Od Nóska až po Jordánsko. Naprieč krajinami boli reakcie na utečencov rozporuplné. CNN sa rozhodla zozbierať útržky toho, čo hovoria a ako prežívajú aktuálne dianie ľudia, ktorých sa to týka. Je naozaj také jednoduché pre tých, ktorí utiekli do Nórska cez Rusko, vrátiť sa späť pod krajinu pod nadvládou Putina? A čo život v utečeneckom tábore v Jordánsku? O slovo sa však prihlásili aj miestni, ktorých sa kríza týka, napríklad policajt či nemecká žena, ktorá sa zaraďuje k tým, ktorí majú strach z útokov imigrantov.
Utečenci v Nórsku sa boja: Nechceme ísť späť do Ruska
Do severskej krajiny Nórska sa imigranti rozhodli dostať naozaj netradičným spôsobom. Nielenže nepoužili tradičnú balkánsku trasu, ale zamierili si to tam z Ruska, cez hraničný prechod sa navyše dostali na bicykloch. Prechod totiž neumožňoval ísť cez hranicu pešo, preto použili dopravné prostriedky na dvoch kolesách. Nóri sa však naštvali – prečo by mali imigranti, ktorí mohli ostať aj v Rusku, skončiť v Nórsku? Preto prišli s nápadom, že ich pošlú naspäť, ale tak ako prišli, čiže na bicykli. Nakoniec sa dohodli, že ich rozvezú autobusmi. Späť už vrátili 30 imigrantov, no Rusi príliš nadšení neboli.
Nórsko sa snaží zvrátiť nárast počtu sýrskych žiadateľov o azyl vstupujúcich na jeho územie z Ruska a začne vracať tých žiadateľov o azyl, ktorí pred vstupom do Nórska žili dlhší čas v Rusku a majú tam povolenie na pobyt. Šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov však vyhlásil, že Rusko nechce vziať späť utečencov, ktorí z jeho územia prekročili hranice do Nórska.
Tak znejú informácie z Nórska a Ruska. Ako sa ale cítia tí, ktorých sa to najviac týka? Sýrčan Tariq má tehotnú ženu. Správa o deportovaní imigrantov ich vystrašila natoľko, že z tábora utiekli do kostola, z ktorého ani nevyšli. Spia v suteréne a dúfajú, že úradníci po nich neprídu. Ešte väčší strach prežívajú tí, ktorí musia byť v tábore, medzi nimi aj sýrska absolventka univerzity Lana. Jej jediným želaním je žiť pokojný život. „Ak by som sa vrátila do Ruska, znovu by som riskovala svoj život. Necítim sa bezpečne,“ povedala. Objavili sa totiž aj hlasy, že vracaním utečencov späť do Ruska by mohli napokon skončiť v krajinách, z ktorých utiekli.
Prísne Dánsko spôsobilo smútok rodín
A čo také Dánsko? To sa zviditeľnilo kontroverzným nápadom konfiškovania majetku utečencom. Na základe zákona by bolo možné žiadateľom o azyl konfiškovať hotovosť alebo osobný majetok presahujúci hodnotu 10 000 dánskych korún (1340 eu – pozn. red.). Prostriedky majú byť využité na pokrytie nákladov spojených s ich pobytom v Dánsku. Okrem toho sa sprísnili podmienky, za akých sa môžu k žiadateľom o azyl pripojiť ich rodinní príslušníci. Namiesto jedného roka to majú byť až tri. Z toho je nešťastná aj utečenkyňa Amina, ktorá nechala v Sýrii manžela a dieťa. „Desím sa toho, že jedného dňa budem online a uvidím obrázok mojej dcéry vyhladovanej na smrť,“ povedala.
Švédsko volá po zvýšení počtu policajtov
V počte žiadateľov o azyl je na popredných priečkach jednoznačne Švédsko. Ďalšia severská krajina sa však do médií dostáva čoraz častejšie v súvislosti s incidentmi mladých imigrantov. Obťažovania a krádeže v okolí hlavnej železničnej stanice v Štokholme? Hľadajte za tým marocké deti, ktoré utekajú z azylových centier. A čo obťažovanie v relaxačnom zariadení s bazénmi a vírivkami? Polícia priznala, že ide predovšetkým o chlapcov a mladých mužov cudzieho pôvodu. Mimochodom, kúpajúcich má strážiť polícia. A ďalšie informácie hovoria o tom, že švédska polícia adresovala vláde list, v ktorom žiada ďalších 2 500 policajtov a 1 600 civilných zamestnancov. Preto sa aj Martin Harou z hraničnej polície vyjadril, že potrebujú viac policajtov. „Potrebujeme viac policajtov, odkedy sú všetci tu. Chýba nám veľa vecí, ktoré musíme urobiť,“ povedal.
Nemky chodia na kurzy sebaobrany a kupujú paprikový sprej
Až 12 zo 16 nemeckých spolkových krajín sa pripojilo k sťažnostiam, ktoré sú podobné tomu, čo sa odohralo v Kolíne nad Rýnom. Skupinky mladých mužov najmä severoafrického a arabského pôvodu tam počas novoročných osláv napádali ženy, ale i mužov. Medzi zločinmi boli sexuálne útoky či okrádania. Hlavne s prípadmi sexuálneho obťažovania sa potom pretrhlo vrece, niektoré mestá ich hlásia desiatky. Ženy si vraj majú dávať väčší pozor, nechodiť domov samé a držať sa ďalej od imigrantov. Tak znejú pre ne odporúčania, ktoré rozhorčili najmä odporcov imigrantov. Ale ženy samotné? Aký majú na to názor?
Niektorí Nemci, respektíve Nemky sa rozhodli prijať vlastné kroky na to, aby sa cítili bezpečnejšie. Dominik Lansen vedie napríklad kurzy sebaobrany, o ktoré je mimoriadny záujem. Jednou z tých, ktoré chodia na hodinu, je aj Ulrike. „Cítim sa omnoho bezpečnejšie,“ povedala. V Berlíne sa zas vypredáva paprikový sprej, ktorý tiež slúži na obranu. Majiteľ jedného z obchodov, kde sa predáva, priznal, že zákazníkmi boli doteraz najmä muži medzi 18 a 40 rokmi. „Teraz je to veľa žien a starších mužov,“ dodal, ako sa zmenila situácia.
Nielen brať, ale aj dávať. To je Rakúsko
Trochu iným utečencom je Adil Banjanovič, ktorí prišiel do Rakúska z Bosny. Bolo to už pred 23 rokmi. Rakúšania ho okamžite prijali a mesto Neudorfl v podstate už dekády víta utečencov hľadajúcich útočisko, či už pred bosnianskou vojnou kedysi, alebo tou sýrskou v súčasnosti. „Tí, ktorí neutiekli pred vojnou, sú teraz mŕtvi. Ale ja som chcel žiť,“ veľmi výstižne priblížil svoje rozhodnutie, ktoré tak veľmi pripomína činy tých, ktorých utekajú zo Sýrie. Presne takéto isté slová si môžu s odstupom času povedať tí sýrski utečenci, ktorí krajinu opustili. Nie všetci však z nej odchádzajú. Preto väčšina z nich trpí. Či už napríklad hladom, ako je to v meste Madájá, alebo v oblastiach ovládaných Islamským štátom, ktoré doslova zotročuje obyvateľstvo.
Starosta Dieter Posch je typickým príkladom „slniečkára“. Verí totiž, že jeho mesto by mohlo ísť príkladom pre oveľa väčšiu integráciu migrantov v Európe. „Migranti síce od prvého dňa v komunite brali, no na druhý deň, hneď ako to bolo možné, dávali,“ opísal ideálne správanie. Samotný bývalý bosniacky utečenec Adil chráni svoju komunitu tým, že pracuje ako plavčík pri jazere.
Z pár mesiacov štyri roky
Utečenecký tábor – to nie je len Európa. Na Blízkom východe ich je tiež mnoho, hoci niektoré reči sa stále točia okolo toho, prečo imigranti utekajú len do Európy, a nie do krajín, ktoré sú im bližšie. To však nie je pravda. Tábory, napríklad v Jordánsku, sú takisto preplnené. V jednom takom žije aj moslimka Asia Amari. „Toto nie je život, my tu len existujeme,“ veľmi jasne vyjadrila pocity, aké zažíva v utečeneckom tábore. Ľudia, ktorí musia opustiť svoje domovy a život, aký viedli predtým, si zrazu musia zvyknúť žiť v obmedzených podmienkach tábora. Nehovoriac o tom, čo musia zažiť pri úteku do bezpečnejšej krajiny. Nebezpečenstva sa obáva aj Musa Amari, no verí, že prostredníctvom OSN dôjde k presídleniu. Jej dcéra Asia sníva o živote v Európe alebo Kanade.
Nachádzajú sa v tábore v Zaatari. Pre niektoré sýrske rodiny je to už ich tretia zima. K nim patrí aj bývalý vojak z hlavného sýrskeho mesta a pevnosti prezidenta Baššara Asada Abu Diaa, ktorý utiekol so ženou a deťmi. Bolo to ešte v roku 2012. Z pôvodnej predstavy, že tam budú musieť byť len niekoľko mesiacov, sa stali napokon roky. No ísť do Európy? To Abu odmieta. „Utiekli sme pred smrťou. Nepôjdeme na smrť znova,“ jasne zadefinoval obavy rodiny z nebezpečnej cesty na starý kontinent.
