Srbsko, ktorého hranica je od Prahy vzdialená necelých sedemsto kilometrov, predstavuje de facto pre sto percent prichádzajúcich utečencov len prestupnú stanicu, ďalšiu tranzitnú krajinu, cez ktorú sa chcú dostať do Európskej únie. Tú vnímajú ako vytúžený cieľ s prísľubom lepšieho života medzi bohatými Európanmi.
Ako ukazuje obsiahla fotogaléria, medzi imigrantmi zďaleka nie sú len mladí muži. Medzi utečencami zo Sýrie alebo Afganistanu je veľa dievčat a žien s deťmi, niekedy dokonca s dojčatami. Jedna utečenka vraj na území Srbska aj porodila. Tamojšia vláda rieši v súčasnosti koordináciu a pomoc od EÚ. Ako informujú viacerí vládni predstavitelia: „My sme tu krízu nevyvolali, my ju nemôžeme vyriešiť.“ Srbský štát pritom každý deň vynakladá obrovské prostriedky, ktoré zároveň nemá. V krajine je dlhodobá kríza.
Ľudia, ktorí sa dostanú do Belehradu, prebývajú a odpočívajú v parku pred autobusovou a vlakovou stanicou po stovkách, ale dlho sa tu nezdržia. Pokračujú ďalej na sever. Väčšina utečencov zatiaľ žije vonku, pod holým nebom alebo na krytých parkoviskách. Ako ochotne informujú miestni ľudia, bohatší imigranti prespávajú v hoteloch. Vo väčšine prípadov putujú do Srbska z Macedónska, a to autobusmi, vlakmi, pešo aj inak. Macedónski dedinčania vraj tiež pohotovo využívajú situáciu a predávajú im staré bicykle za horibilné sumy.
Stovky ľudí, ktorí čakajú na ďalšiu cestu v parku pred belehradskou stanicou, tvoria väčšinou skupinky po desiatich či dvadsiatich ľuďoch. Snáď všetci s výnimkou malých detí majú mobilné telefóny, ktoré vôbec nevyzerajú lacno. Ženy perú špinavé oblečenie vo fontánkach s pitnou vodou, namiesto šnúry na bielizeň používajú konáre stromov, kríkov alebo zábradlie. Tí vynaliezavejší si už šnúry na vešanie bielizne obstarali. Tiež to nevyzerá, že by nejako výrazne hladovali. Jednak im nosia jedlo tunajší Srbi a jednak si ho evidentne kupujú sami. Niektoré deti si išli napríklad v sparných dňoch kúpiť do stánku nanuk.
„Na území Srbska máme niekoľko azylových zariadení pre utečencov, ale prevažná väčšina z imigrantov tam vôbec nejde. Ako všetci vieme, ich cieľ je úplne iný – Nemecko, Švédsko, Británia a tak ďalej. Čo sa s tým dá urobiť z hľadiska Európskej únie, naozaj neviem. Čo môžeme urobiť my? Z hľadiska zákona o azyle zabezpečiť, aby nadobudli práva, ktoré majú. Na druhej strane potom zabezpečiť dodržiavanie zákona o ochrane štátnej hranice a zákona o cudzincoch. Sú to utečenci. Teda ľudia, ktorí v deväťdesiatich deviatich percentách prípadov utekajú, pretože v domovských krajinách nemajú podmienky na život kvôli vojnovému stavu. Neprichádzajú len z ekonomických dôvodov, ale utekajú pred násilím, ktoré tam vládne. Takže ich nemôžeme nechať bez pomoci,“ vysvetlila pre server ParlamentníListy.cz Emilija Joksić, hlavná policajná inšpektorka a šéfka azylovej kancelárie pohraničnej polície.
V Českej republike sa o utečeneckej kríze ostro debatuje. Ide o hlavnú tému nielen v médiách, ale aj v bežných rozhovoroch medzi ľuďmi. Srbsko je v tom, ako sa zdá, iné. Nielen oficiálni predstavitelia tvrdia, že imigračná kríza nie je žiadnou veľkou témou. Napokon ani v novinách neplní príliv utečencov titulné strany. „Momentálne u nás taká diskusia neexistuje. Nemáme s utečencami žiadne problémy, pohybujú sa voľne po celom Srbsku. Žeby existovala celospoločenská debata v zmysle, že ľudia sú proti tomu, tak v súčasnej dobe tu nič také nie je.
Naopak, často vidíme čisto ľudský prístup, kedy jednotlivci nosia utečencom vodu, jedlo, topánky, jedlo pre malé deti. V súčasnosti tu skôr panuje pozitívna nálada,“ premýšľa nahlas šéfka azylovej kancelárie.
A ako sa to dá zdôvodniť? „Je to tým, že nemáte v poslednej dobe vojnovú skúsenosť ako my. Podobné migračné vlny sme zažili celkom nedávno. Preto my ich ťaživú situáciu chápeme,“ hovorí pre ParlamentníListy.cz šéfka azylovej kancelárie hraničnej polície Emilija Joksić.
„Rovnako ako na maďarskej aj na macedónskej hranici sa zvýšili počty hraničnej polície a ďalších zložiek ministerstva vnútra. Doteraz sme s migrantmi nemali žiadne problémy, ktoré by boli nejako bezpečnostne zaujímavé, a dúfame, že to tak aj ostane,“ dodáva Joksić.
Nie všetci však zdieľajú názor, ktorý oficiálne zastáva srbská vláda a úrady. Ako sa reportér portálu ParlamentníListy.cz mohol osobne presvedčiť, sú tam ľudia, ktorí utečencom nosia jedlo a iné nevyhnutné veci, ale iní majú často na utečeneckú vlnu úplne odlišný pohľad. „Je to šialené! Bývam kúsok od parku, kde denne nocujú a žijú stovky utečencov, a nedá sa to. Robia neporiadok, občas hluk. Čo tu hlavne budú robiť, keď postavia Maďari plot? Tiež od nás bude EÚ chcieť, aby sme si ich tu nechali? Nech si ich vezmú Američania k sebe, keď v ich krajinách rozpútali vojny!“ vysvetlil českému reportérovi v Belehrade starší muž, ktorý sa predstavil ako Milivoje.
„Ak cez našu krajinu chcú len prejsť, tak je mi to jedno. Ale bojíme sa násilia, kriminality. Na severe sa dvaja pobodali a jeden to neprežil. A čo Islamský štát? Toto nie je v poriadku. My sme nič nerozpútali, tak ako to máme riešiť? Vláda im chce dávať jedlo, lieky, strechu nad hlavou a všetko. Ale čo my? My sa snáď máme dobre? Choďte sa pozrieť ďalej na juh, do malých dediniek. Tam ani niektorí nevedia, čo je to telefón, ktorý paradoxne vlastní každý utečenec,“ povedal zase v blízkosti belehradskej autobusovej stanice študent politológie Marko.
autor: Radim Panenka
