Tento článok si kladie za cieľ pokúsiť sa o zmenu myslenia o tom, aký význam prikladáme menovaniu kandidátov do tých ústavných funkcií, ktoré majú zásadný (a takmer nezvratný) vplyv na prežitie nádeje, že na Slovensku raz bude vláda práva, že Slovensko bude právny štát. V rozpore s tým, čo by sa mohlo niekomu zdať, o tom, ako dobre sa tu máme, ako zaujímavý a rozmanitý je náš život a či naše deti od nás neodídu do „zaujímavejšej“ cudziny, totiž rozhoduje každý jedinec, ktorý je v postavení, kedy svojou statočnosťou, rozhľadom a pokorou urobí viac ako od neho očakávajú tí, ktorí našu spoločnosť doviedli tam, kde teraz je*.
Pokiaľ ide o menovanie sudcov Ústavného súdu, o pravdivosti uvedenej premisy svedčí aj skutočnosť, že v reálnych demokraciách je menovanie do takýchto funkcií podmienené súhlasom dvoch samostatných ústavných orgánov**. A pre príklady nemusíme ísť ďaleko.
Napríklad v Českej republike proces menovania ústavných sudcov funguje tak, že kandidátov navrhuje prezident, a týchto schvaľuje Senát (horná komora parlamentu, ktorú ale my na Slovensku nemáme vďaka Mečiarovej potrebe ovládnuť všetky zložky štátnej moci, ktorú mentalitu si Fico dôkladne osvojil). V českej novodobej histórii boli viaceré prípady, kedy Senát neschválil kandidátov (najmä prezidenta Klausa) a nepochybne to bolo aj zásluhou skutočnosti, že procesu schvaľovania kandidátov sa venuje v porovnaní so Slovenskom obrovská pozornosť. Preto si politici v Čechách musia dobre rozmyslieť, koho budú na kľúčové ústavné funkcie navrhovať a schvaľovať. A preto tam navrhovaní kandidáti majú vo všeobecnosti veľmi vysokú úroveň osobnej integrity. A práve tí Senátom neschválení boli tí, o ktorých charaktere alebo motivácii sa dalo pochybovať.
Bohužiaľ, na Slovensku je diškurz o kandidátoch na post ústavného sudcu len minimálny. V súlade s mečiarovskou mentalitou sa akosi predpokladá, že keď niekoho prostredníctvom Národnej rady navrhla štátostrana (rozumej za účelom, aby v budúcnosti chránil ich politické pozície alebo mafiánske kšefty), všetko tým končí, nikto do toho nemá čo hovoriť. Médiá sa nijako nevenujú tomu, ako si navrhovaní kandidáti zaslúžili takúto poctu. Neanalyzujú sa u sudcov ich rozsudky***, u advokátov koho a ako zastupovali (a ako sa v konaniach pred súdom chovali) a u učiteľov aké myšlienky hlásali a čo publikovali.
Skrátka, nikto sa o nič nestará a potom sa divíme, ako to tu vyzerá.
_________________________________________
*Tu nemožno nespomenúťnedávny nález senátu ÚS predsedníčky JUDr. Gajdošíkovej a členov JUDr. Mészárosa a JUDr. Orosza, ktorým sa tento vzoprel mafiánskemu mysleniu slovenských sudcov vo veci sudcu Trubana, inak, teraz navrhovaného za kandidáta na post sudcu Ústavného súdu. Týmto ústavným sudcom patrí obrovská vďaka za ich statočnosť!
**Slovenskému Ústavnému súdu, teda väčšine jeho terajších sudcov (ktorú zrejme mal na mysli autor citátu v úvode tohto článku) sa ale zdá, že prezident (zjavne ak ním ale nie je I. Gašparovič alebo iný de-facto člen súčasnej politicko-oligarchickej mafie) je nejaký tajtrlík, ktorý je povinný robiť to, čo mu prostredníctvom „voľby“ v NR SR prikázala všemocná a jediná politická sila, čo dokonca Denník „N“, ktorý toto nehanebné rozhodnutie ÚSotitulkoval ako výzvu prezidentovi na to, aby bol „spravodlivý“. Slovo „voľba“ uvádzam v úvodzovkách, pretože, ako vieme, kolesíkovia nevolia, ale hlasujú – nemajú voľbu.
***Napríklad, Prezidentom už menovaná sudkyňaÚS Baricová v ňou podpísanom rozsudku Najvyššieho súdu, okrem tvrdení odporujúcich nielen výrokom v ňom uvedeným, ale aj zmyslu a textu zákona, dokonca považovala za potrebné v post-komunistickom štýle a aj pod falošnou zámienkou napádať a znevažovať nevládnu organizáciu, ktorá ako jedna z mála systematicky usiluje o zlepšenie stavu súdnictva a našej spoločnosti.
