Slávny americký profesor Francis Fukuyama pre ParlamentníListy.cz o budúcnosti sveta: Z Číny sa stane veľká autoritárska príšera. Aziati nemajú zábrany, ako má Západ. Ale USA ešte neodpisujte…

0
Profesor Francis Fukuyama, autor slávnej knihy Koniec dejín (Autor: SITA)

Politický filozof Yoshihiro Francis Fukuyama sa stal svetoznámym svojou knihou Koniec dejín, v ktorej už pred štvrťstoročím dokazoval, že víťazstvom Západu, čiže liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky, v studenej vojne končí historický boj ideológií. Kniha sa stala kontroverzným svetovým bestsellerom a voči Američanovi japonského pôvodu sa od tej doby ohradilo mnoho svetových mysliteľov. Fukuyama svoj argument v jednej z ďalších kníh upravil tak, že genetické inžinierstvo je ďalšou hrozbou pre ľudstvo aj pre liberálnu demokraciu.

Až do obdobia vojny v Iraku v roku 2003 bol politológ začleňovaný k neokonzervatívcom, neskôr sa však s nimi myšlienkovo aj politicky rozišiel. Tvrdo kritizoval Bushovu zahraničnú politiku a vo voľbách v roku 2008 nabádal na zvolenie prezidentom demokrata Baracka Obamu. Fukuyama v súčasnosti pôsobí na Stanfordskej univerzite v Kalifornii v srdci Silicon Valley, ktoré je známe ako centrum vývoja najmodernejších technológií. Na schôdzku v hoteli neďaleko univerzity prišiel Fukuyama v športovom oblečení a hneď nato, čo sme začali diskutovať o širokom spektre aktuálnych tém, bolo zjavné, že jeho intelektuálny záber je široký, že je skvelo informovaný a že ho diskusia baví. Zo svojho univerzitného postu, rovnako ako z pozície šéfa a spoluzakladateľa odborného časopisu The American Interest, sleduje všetko s prehľadom a nadhľadom. Týka sa to aj „našich“ tém, ako grécka kríza, euro a európske problémy s prisťahovalcami. Nestabilita čínskej ekonomiky je momentálne na titulkoch všetkých novín, a preto začnime prvý zo série troch rozhovorov s Fukuyamom práve pri americko-čínskych vzťahoch.

Oslabuje sa americká pozície vo svete? Je Amerika v úpadku, na zostupe?

Nepochybne, relatívna rovnováha síl sa posunula. Je to v skutočnosti Čína, viac než ostatní, kto ju ovplyvní. Ale Amerike sa ekonomicky darí celkom dobre. Neverím v dlhodobý ústup či úpadok. Amerika je jediná z OECD (z krajín pre hospodársku spoluprácu a rozvoj), ktorá má relatívne nízku nezamestnanosť a slušný rast. Vodí sa nám dobre. To náš politický systém je nefunkčný, naša neschopnosť prísť každý rok s racionálnym rozpočtom. Našu moc by sme mohli využiť vo svete efektívnejšie, keby sme boli lepšie organizovaní.

Kam smeruje Čína?

Z Číny sa stane veľká autoritárska príšera. Čo o Číne nevieme, je, či dokáže udržať svoj rast spolu so súčasným autoritatívnym systémom, ktorý má. Existujú teórie, že to nie je možné, že ak chcete dlhodobo podporovať ekonomickú slobodu, inovácie a rast, potrebujete politickú slobodu. To je len teória. Nevieme; a Čína dokázala, že je omnoho schopnejšia a stabilnejšia, než si ľudia predstavovali pred 20 rokmi. Nemyslím si, že je múdre stavať sa proti Číne. Jedna vec, ktorú nevieme, je to, čo by sa s Čínou stalo v prípade reálnej hospodárskej krízy a pri problémoch s rozvojom, pretože oni nezažili od roku 1978 ani recesiu.

V tomto ohľade, aká by teda mala byť politika Západu, zvlášť USA, voči Číne?

Prvým prvkom politiky by malo byť usporiadanie si svojich vecí. Obnovili sme mnoho z našej ekonomickej vitality, ktorú sme stratili počas krízy. V politike musíme prestať sa stupídnym straníckym bojom vo Washingtone, ktorý sa tiež začína vkrádať do niektorých aspektov našej zahraničnej politiky. V určitých oblastiach musíme s Čínou spolupracovať. Americká snaha zastaviť ázijskú banku kvôli infraštruktúre je jednoducho stupídna. Mali sme sa pridať hneď na začiatku. To je vlastne cesta, ako ich ovplyvniť a ako sa chovať k rozvojovým krajinám, dostať ich k tomu, aby konali podľa určitých noriem. Ohľadom Juhočínskeho mora a teritoriálnych sporov máme skutočný problém. Je jasné, že Číňania chcú presadiť tento druh regionálnej hegemónie a že to bude na úkor našich priateľov a spojencov. Týmto priateľom musíme poskytnúť politickú podporu.

Niečo viac než len politickú podporu?

Začína sa to dosť komplikovať. Predstavte si svet o 25 rokov neskôr, keď bude čínske hospodárstvo výrazne väčšie ako ekonomika USA, a spýtajte sa sami seba: Je mysliteľné, aby USA stále hrali dominantnú vojenskú úlohu v Pacifiku? To si môžete predstaviť len ťažko. Samozrejme, krátkodobo môžeme urobiť niektoré veci, aby sme tam posilnili svoje postavenie. Takže áno, myslím si, že v tejto veci zohráva rolu vojenská zložka, ale v tomto zmysle nebudeme môcť Čínu celkom vyvážiť.

Práve teraz prebiehajú v Číne majstrovstvá sveta v ľahkej atletike. Sledovali ste posledný dopingový škandál? Hovorím o krvnom dopingu. Ale ďalším logickým krokom zrejme je…

Genetický doping.

Zjavne. Nepodobá sa to na to, čo ste kritizovali v jednej zo svojich kníh? Váš argument proti transhumanizmu: Napokon sa tam dostávame?

Myslím, že by k tomu došlo tak či tak. Biomedicína by sa mala používať na terapeutické účely, na liečbu chorôb a na pomoc ľuďom, ktorí trpia. Ale tá istá technológia sa dá použiť na zdokonalenie človeka. Dôjde k tomu. Vlastne si myslím, že k tomu dôjde najprv v Ázii.

Prečo?

Morálny systém v Ázii jednoducho nepozná rovnaké zábrany pri experimentovaní na ľuďoch. Chápanie ľudskej dôstojnosti hlboko zakorenené v kresťanstve bolo zdrojom odporu proti manipulácii s podstatou človeka. Nechcete ohrozovať podstatu tým, že ju zlepšíte. V Ázii proste nemajú tento koncept nastavený rovnako, ale majú technologické schopnosti to urobiť. Existujú správy, že Číňania úspešne manipulovali s ľudským genómom (ľudskými zárodočnými bunkami). Väčšina európskych a amerických laboratórií by veľmi váhala.

Ste teda skeptický, pokiaľ ide o našu schopnosť chrániť sa proti alternácii našej podstaty?

Nebudeme schopní zabrániť všetkým, aby robili veci, ktoré sú morálne pochybné, ale môžeme zmeniť motiváciu, aby toho pochybného bolo menej. Takže si myslím, že to môžeme kontrolovať. V tejto krajine je to veľmi ťažké, a to kvôli celej tej debate o potratoch a statusu embrya.

V Európe momentálne prežívame utečeneckú krízu a vyzerá to, že EÚ sa nie je schopná dohodnúť na žiadnej rozumnej spoločnej politike. Liberáli kritizujú xenofóbne tendencie v majorite spoločnosti a hovoria, že by sme mali byť všeobecne otvorenejší voči imigrácii; ale na druhej strane sa obyčajní ľudia naozaj boja islamu. Kde je riešenie?

Nemyslím si, že je nerozumné hovoriť, že nemôžete prijať neobmedzený počet utečencov, pretože z politického hľadiska má veľa európskych štátov dlhodobo značné ťažkosti túto populáciu asimilovať. Z dlhodobej perspektívy existuje v mnohých častiach Európy ohrozenie dobrej demokratickej politiky. Je preto oprávnené byť trochu reštriktívny.

Keď sa pozrieme na USA, ktoré sú oveľa úspešnejšie pri prijímaní imigrantov pochádzajúcich z rozmanitých kultúr, sú Spojené štáty realizovateľným, uskutočniteľným modelom pre Európu?

To naozaj záleží na konkrétnej krajine. Existujú rôzne spôsoby, ako asimilovať ľudí. Francúzi, napriek všetkým problémom s časopisom Charlie Hebdo a tak ďalej, majú vysokú moslimskú populáciu a veľká časť tejto populácie sa celkom dobre integrovala. Francúzi majú skutočne koncepciu občianskej príslušnosti k republike, ktorá sa neviaže na etnicitu. V iných častiach Európy to nie je možné. Briti prešli k určitej forme multikulturalizmu, ktorý nefunguje, pretože sa nesnažia tieto skupiny asimilovať, jednoducho ich nechávajú žiť v ich vlastných komunitách, mať vlastné školy; a ja sa domnievam, že to je dôvod, prečo veľa džihádistov vyšlo práve z Británie. Tam nemali snahu asimilovať ľudí do spoločnej kultúry ako vo Francúzsku. Jedna spoločná odpoveď pre celú Európu prosto neexistuje.

Čo si myslíte o riešeniach gréckej krízy, ktoré má EÚ? Darí sa v tomto smere Európe dostatočne dobre?

Nie, narobila v tom bordel. Ja rozumiem, prečo sú Nemci a ďalšie národy v severnej a strednej Európe na Grékov nahnevaní. Ale to úplne posledné stanovisko MMF je absolútne správne. Neexistuje žiadny scenár, podľa ktorého by Grécko vyplatilo svoje dlhy. Aj keby Grécko urobilo všetko, čo od neho Nemci chcú, nedosiahne rast, ktorý by mu umožnil tento dlh vyrovnať. Na stole preto musí byť reštrukturalizácia dlhu. Nemecké stanovisko je celé nerozumné. Buď stratí na svojom dlhu peniaze, ak sa Gréci vzdajú eura a nesplatia pôžičky, alebo dôjde k riadnej reštrukturalizácii dlhu. Domnieval by som sa, že ten druhý prístup má v porovnaní s neusporiadaným zlyhaním splácať prednosť.

Keď sa pozriete na tieto dve krízy, štátny dlh a utečenci, respektíve imigrácia, čo si myslíte o budúcnosti európskej integrácie či o EÚ ako takej?

V tejto chvíli som pesimistický. Tieto krízy skutočne Európanov značne rozdelili. Viera v silu Európskej únie už nie je rovnaká, ako bola pred krízou.

Aká je teda cesta z chaosu?

Domnievam sa, že Nemci mohli cestu von ukázať, keby presadili dlhodobé zmeny spoločných fiškálnych pravidiel výmenou za pomoc Grécku v krátkodobom horizonte. Ale doteraz neboli ochotní ukázať takú vedúcu úlohu.

Veríte, že spoločná mena je udržateľná?

Nie, neverím, že bez fiškálnej únie je to možné. Bez nej bude stále dochádzať k rovnakému druhu problémov. Všetci hovorili, keď sa prijímalo euro, že je pozvánkou k nestabilite; a tento problém je ešte stále nevyriešený.

autor: Tomáš Klvaňa

- Reklama -