Ako hodnotíte súčasné vzťahy Ruska a USA? Sú horšie, ako boli za Sovietskeho zväzu v čase éry Michaila Gorbačova a po rozpade ZSSR za Borisa Jeľcina?
Prísne vzaté, asi by sme nemali porovnávať vzťahy USA a ZSSR so vzťahmi USA a Ruskej federácie, pretože v prípade ZSSR a Ruska ide o dva rozdielne štáty – nielen z hľadiska ich názvu, veľkosti, ale aj politického zriadenia. Aj keď vo veľmocenskej politike ideológia nehrá podstatnú úlohu a Rusko – chtiac-nechtiac – sa stalo dedičom ZSSR aj v oblasti zahraničných vzťahov. Vrátane toho, že zdedilo jadrové zbrane, takže aj v tomto zmysle je vzájomný pomer relatívne vyrovnaný, a teda porovnateľný. V čom to tak nie je, to sú vonkajšie podmienky, pričom svet prešiel od bipolárneho k multipolárnemu. Počas bipolárneho sveta bola každá z oboch veľmocí predstaviteľom rozdielnej ideológie, hoci to v mocenských vzťahoch nehrá dominantnú úlohu. Jadrové zbrane nemajú svoju ideológiu. Ale dnes sa každá mocnosť musí obzerať aj na svoje vzťahy k iným mocnostiam, hľadať v nich svojich spojencov či definovať konkurentov. Konečne je tu aj otázka časového úseku.
Sovietske obdobie bolo nepomerne dlhšie a vyvíjalo sa v sínusoide: od americkej intervencie proti boľševickej revolúcii k americkej podpore pri rozvoji sovietskeho priemyslu od konca dvadsiatych rokov, na ktorej sa podieľalo 40 najväčších amerických priemyselníkov (tak vznikli také giganty ako Stalingradský a Charkovský traktorový závod, a napríklad zásluhou amerického podnikateľa Armanda Hammera dostali sovietski školáci ceruzky, aby sa vôbec mohli naučiť písať), k vojnovej spolupráci. A potom najmä v období studenej vojny, keď nastali okamihy, v ktorých sa skoro odpočítavali minúty od vzniku možného jadrového konfliktu (1962, 1983). Práve z tejto možnosti vzájomného zničenia vznikali nové vzťahy, opäť s okamihmi ako v Reykjavíku v roku 1986, keď chýbal doslova len krôčik k tomu, aby sa úplne odstránila jadrová hrozba.
Je istým paradoxom, že za amerických prezidentov konzervatívne republikánskeho razenia (Nixon, Reagan) sa tieto vzťahy vyvíjali podstatne priaznivejšie, než za demokratov (Kennedy, Clinton). Samozrejme, tu hrali úlohu aj poradcovia a ich schopnosť predvídať. Asi dosiahli vrchol vzájomného zblíženia za Reagana a Gorbačova a aj schopnosti sa i osobne priblížiť, pochopiť jeden druhého. A išlo aj o to, ako na to bola pripravená verejná mienka. Len malý detail: pred prvou Ženevskou schôdzkou oboch politikov sa uskutočnil napríklad telemost medzi americkým Seattlom a vtedajším Leningradom, keď prostí ľudia v živom prenose bez akéhokoľvek scenára mohli medzi sebou voľne diskutovať, klásť si otázky a pochopiť, že v podstate majú rovnaké radosti i starosti, že si môžu byť blízki. Zvláštny štáb zaručoval, že hovorili naozaj normálni ľudia, žiadni nastrčení komentátori a agitátori. Program mal na tú dobu vôbec najväčšiu sledovanosť – v ZSSR 180 miliónov divákov, v USA 80 miliónov a prinajmenšom ovplyvnil verejnú mienku oboch krajín, že tá druhá nie je žiadnou ríšou zla. Zmieňujem sa aj o tomto fakte preto, že v hodnotení vzťahu oboch mocností musíme tiež prihliadať na to, ako nálady v spoločnosti ovplyvňujú správanie politikov.
Po rozpade ZSSR sa vytvorila bezpochyby nová kvalita: zmizla ideológia. A Jeľcin otvoril dvere aj okná americkým expertom, ktorých neznalosť ruského prostredia priviedla krajinu v roku 1998 k bankrotu. Ak chcel Putin zabrániť totálnemu krachu, musel zvoliť mocenské prostriedky. Ak však chcel dokonca Rusko znovu vrátiť na orbit svetovej politiky, musel tú moc ešte zosilniť, skoncentrovať. Keď auto utrpí haváriu, neopraví ho nejaká diskusia nad troskami, ale čin. Musí prísť opravár a spraviť to. Rusko je opravené, je znovu rovnocenným partnerom. Z americkej strany by asi zase mal prísť republikánsky konzervatívec, aby sa mohol obnoviť skutočný dialóg.
A aké by mohli byť tieto vzťahy za Trumpa, ak sa stane americkým prezidentom? Zdá sa, že je Putinovi pomerne naklonený…
Tým som odpovedal na druhú otázku: je to ako s magnetom, protipóly sa priťahujú, dialóg sa lepšie nadviaže, pretože tá druhá strana je vypočítateľná. A to je rozhodujúce, rozhodne viac než to, či partneri majú alebo nemajú niečo spoločné. USA a Rusko už z podstaty nemôžu mať nikdy priateľské vzťahy, ide však o to, aby boli korektné, a predovšetkým vypočítateľné.
Madeleine Albrightová varovala, že keď sa Rusku rozsvieti zelená, je z toho vždy prúser. Čo na to hovoríte?
A keď sa Amerike „rozsvieti zelená“, nie je z toho tiež prúser? Amerika mala „svoj“ Vietnam, ZSSR alebo, ak chcete, Rusko „svoj“ Afganistan, teraz majú „svoje“ blízkovýchodné či východoeurópske krízové teritóriá, kde si obe strany prihrievajú svoju polievočku.
Madeleine Albrightová: Rusom nesmiete dať zelenú
Môže toto všetko podľa vás ovplyvniť Clintonovú pri jej predvolebnom boji?
Pochybujem, že to môže bezprostredne ovplyvniť zápolenie oboch amerických kandidátov. Veď ich hlavným ihriskom je americká pôda, americké problémy. Amerika je v prevažnej väčšine obrátená sama do seba a pre normálneho Američana, o ktorého vo voľbách ide, sú starosti iných za americkými hranicami nepodstatné. To len my si z celého zápolenia vždy vytrhneme niečo, čo sa nás dotýka, ale pre Ameriku na prvom mieste rozhodne nie je zahraničná politika. Pokiaľ by nenastala situácia ako s Vietnamom, kde sa tam na bojiskách vystriedalo na desať miliónov Američanov.
Vyvíjajú sa nejako vzťahy Moskvy a Kyjeva alebo sú stále, takpovediac, na bode mrazu?
Snažím sa denne si aspoň prelistovať na internete ruskú a ukrajinskú tlač, občas sa pozerám na televízne programy a v nich sa nič v tóne a stupni objektívnosti nezmenilo. Nedočítal som sa o nejakom výraznejšom posune na diplomatickom poli. Len Savčenková začala novú hladovku, tentoraz na protest proti svojej vláde, že nerobí nič pre záchranu ukrajinských zajatcov, držaných v separatistických republikách a v Rusku. Takže aj to svedčí o stagnácii, dokonca aj v takejto humanitárne záležitosti.
Vladimír Putin nedávno navštívil Slovinsko, tretí štát EÚ v tomto roku. Podľa niekoho sa snaží rozdeliť EÚ, podľa iných za tým možno hľadať len hospodárske vzťahy – napokon v Slovinsku je významná tiež pravoslávna cirkev…
Ak by chcel Putin rozvracať EÚ svojimi zahraničnými cestami, asi by si pre to nevybral Slovinsko. Nijako sa tým nechcem dotknúť významu Slovinska, má v istých otázkach rovnaké právo veta ako my, ale z hľadiska ruského vzťahu k EÚ je pre Putina rozhodne významnejším partnerom, respektíve partnerkou, kancelárka Merkelová ako slovinský prezident Borut Pahor.
Do Moskvy čoskoro zamieri aj turecký prezident Erdogan. Očakávate ďalšie otepľovanie vzťahov?
Keby sa neočakávalo zlepšenie vzťahov, nebol by Erdogan pozývaný do Moskvy a pozvanie by neprijal. Samozrejme, má táto cesta zvláštnu príchuť vo chvíľach, keď sa na jeho hlavu sype kritika za príliš tvrdý zásah proti pučistom. To na druhej strane dáva Putinovi väčšie šance dosiahnuť to, čo asi chce. A teda zjavne oslabiť južné krídlo NATO, ktoré už desiatky rokov leží Rusku v žalúdku: len si spomeňte, ako jedným zo záverov kubánskej krízy v roku 1962 bolo, aby Američania odtiaľ a z Talianska stiahli svoje rakety! Už sú však zase späť…
