V noci pred 66 rokmi sa uskutočnila tajná akcia komunistickej ŠtB s názvom „Akcia K (kláštory)“

0
Ilustračné foto: Katolícky kňaz počas omše (Autor: SITA)

Ako povedal dnes Neupauer, predvolebná agitácia predstaviteľov KSS pred voľbami do NR SR a ich slová poukázali na skutočnosť, že na Slovensku nebol nikto za zločiny z čias komunistického režimu súdne stíhaný a potrestaný. „Dnes sa mladí prívrženci komunistickej strany vysmievajú obetiam, keď tvrdia: „Nik nebol odsúdený, režim nebol zločinecký“, a pritom vieme, že v Českej republike a v iných krajinách boli za trestné činy odsúdené stovky ľudí. Čaká sa, kým zomrú poslední svedkovia doby neslobody? Nemali by sme dnes hovoriť o tých, ktorí mali byť spravodlivo stíhaní, no nie sú?“ povedal dnes.

Pred 66 rokmi sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 uskutočnila tajná akcia komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) s názvom „Akcia K (kláštory)“. Ako pripomenul historik Neupauer, príslušníci národnej bezpečnosti (polície), ľudových milícii, ŠtB, a niekde aj príslušníci armády vnikli do vtedy mužských kláštorov v celom Československu a konkrétne na Slovensku internovali 881 rehoľníkov z 11 reholí. „Akcia takéhoto rozsahu a za asistencie všetkých bezpečnostných zložiek patrila k najrazantnejším akciám nielen v Československu, ale v celej strednej Európe,“ povedal.

„Nič podobné sa neodohralo ani v Poľsku či v Maďarsku.“ Po tejto prvej „barbarskej noci“ nasledovalo rušenie ďalších kláštorov a v auguste sa uskutočnila „Akcia R (rehoľníčky)“ zameraná na likvidáciu ženských reholí. Po týchto akciách mnohí rehoľníci skončili v táboroch nútených prác, v Pomocných technických práporoch (PTP), čo boli pracovné útvary Česko-slovenskej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954, kde boli zhromažďovaní tzv. politicky nespoľahliví občania a využívaní na ťažké a nebezpečné práce a po zinscenovaných politických procesoch strávili roky vo väzeniach. Samotný zásah sa nezaobišiel bez násilia zo strany bezpečnosti voči rehoľníkom i civilnému obyvateľstvu.

V súčasnosti si podľa Neupauera zvlášť uvedomujeme silu médií. „Je dobré povšimnúť si, ako zásah voči rehoľníkom pripravovali vtedajšie média,“ uviedol Neupauer s tým, že stačí si prelistovať Rudé právo z apríla 1950 – ešte pred Akciou K. „Nenájdeme číslo, v ktorom by sa nepísalo proti rehoľníkom,“ zdôraznil. Použil aj niekoľko príkladov titulkov článkov zo začiatku apríla 1950: „Vysokí cirkevní hodnostári na čele skupiny vlastizradcov a vyzvedačov“, „Nové svedectvo o rozvratných plánoch Vatikánu proti našej republike“, „Kláštory a cirkevné rády – strediská protištátnej činnosti“, „Vatikán sa usiloval o premenu kláštorov na strediská sprisahania proti republike“, „Agenti Vatikánu usvedčení z najťažších zločinov proti republike a jej ľudu“, „Cirkevné rády – armáda nepriateľov“, „Súhlasné prejavy s potrestaním agentov Vatikánu“ a podobne.

Za propagandou bola podľa historika ideológia, klamstvo a nenávisť. „Tieto dve veličiny môžu v každej dobe nasmerovať ľudstvo k zločinom proti ľudskosti,“ uviedol Neupauer, ktorý je autorom projektu hľadania nenápadných hrdinov, a dodal, že „ak nebudeme chcieť poznať a žiť v pravde, vidieť príbeh konkrétneho človeka s jeho ľudskou biedou, no predovšetkým ľudskou dôstojnosťou, tak sa stane temná minulosť príbehom dnešných dní.

Neupauerovi Ladislav Lencz, ktorého Akcia K zastihla v mládeneckom veku ako novica v jezuitskom kláštore, povedal: „Bol to hlboký zásah do našich osobných životov.“ Namiesto štúdia nastúpil do PTP, no jeho priateľ, ktorý bol rakúskym štátnym občanom, mohol vycestovať a neskôr sa stal rektorom univerzity v Tokiu. „Ladislavovi Lenczovi a stovkám ďalších to bolo znemožnené,“ konštatoval historik. Páter Andrej Konc spomínal podľa Neupauera na ešte väčšie útrapy starších rehoľníkov: „Tí starší pátri zomierali jeden za druhým.“

Vytrhnutie z kláštorov, hlad, chlad, kruté zaobchádzanie spôsobili ich predčasný odchod na večnosť bez toho, aby boli evidovaní ako smrteľné obete komunistického režimu. Podľa historika nemôžeme zabudnúť ani na bežných ľudí. Emma Olbrichová, ktorá v čase 2. svetovej vojny ukrývala Židov, pomáhala v čase komunizmu kňazom. „Režim túto jednoduchú ženu odsúdil, drasticky mučil, zomrela na následky mučenia,“ uviedol. V okolí Podolínca po vzburách veriacich proti internácii rehoľníkov v centralizačnom kláštore nastala tvrdá odplata režimu. „Môjho muža bili dovtedy obuškami po chodidlách, až kým mu nezačala zliezať tá tvrdá koža z chodidiel. Na fúriku v noci som ho vozila k židovskej lekárke, ktorá mu tie rany liečila,“ spomína podľa historika pamätníčka z Vyšných Ružbách.

- Reklama -