Augustín sa v článku pre denník Pravda opiera o správu Medzinárodnej organizácie pre migráciu, ktorá predpokladá vzostup tzv. environmentálnych alebo klimatických utečencov do roku 2050 na 200 miliónov. Najväčším problémom dneška sú zmeny podnebia či znižovanie zásob pitnej vody, za čo si v konečnom dôsledku môžeme sami.
Príroda si medzi bohatými a chudobnými nevyberá
Politológ spomína aj príklady prírodných katastrof v uplynulých rokoch. Konštatuje, že sa nejedná len o chudobné či rozvojové krajiny, ale aj o vyspelé štáty. „Spomeňme si na veľké búrky a enormné záplavy na juhu Británie na prelome rokov 2013 a 2014. Známy je aj prípad regiónu Sundarban v delte Gangy v Bangladéši. Za posledných 20 rokov tam more zaplavilo niekoľko ostrovov, v dôsledku čoho sa už nikdy do svojich pôvodných domovov nevráti zhruba šesťtisíc osôb,“ uviedol príklad Augustín.
Čo nás čaká?
Podľa politológa existujú tri varianty riešenia tohto akútneho problému. Aké? Dočítate sa v článku. Augustín tiež kritizuje „úsilie depolitizovať otázku globálneho otepľovania“. „Tentoraz neobstoja výhovorky, že za globálne otepľovanie, a teda aj za jeho dôsledky, nesú svoj podiel viny iba veľkí hráči. Zdieľame totiž jednu, spoločnú planétu,“ myslí si Michael Augustín.
Celý článok si môžete prečítať TU
