktorá má zabrániť zakrúteniu konca goliera. Veľa mužov z politiky si kúpi drahú košeľu typu Button Down (goliere s gombíkmi) a k nej si uviažu kravatu, čo je nonsens, pretože tento druh košele je vymyslený práve pre tých, ktorí si kravatu nedávajú. Vykrojené tielka presvitajúce spod košele, špinavé topánky, nezapnuté sako, dámy poslankyne bez pančušiek a s otvorenou špičkou topánky… je toho viac.
Ste známy aj záľubou v práci vo vinohrade, ešte stíhate prácu vo vinici? Akú úrodu ste mali tento rok?
Keďže vinohrad vlastní len môj otec, ja som ostal verný tej „tekutejšej“ verzii vinohradníctva. Mám pivnicu a dorábam víno. Hrozno si vždy starostlivo vyberám od kvalitných pestovateľov a odrody striedam, aby sa moji kamaráti nenudili. Minulý rok som začal robiť aj červené v bariku a to je naozaj lahôdka…
Sám ste vyhlásili, že hovorcom prezidenta by ste už nechceli byť. Ako by ste si, naopak, predstavovali svoju budúcnosť?
Desať rokov byť hovorcom prezidenta, to je naozaj kus života. Myslím si, že je správne, ak je funkčné obdobie hlavy štátu maximálne dvakrát päť rokov. A to isté si myslím aj o hovorcovi. Treba dať šancu aj iným. Mám skúsenosti, ktoré chcem zúročiť v podnikaní a asi to aj tak malo byť. Napokon, na Slovensku až toľko ľudí služby v oblasti protokolu a etikety neponúka. A pritom sa je stále čo učiť.
