EÚ prišla o všetku legitimitu. Tlak z Bruselu je užitočný, lebo spája V4. Extrémizmus je obľúbená nálepka, ak odmietate euroúniové multikultúrne evanjelium. Musíme prepnúť na vojnové myslenie, hodnotí vojenský analytik

21.2.2018 17:00

Internovať moslimov? Správať sa ako Američania voči Japoncom žijúcim v USA za druhej svetovej vojny? To sa nedávno pýtal moderátor ČT bezpečnostného analytika Lukáša Visingra, keď na obrazovke verejnoprávnej TV hovorili o rizikách, ktoré predstavujú pre Európu „zakuklení islamisti“. Visingr v tom má jasno: Sme vo vojne a musíme sa podľa toho správať. Na konkrétne opatrenia, ktoré navrhuje na ochranu bezpečia Európanov, sa experta teraz opýtali Parlamentné listy.

EÚ prišla o všetku legitimitu. Tlak z Bruselu je užitočný, lebo spája V4. Extrémizmus je obľúbená nálepka, ak odmietate euroúniové multikultúrne evanjelium. Musíme prepnúť na vojnové myslenie, hodnotí vojenský analytik
Foto: TASR
Popis: Protest nemeckej krajnej pravice proti migrantom a islamu

Nedávno ste v Českej televízii povedali, že „väčšina európskej politickej reprezentácie si stále nechce priznať základnú skutočnosť, že Západ je vo vojne a že by sa podľa toho mal správať“. Čím by mal Západ podľa vás začať? Prísnym uzavretím hraníc, väčšími investíciami do vyzbrojovania? Čím ešte?

Tie konkrétne opatrenia vo vojenskej a bezpečnostnej rovine sú v skutočnosti až druhoradé. Základné a najdôležitejšie je naozaj to, o čom som hovoril, teda priznanie si toho elementárneho faktu, že sme vo vojne. To však nie je téma len pre vojakov či civilných expertov, ale pre celú spoločnosť a jej politickú reprezentáciu. Musíme celkom jednoznačne pomenovať nepriateľa a uvedomiť si, za čo bojujeme a že ide o najzákladnejšie hodnoty našej civilizácie, o antické, židovské a kresťanské hodnoty, vďaka ktorým vzniklo to, čomu hovoríme Západ. Vďaka tomu tu máme slobodu, demokraciu, ľudské práva, rovnosť všetkých pred zákonom, toleranciu, možnosť debatovať o názoroch alebo podieľať sa na verejných záležitostiach. Nejde vôbec o hodnoty materiálne, ide o myšlienky a idey, a ak by sme túto vojnu prehrali, tak by táto unikátna sada hodnôt bola zničená temnou, nenávistnou, despotickou a tyranskou ideológiou, ktorá má za cieľ ovládnuť a zotročiť celý svet. Keďže ide o boj myšlienok, tak aj tá fundamentálna zmena musí prísť v myšlienkovej rovine. Najprv sa jednoducho musíme prepnúť na vojnové myslenie a až potom má zmysel hovoriť o vojenských, bezpečnostných a ďalších krokoch.

Spomenuli ste tiež, že Islamský štát počítal vopred s možnosťou, že bude vojensky porazený, a tak si pripravil a pripravuje svoje pôsobiská inde, napríklad v Jemene či Líbyi. Dá sa vôbec Islamský štát definitívne poraziť? Prípadne ako?

Nejde o Islamský štát, to je len značka. Áno, dnes je to najsilnejšia islamistická organizácia sveta, ale kde bol pred desiatimi rokmi? Vtedy bola na špičke sieť al-Káida, ktorá, mimochodom, dodnes existuje a snaží sa o sebe dávať vedieť, ale to už trochu odbočujem. Ukázalo sa, že jej metódy veľmi nefungujú, takže bola z tej špičky odsunutá niekým schopnejším. Al-Káida páchala teroristické útoky a priťahovala pozornosť, ale nikdy sa ani vzdialene nepriblížila tomu, čo dokázal Islamský štát, teda začať naozaj fungovať ako faktický štát, kontrolovať územie, spravovať ho, poskytovať verejné služby, skrátka mať reálnu politickú moc.

V porovnaní s Islamským štátom, ktorý vedú predovšetkým sunnitskí dôstojníci z armády a spravodajských služieb Saddáma Husajna, pôsobí al-Káida ako amatérsky spolok. A preto tiež prišla o svoje postavenie a mnoho jej priaznivcov prešlo pod čierne vlajky Islamského štátu, ktorý teraz ťahá, ale nikde nie je napísané, že to tak bude aj za päť alebo desať rokov. Nepriateľom je islamizmus, práve tá ideológia, o ktorej som pred chvíľou hovoril. Na názve alebo vlajke organizácie, ktorá je v danej chvíli najvýraznejšia, veľmi nezáleží. Musíme raz a navždy zlikvidovať islamizmus ako ideológiu a hnutie, a to totálne drvivým, zničujúcim, odstrašujúcim a vyhladzovacím spôsobom, aby z neho zostala len historická spomienka či nanajvýš okrajová záležitosť pre pár extrémistov, ako sa to stalo s nacizmom.

Aký je váš názor na ruskú aktivitu v Sýrii v boji práve proti Islamskému štátu? Ako hodnotíte ruské kroky?

Ruská intervencia mala od začiatku moju plnú podporu. Politika Západu a najmä USA za prezidenta Obamu bola zmätočná a nekoncepčná. Dodnes pochybujem, že Američania mali nejakú jasnú koncepciu a stratégiu postupu, mám skôr pocit, že to boli len čoraz zúfalejšie improvizácie v snahe niečo meniť a potom už len v snahe si uchovať aspoň nejaký vplyv. Generál Michael Flynn dlhodobo varoval Obamu a tvrdil, že Amerika má buď vpadnúť do Sýrie s plnou vojenskou silou, zvrhnúť Asada a nainštalovať prozápadného diktátora, alebo nerobiť nič. Obama sa však rozhodol pre polovičatú intervenciu a potom sa s naivitou sebe vlastnou divil, že priniesla polovičaté, nakoniec až kontraproduktívne výsledky.

Rusko sa naopak zachovalo presne tak, ako sa racionálna veľmoc zachovať má. Podporilo svojho strategického spojenca Asada, poskytlo mu priamu vojenskú asistenciu, zastavilo ofenzívu Islamského štátu a iných opozičných skupín – z ktorých mnohé zjavne nie sú oveľa lepšie ako Islamský štát – a umožnilo Asadovej armáde prejsť do útoku. Rusko tiež podporilo schopných a bojachtivých sýrskych Kurdov, ktorých sa rozhodli regrutovať aj Američania, keď konečne zistili, že slávnu Slobodnú sýrsku armádu tvoria z väčšiny islamisti a v menšine neschopní diletanti. Rusko má úplne jasnú a realistickú stratégiu, ktorou sa riadi, takže z čisto racionálneho pohľadu nemožno Moskve takmer nič vytknúť.

Bašár Asad

Baššár Asad Zdroj: TASR

Slová a varovania bezpečnostných analytikov o tom, že v dôsledku moslimskej migrácie bude dochádzať ku konfliktom medzi migrantmi a miestnymi obyvateľmi, sa napĺňajú. Nemecko nie je jedinou krajinou. Niektorí odborníci sa obávajú silného nárastu rasizmu a extrémizmu, kam môže táto situácia až dôjsť? A ako sa tomu dá zabrániť?

Predovšetkým by som rád povedal, že pojmy ako populizmus, extrémizmus, šovinizmus alebo xenofóbia sa stali obľúbenými nálepkami médií pre každého, kto odmieta euroúniové multikultúrne evanjelium. Podobne sa začali používať aj ešte silnejšie termíny ako fašizmus a nacizmus. Keď počujem a čítam, ako kdekto dáva podobné označenia napríklad Okamurovej SPD, v niektorých prípadoch dokonca Milošovi Zemanovi, tak môžem už len nechápavo vrtieť hlavou. Zatiaľ najďalej došiel Jan Čulík v Britských listoch, podľa ktorého sa Česko stáva – citujem – „otvorene fašistickým štátom“.

Tento fantazmagorický nezmysel už len demonštruje, ako sa kedysi uznávaný Jan Čulík zmenil na trochu smiešnu a trochu poľutovaniahodnú figúrku. Samozrejme, nedá sa však opomenúť skutočnosť, že posilňujú aj strany a skupiny, ktoré sú skutočne extrémistické a pre ktoré je slovo nacizmus úplne namieste. Plnú vinu za to však nesie politický mainstream, ktorý zjavne nedokáže alebo nechce riešiť objektívne existujúce problémy, a tak sa potom logicky nemožno diviť, že sa voliči obracajú k iným subjektom, niekedy aj takým, ktoré samy o sebe predstavujú hrozbu. Odpoveď je stále rovnaká: koniec politickej korektnosti, pomenovanie problémov a ich riešenie, inak budú extrémisti – myslené tí ozajstní, nie nálepkoví – logicky len ďalej posilňovať.

Nevylučujete ani budúcu možnú internáciu moslimov z Európy po tom, ako sa uskutoční väčší útok s tisíckami obetí s tým, že niektorí obyvatelia budú sami taký – dnes považovaný za príliš radikálny – krok žiadať. Existuje podľa vás iná možnosť, ako sa so súčasnou situáciou vyrovnať, alebo je už príliš neskoro?

Neskoro už bolo dávno. Imigračná kríza ostatných rokov tú situáciu síce zhoršila, ale nezabúdajme, že väčšinu teroristických útokov stále nepáchajú čerství imigranti, ale naopak ľudia, ktorí tu už dlhší čas žijú, často sú to potomkovia imigrantov v druhej alebo tretej generácii. Ten problém sa tu začal tvoriť už vtedy, keď západná Európa rezignovala na požiadavku plnej integrácie, ktorú najprv tvrdo požadovali predovšetkým Francúzi u prisťahovalcov zo severnej Afriky. Briti v tom však boli menej dôslední a takí Nemci alebo Švédi už to nežiadali takmer vôbec. Predpokladali, že imigrantom sa tu buď bude páčiť natoľko, že sa integrujú akosi sami od seba – pripomínam ten z dnešného pohľadu tragikomický výrok: z Turkov budú najlepší Nemci –, alebo sa im tu páčiť nebude, a tak odídu. Rezignovanie na požiadavku integrácie potom zákonite viedlo k vytváraniu paralelných spoločností, ktorých extrémnym prejavom sú tie smutne preslávené no-go zóny. Keby nebolo súčasnej imigračnej vlny, tak to, čo Európu čaká, by nastalo zrejme o pár rokov neskôr, ale tak či tak by to nevyhnutne nastalo.

Teraz sa počet moslimov v Európe odhaduje na 50 miliónov, do desiatich rokov sa má údajne zdvojnásobiť. Bude podľa vás – v dôsledku pôrodnosti Európanov aj migračnej politike – nakoniec Európa moslimská, ak by nedošlo k spomínanej internácii? Hrozí vôbec také nebezpečenstvo?

Tých päťdesiat miliónov v sebe zahŕňa aj Rusko, v štátoch Európskej únie je to dnes necelých tridsať miliónov, ale ide, samozrejme, o veľmi závažné čísla, ktoré navyše neustále rastú. Mnohí politici dúfali a niektorí zrejme stále dúfajú, že sa vytvorí európsky islam, teda liberálna sekulárna verzia porovnateľná s tým, ako sa za stáročia vývoja zmenilo kresťanstvo. Ale nič také sa zjavne nedeje, rozhodne nie vo veľkom meradle. Namiesto toho nám hrozí islamská Európa, respektíve islamizácia starého kontinentu. Viac moslimov znamená viac voličov, takže by im, zjednodušene povedané, stačilo počkať, kým vyhrajú vo voľbách.

Napokon už teraz zasadá v holandskom parlamente jednoznačne islamistická a antisemitská strana DENK a občas tiež počuť v štátoch s najsilnejšími moslimskými menšinami, ako sú Veľká Británia, Francúzsko a Švédsko, čoraz silnejšie politické požiadavky, a to vrátane zavedenia práva šaría. Najprv len pre moslimov, ktorých komunity by tak vlastne boli vydelené z väčšinového právneho systému, a neskôr pre všetkých, čo by fakticky znamenalo prevzatie moci. Ja som bytostný optimista a som si istý, že sa to nestane, lebo proti týmto procesom sa začína zdvíhať vzrastajúci odpor, ale súčasne som si celkom istý, že sa to vo výsledku nezaobíde bez násilného ozbrojeného konfliktu.

Európsku úniu stále kritizujú za nedostatočnú činnosť a dôsledky migračnej politiky. Pokročila niekam od začiatku migračnej krízy? Za aké kroky ju môžeme pochváliť?

V doslovnom zmysle ju asi nemôžeme chváliť za nič, v ironickom určite za veľa vecí. Napríklad to, ako sa snažila pretláčať stupídne imigračné kvóty, len ukazuje, že samotná Európska únia stratila demokratický charakter, a preto zmizla akákoľvek povinnosť sa jej v čomkoľvek podriaďovať. Od schválenia imigračných kvót to beriem tak, že Európska únia prišla o všetku legitimitu, takže už môžeme akýkoľvek príkaz alebo zákaz pokojne ignorovať. A ten tlak, ktorý z Bruselu smeruje na Poľsko a Maďarsko a v menšom meradle aj na Česko, je v skutočnosti vysoko užitočný, pretože celkom logicky vedie krajiny Vyšehradskej štvorky k hlbšej spolupráci.

Za to by sme mali byť Únii naozaj vďační, pretože až sa v dohľadnom čase rozpadne, tak tu bude viac-menej pripravený stredoeurópsky blok, ktorý bude môcť rokovať s Nemeckom aj s Ruskom ako rovný s rovným. Vidím to ako jediný realistický postup, inak hrozí, že sa o strednú Európu budú – zase – preťahovať Nemci a Rusi a možno tiež Turci a že sa z českých krajín – zase – stane fakticky niečia spolková krajina alebo gubernia.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Zuzana Koulová
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Sýrske siroty: Andrej Babiš odpovedal na výčitky Junckera a predstavil prekvapivý plán

7:00 Sýrske siroty: Andrej Babiš odpovedal na výčitky Junckera a predstavil prekvapivý plán

Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker pre Le Monde povedal, že považuje za škandálne, že ni…