Fakty vyplávajú samy na povrch, aj keď niekomu záleží na pokrivenom obraze vojen, tvrdí novinár, publicista a spisovateľ, ktorého knihy sú označené za kontroverzné

0
Ľubomír Huďo, spisovateľ, novinár a publicista (Autor: Archív Ľubomíra Huďa)

Vaše knihy zaradilo kníhkupectvo Martinus.sk na zoznam diel, pri ktorých varuje pred ich kontroverzným obsahom a odporúča používať kritické myslenie a názory odborníkov v danej oblasti. Vedeli ste o tom, že sa niečo také chystá?

Nevedel, to však vôbec nie je dôležité, skôr to svedčí o alibizme, servilnosti a autocenzúre kompetentných ľudí vo vydavateľstve. Neviem, komu sa chcú zavďačiť tragikomickým varovaním, no je to ich vizitka. Myslím si, že uvažujúceho čitateľa skôr navnadia a prilákajú jeho pozornosť, takže ešte by mohol niekto obviniť autorov kníh s týmto varovaním, že si vlastne taktickou formou vymohli reklamu a účelovo tak na seba upozorňujú. Pochopiteľne, myslím to čisto v hypotetickej rovine. Na druhej strane ma to neprekvapuje, pretože v tzv. slobodnej spoločnosti trhového typu sa stupňuje tendencia k napĺňaniu odvekého pravidla tyranov, diktátorov a pokryteckých pseudodemokratov, ktoré som zvolil aj za názov svojej najnovšej knihy s názvom „Držte hubu a krok! (O čom musíme povinne čušať)“.

Myslíte si o svojich knihách, že sú konšpiračné alebo, ako ich označuje Martinus.sk, kontroverzné?

Ako som už uviedol, kompetentné osoby v kníhkupectve Martinus.sk predviedli svoj spôsob uvažovania a konania a ja by som to aj tak nijako nemohol ovplyvniť. Nech posúdi čitateľ, čo je v mojich knihách konšpiračné či kontroverzné, a v prvom rade, nech si vytvorí vlastný názor bez toho, aby ho za ručičku viedli akísi naslovovzatí odborníci, ktorých názory by nám mali presne stanoviť, v akých intenciách vôbec smieme uvažovať a vnímať realitu okolo nás. Skôr narodení niečo podobné už zažili vo forme predpisov o tom, čo je pokrokové a čo spiatočnícke myslenie, dnes sme zasa tlačení do klietky politicky korektného uvažovania a vyjadrovania, no tam končí sloboda prejavu tak často deklarovaná budovateľmi slobodnej spoločnosti západného typu s transatlantickými civilizačnými hodnotami.

Zdá sa, že na Slovensku je, podobne ako vo svete, trendom označovať ľudí s iným ako mainstreamovým názorom za konšpirátorov. Sám tvrdíte, že nemáte rád, keď vás niekto spája s konšpirátormi či konšpiráciami. Do akej kategórie autorov by ste sa sami zaradili?

Nálepkovanie a dehonestácia ľudí s odlišným názorom alebo dokonca neprípustným z pohľadu mentorov, cenzorov a vyvolených „odborníkov“ nie je žiadnou novinkou. Už sme tu mali kacírov,  nepriateľov Ríše, zradcov socializmu i protinovembrové (protilistopadové ´89) štruktúry, no a teraz máme extrémistov, konšpirátorov a nebezpečných radikálov. Neomylná a „slušná“ spoločnosť či momentálny systém vlády sa proti tomu predsa musí účinne brániť, a tak prská, kope a hryzie. Keďže som však večný rebel, no nie bez príčiny ako známy film s Jamesom Deanom, zaradil by som sa medzi tých, ktorým som venoval svoju knihu Presstitúti verzus konšpirátori, ku všetkým politicky nekorektným novinárom.

Aj keď sami seba nepovažujete za konšpirátora, vaše diela sú plné názorov, ktoré nekorešpondujú s názormi väčšiny novinárov a publicistov. Prečo hľadáte v témach vždy niečo iné ako ostatní vaši kolegovia z brandže?

Niežeby som za každú cenu vyhľadával niečo iné než všetci ostatní len preto, aby som sa odlišoval. Fakty a poznatky vyplávajú samy na povrch, aj keď niekomu veľmi záleží na pokrivenom obraze vojen, prevratov, revolúcií, ekonomických a spoločenských procesov, či už to robí zámerne ako zaplatený „presstitút“ alebo je iba v úlohe „užitočného idiota“. Myslím si, že evidentné fakty nemožno ignorovať, bez ohľadu na to, či vyhovujú môjmu presvedčeniu, viere alebo politickým sympatiám. V tom treba byť nad vecou a diskutovať otvorene o všetkom, či už ide o farebné revolúcie, vojnu v Juhoslávii, 11. september v USA, okupáciu Afganistanu, Iraku, rozširovanie NATO, občiansku vojnu na Ukrajine alebo Islamský štát, vojnu proti terorizmu, vlnu imigrantov do Európy.

O čom najradšej píšete, čím sa zaoberáte?

Pred siedmimi rokmi som ako redaktor Ranného magazínu STV dostal priestor, hoci len na krátky čas, bez cenzúry a otvorene hovoriť o zahraničnopolitických udalostiach. Vo svojom profile na webovej stránke tejto relácie som o sebe uviedol: Učarovalo mi medzinárodné dianie a zákulisie zahraničnopolitických udalostí. Vzhľadom na sklon plávať proti prúdu a nepodliehať davovej psychóze rád spoznávam, čo sa skrýva za vonkajším „pozlátkom“ reality okolo nás. Väčšina sa zvykne väčšinou mýliť, a preto pochybovať o „jasných“ pravdách je pre mňa povinnosťou a výzvou, aj keď to okolie považuje za neprijateľné. Na tom sa stále nič nezmenilo a ani nemení.

Vo svojej knihe „Zamatovo nežná tyrania“ píšete o tom, že ideály takzvanej zamatovej revolúcie boli od začiatku manipuláciou, ktorej cieľom bolo ovplyvnenie verejnosti. Čo vás k tomuto záveru viedlo?

Pribúdajúce poznatky, odhalené nové fakty a ďalšie životné skúsenosti. Na začiatku to bola analýza Miroslava Dolejšího o pozadí udalostí 17. novembra 1989, pokrytectvo Václava Havla, reakcie Karla Kryla, poznanie slovenskej politickej scény a novinárov, akým bol posledný ponovembrový politický väzeň Marián Dudinský. S odstupom času tiež posúdenie toho, čo vlastne dosiahli a akú spoločnosť vytvorili tzv. disidenti a vyvolené rodiny chartistov spolu so slovenskými prisluhovačmi, nehovoriac o vplyve zahraničných veľvyslanectiev a rôznych inštitútov, nadácií a think-tankov spoza Atlantického oceána, ma priviedlo k tomu, že „zamatovo-nežná fraška“ bola šikovnou manipuláciou s masami a davom, len na podstatne vyššej sofistikovanejšej úrovni, než to robili boľševici so svojou ľahko demaskovateľnou propagandou.

Považujete svoje názory za radikálne?

Termín radikál pochádza z latinského radicalis, čo znamená pochádzajúci z koreňa. Takže poďme na koreň veci a zistime, ako to vlastne v danej téme funguje bez zavádzania, taktizovania, zahmlievania, účelového vyberania a zatajovania faktov, udalostí, vyhlásení, činov a rozhodnutí. V tomto zmysle radikalizmu – áno!

Či už človek chce alebo nie, nevyhne sa v dnešnej dobe v médiách téme utečencov, ktorí prichádzajú do Európy. Čo si myslíte o tom, akým spôsobom médiá informujú o tejto udalosti?

Ako vždy jednostranne, podľa politickej objednávky na trase Washington – Brusel, Biely dom a Európska komisia, navyše zamaskované hrubou vrstvou pseudohumanizmu a agendy NGO – mimovládiek štedro financovaných z tradičných dolárových a eurofondových zdrojov. Vyvolávajú pocit viny u väčšiny obyvateľstva, účelovo vyberajú mediálne vhodné príbehy a zavádzajúce argumenty, hoci predtým obhajovali a ospravedlňovali konflikty, okupácie a rozvrat v krajinách, ktoré sa stali obeťou veľmocenských snáh v mene Nového svetového poriadku. Platiť za to majú radoví Európania popretím vlastnej identity a sebazáchovy v mene klamstiev a apelov na ľudskosť a solidaritu, hoci predtým po nich práve médiá s tlačovými hovorcami NATO a USA dupali jedna radosť, keď išlo o „humanitárne“ invázie a drancovanie sveta v mene slobodného trhu a neoliberálnych táranín o hospodárskom raste západného sveta.

Európska únia vyzýva členské štáty, aby sa zachovali solidárne a pomohli krajinám, ktoré najviac trpia prívalom migrantov. Napríklad Slovensko sa k tomuto problému postavilo veľmi odmerane a vláda rozhodla, že dobrovoľne prijmeme len stovku utečencov. Je to podľa vás systémové opatrenie alebo iba populizmus vlády, ktorá chce dobre vyzerať pred voličmi?

Vládnu nám pokrytci, ktorí si otestujú nálady obyvateľstva, dajú taktické vyhlásenia, aby im neubudli voliči, a potom aj tak rozhodnú podľa úplne iných kritérií, než sú vôľa národa, voličov, obyvateľov a národnoštátne záujmy, pretože ich záujmami sú len plné vrecká a mocenská pozícia za každú cenu. Vlády Rakúska a Slovenska 21. júla tohto roku podpísali dohodu o dočasnom presune 500 azylantov z preplneného záchytného strediska v Traiskirchene pri Viedni do slovenského Gabčíkova. V auguste slovenský premiér Robert Fico v rozhovore pre rakúsky spravodajský portál derStandard.at povedal, že „slovenská vláda by v prípade nutnosti bola ochotná poskytnúť ubytovanie ďalším žiadateľom o azyl z Rakúska“. Predtým sa premiér podstatne ostrejšie a odmietavo vyjadroval  k problematike prijímania imigrantov a jeden z čitateľov pripomenul nedávne Ficove výroky: „Nechcem byť príliš kritický, ale mám jednu otázku: Kto bombardoval Líbyu? Kto spôsobil problémy v severnej Afrike? Slovensko? Nie.“ To je názorná ukážka toho ako politici, a nielen slovenskí, hovoria jedno, konajú iné a myslia to s nami ostatnými skutočne „úprimne“.

Do roku 2020 Brusel na pomoc migrantom a ochranu vonkajších hraníc únie uvoľní vyše 2,4 miliardy eur. Myslíte si, že tieto financie pomôžu zmierniť príliv utečencov, ktorí prichádzajú do Európy?

Vnútorný rozklad Európy vďaka pomýleným predstavám o prínose multikulturalizmu už nastal, radikalizmus sa stupňuje a ochrana vonkajších hraníc je iba jedným z čiastkových opatrení, ktoré má však svoje opodstatnenie. Bude si to ale vyžadovať ráznu zmenu politiky, zvažovanie ďalších účinných opatrení, aby Európa zostala skutočne Európou a nie svojou karikatúrou v duchu „Eurábie“ alebo „Afropy“ s nekonečnými konfliktmi a sebadeštruktívnymi postupmi na ceste do záhuby.

Kultúrne a sociálne rozdiely medzi ľuďmi, ktorí k nám prichádzajú, a samotnými Európanmi sú priepastné. Dá sa očakávať, že sa utečenci niekedy etablujú v našej spoločnosti alebo ich verejnosť naopak vylúči na okraj?

Nemusí ich verejnosť vylúčiť, oni sa dištancujú sami. Stačí sa pozrieť v západnej Európe na takzvané „no-go-zones“, kam nesmie vstúpiť nemoslim a ak, tak len na vlastné riziko, pričom aj policajti sa tam boja vstúpiť. Funguje to tak od Londýna cez Brusel po Malmö. Môžeme donekonečna debatovať o umiernených a militantných moslimoch, o kultúrnej identite Afričanov a európskom koloniálnom dedičstve, ale ako som už spomínal, umelo implantovaný multikulturalizmus zlyháva v Európe, Austrálii i v USA. Ak si to nechceme v mene politickej  korektnosti uvedomiť, priznať a poučiť sa, potom nasleduje slepá ulička nášho ďalšieho vývoja, pričom nepoznám živočíšny druh, ktorý by pracoval na vlastnej záhube a nebojoval o prežitie. Európania sú zrejme výnimkou, teda, pardon, časť európskych politikov, eurobyrokrati, hlavný mediálny prúd, NGO a zmanipulovaná časť ľudí, ktorí sú schopní pre dočasné finančné výhody a pomätené heslá obetovať všetkých a všetko. Mne to príde zvrátené.

Vráťme sa k označeniu istých titulov v kníhkupectve Martinus.sk za kontroverzné. V minulosti tiež vznikali zoznamy so zakázanými knihami a aj keď v tomto prípade ide iba o odporúčanie, aby ľudia používali vlastný úsudok, nehraničí to podľa vás s cenzúrou alebo obmedzovaním slobody slova?

Pripomína mi to jednu scénku z jednej Troškovej komédie Slunce, seno…, keď učiteľka o vyradených dielach Karla Marxa a ich prípadnom ďalšom využití hovorí, že „my demokraté knihy nepálime“. Jasné, nebudú predsa stavať horiace hranice a hádzať do nich knihy židovských autorov ako mladí nacisti v tridsiatych rokoch minulého storočia. Súčasní trhoví demokrati to robia kultivovanejšie. Veď oni nič, oni len poukážu na kontroverzné, pochybné a podľa „odborníkov“ nevhodné knihy, aby ste si zbytočne nezaťažovali vašu kultivovanú myseľ pochybnými úvahami a nespoľahlivými autormi. Veď to nie je priamy zákaz, len špekulatívne podsúvanie signálov do podvedomia čitateľskej obce, aby nám nespochybňovala súčasný úžasný systém, láskavosť i dobrotu „Veľkého brata“. Práve teraz, v auguste, je výročie narodenia Raya Douglasa Bradburyho, autora diela 451 stupňov Fahrenheita, podľa ktorého režisér François Truffaut nakrútil veľavravný film. Názvom knihy i filmu je teplota, pri ktorej horí papier, a v tomto sci-fi príbehu je úlohou požiarnikov páliť knihy ako posledné svedectvo slobodného myslenia. Uvediem ukážku z knihy: „Ľudia hovoria o ničom. Vymenujú množstvo automobilov alebo šiat, prípadne plavární a povedia – To je perfektné! No všetci hovoria to isté, nikto nepovie nič iné ako ostatní. A v kaviarňach majú pustené vtipy a tie sú väčšinou stále rovnaké alebo majú rozsvietenú hudobnú stenu a v nej sa v jednom kuse mihotajú farebné vzorce. Sú to len farby a všetko je hrozne abstraktné. A v galériách – boli ste tam niekedy? Všetko abstraktné. Strýko hovorí, že kedysi to tak nebolo.“ Zdá sa, že niektorým ľuďom by práve takýto svet vyhovoval a usilovne na jeho vytvorení pracujú. Dúfam však, že nič také nezažijeme.

Myslíte si, že zaradenie niektorých kníh na zoznam kontroverzných je len spôsob, ako ľudí donútiť, aby ich nečítali?

Donútiť ich nedonútia, ale snažia sa ich odradiť. Na snobov a pseudointelektuálov to možno aj platí, som však presvedčený, že čitatelia ešte nie sú poslušné stádo, ktoré bude čítať na povel, čo sa mu odporúča, a na iný povel odmietne a opovrhne všetkým ostatným.

Pri skúmaní ponuky internetového kníhkupectva Martinus.sk som si nemohol nevšimnúť, že napríklad pod nemeckým originálom knihy Adolfa Hitlera Mein Kampf upozornenie o kontroverznom obsahu chýba. Myslíte si, že vaše názory sú kontroverznejšie než Hitlerove, keďže vaše diela sú na uvedenom zozname?

Ako vidno, pri pomätenej logike cenzorského uvažovania sa môžem ocitnúť aj medzi Pol Potom, Mao Ce-tungom, Torquemadom i Pinochetom. Záleží to od toho, ako dozorcovia „čistoty myslenia“ uvažujú a čo dávajú do súvislostí, koho sa obávajú viac a koho menej. Zatiaľ ma ešte neobvinili z vojnových zločinov, keďže vlastne obhajujú novodobých vojnových zločincov a knihy amerických prezidentov a britských premiérov im nepripadajú kontroverzné. Pritom práve mnohí obdivovaní predstavitelia angloamerického bratstva sa, obrazne povedané, kúpali v krvi častejšie ako povestná uhorská šľachtičná Báthoryčka, o ktorej sa mimochodom tiež vytvoril historicky nepodložený skreslený obraz.

Čo hovoríte na vývoj situácie na Ukrajine a následné ochladenie vzťahov medzi Západom a Ruskom?

V kauze Ukrajina – Západ, USA – Rusko už chýba snaha odhaliť, čo predchádzalo katastrofálnej situácii na Ukrajine, z ľudského i geopolitického hľadiska, vzhľadom na tisíce obetí, milión utečencov a nenávisť, ktorá dlhodobo potrvá ako v prípade balkánskych vojen v poslednom desaťročí 20. storočia. Vytvorili sa dva nezmieriteľné tábory na politickej scéne i medzi bežnými čitateľmi, divákmi a poslucháčmi, v rámci debát na internete i vo verejných diskusiách. Buď patríte do tábora obhajcov amerického svetového poriadku a nenávidíte Rusko, alebo ste rusofil, putinofil, agent Moskvy. Je to ako na fronte v Donbase, buď ste v ukrajinskom zákope, alebo bojujete na strane proruských povstalcov. Nič medzi tým, boj na život a na smrť, kto z koho, zabiť a zvíťaziť, doslova i obrazne, teda slovom, propagandou, mediálnou manipuláciou. Nič medzitým! Každý zo svojho uhla pohľadu vníma seba ako obeť a toho druhého ako vinníka, agresora, zločinca. Je to také jednoznačné? Rovnako ako v prípade Židia a Palestínčania, Srbi a Chorváti, šíiti a sunniti, sionisti a antisemiti, socialisti a kapitalisti. Doplácajú na to všetci a pohybujeme sa v nekonečnej špirále násilia, nenávisti, genocíd a veľmocenskej nenásytnosti rôznych mocenských klík. A preto je tu večná otázka „Cui bono?“ (komu na osoh, v čí prospech?). Žiaľ, ani v tom sa nedokážeme zhodnúť, aj keď nás fakty fackujú priamo do tváre z jednej i druhej strany.

- Reklama -