Vojna plodí utečencov. Paríž a Rím profitovali z rozkladu Líbye

0
Ilustračná fotografia - utečenci (Autor: repro youtube, mg)

O zastavení prílivu afrických imigrantov do Európy spolu hovorili ešte začiatkom apríla 2011 vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a taliansky premiér Silvio Berlusconi. Obaja politici sa na stretnutí v Ríme zhodli, že s týmto problémom treba niečo robiť. Sarkozy bol doma pod tlakom pravice, ktorá požadovala zastavenie prílivu utečencov. Migranti Francúzsko zaplavili krátko po začiatku takzvanej Arabskej jari v Tunisku a Sarkozy sa v snahe zastaviť tento trend spojil talianskym premiérom Berlusconim.

Niečo za niečo

Výmenou za to, že sa Taliansko pridá k francúzskej iniciatíve na sprísnenie kontroly na vonkajšej hranici únie, Francúzsko ponúklo vyriešenie veľkých sporov, ktoré sa týkali série fúzií niekoľkých talianskych a francúzskych spoločností. Taliani zase získali podporu Francúzska pri hlasovaní o novom šéfovi Európskej centrálnej banky, ktorým sa nakoniec stal taliansky kandidát Mario Draghi. Paríž navyše požadoval, aby sa Rím aktívne podieľal na vojne v Líbyi, ktorú viedli Francúzsko, Británia, USA a NATO. Berlusconi na tieto podmienky pristúpil.

Vojna v Líbyi sa začala na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN číslo 1973 z 11. marca 2011, ktorá vyzývala na okamžité prímerie a zavedenie takzvanej bezletovej zóny nad celým územím. Na ochranu obyvateľstva mali byť podľa rezolúcie použité všetky dostupné prostriedky okrem okupácie cudzími vojakmi. Výsledky vojny však boli úplne odlišné od cieľov zachytených v rezolúcii. Zmenil sa síce režim, Muammar Kaddáfí padol, ale konflikt vyústil do krviprelievania tisícov civilistov a občianska vojna v Líbyi od vtedy trvá až dodnes. Práve Líbya zmietaná vnútorným konfliktom je dnes prestupnou stanicou pre desaťtisíce utečencov zo severnej Afriky, ktorí sa snažia dostať do Európy cez Stredozemné more.

Za všetkým hľadaj ropu

To, že sa Berlusconi rozhodol pridať k aliancii, ktorá položila na kolená Líbyu nemalo podľa portálu middleeastmonitor.com nič spoločné so zdravým rozumom, ale malo to veľa spoločného s ropou a plynom. Až štvrtina ropy privezenej do Talianska pochádzala v tom čase práve z Líbye a navyše aj 10 percent dodávok zemného plynu, ktoré Taliani spotrebovali pochádzalo z bývalej bašty Kaddáfího. Destabilizácia Líbye mohla prerušiť dodávky nerastných surovín do Talianska, ktoré sa snažilo spamätať z ekonomickej recesie. Berlusconi okrem toho nechcel dovoliť, aby všetky karty v Líbyi držalo v ruke Francúzsko.

Vo svetle týchto udalostí sa Taliani koncom apríla 2011 pridali k spojencom vo vojne v Líbyi a Francúzsko medzi tým dodržalo svoj sľub, keď podporilo Maria Draghiho na mieste šéfa Európskej centrálnej banky, ktorým sa stal 1. novembra toho istého roka. Taliansko aj Francúzsko tak na čas vzájomne profitovali z rozkladu Líbye, ale teraz sa nestabilná situácia stále viac podpisuje na prívale utečencov do Európy.

Celý článok si môžete v angličtine prečítať TU

- Reklama -