Američan Robert Spencer napísal knihu Islam bez závoja ako reakciu na atentáty z 11. septembra 2001. Ako sám priznáva, urobil tak „v snahe korigovať niektoré bežne rozšírené omyly“, predovšetkým predsudok o „mierumilovnosti islamu“ a hojne rozšírený názor na euroatlantickom Západe, že „islam za nič nemôže“.
V tejto súvislosti uviedol mená dvoch politikov – Geogea W. Busha a Tonyho Blaira, ktorí po tragických udalostiach v USA zhodne vyhlásili, že ich temný protivník v tejto podivnej novej vojne nie je islam, ale terorizmus, a že vzťah medzi nimi je čisto náhodný.
Medzi vtedajšími politickými elitami Západu tvrdil niečo iné len taliansky premiér Silvio Berlusconi: „Musíme si uvedomiť nadradenosť našej civilizácie, systému, ktorý zaručí blahobyt, úctu k ľudským právam a – na rozdiel od islamských krajín – úctu k náboženským a politickým právam, systému, ktorého hodnotou je pochopenie odlišnosti a tolerancia.“ Jeho výrok v tom čase vyvolal medzinárodný rozruch.
Bývalý belgický premiér, dnes predseda Skupiny Aliancie liberálov demokratov za Európu v Európskom parlamente Guy Verhofstadt napadol Berlusconiho, že podnecuje odvetu moslimov.
Fanatická nenávisť nie zmierlivosť
Spencerova kritika islamu prehlbuje a vyostruje názorový smer vychádzajúci z publikácie amerického politológa Samuela Huntingtona Konflikt civilizácií. Varuje pred krátkozrakými ústupkami moslimom a pred „demografickým džihádom“, ktorý bez náležitého protitlaku predstavuje hrozbu, že sa stane prostriedkom na oslabenie Západu, predovšetkým Európy.
Autor knihy prechádza textom Koránu a islamskými tradíciami a pátra jednak v dejinách, ale aj súčasnosti moslimského sveta, aby zistil, prečo dnes najrýchlejšie rastúce náboženstvo sveta prebúdza skôr „fanatickú nenávisť ako zmierlivosť“. Navyše sa jeho provokujúca publikácia snaží popasovať s neľahkou otázkou – či islam dokáže koexistovať s modernou sekularizovanou a pluralitnou spoločnosťou. Nádej podľa neho existuje vždy, ale spoliehať sa len na ňu nestačí. Zlým radcom je tiež neznalosť textov islamu.
Je islam náboženstvo mieru?
Robert Spencer začína svoju knihu otázkou: „Je islam náboženstvo mieru?“ V preklade totiž islam znamená mier, čistotu, podriadenosť alebo poslušnosť. Obyvatelia Západu sa podľa autora mylne domnievajú, že keď je islam (rovnako ako kresťanstvo) náboženstvo, musí byť tiež (rovnako ako kresťanstvo) vo svojej podstate mierumilovné. Spencer tvrdí, že príčinou nebezpečnosti nebezpečných je práve islam. V ďalších kapitolách svojej publikácie vysvetľuje dôvody.
Islam je obrazne povedané trojpodlažnou stavbou. Skladá sa z Koránu, zbožných tradícií (výroky a skutky proroka islamu zhrnuté v tzv. sunne) a tretím je moslimské právo, tzv. fikh. Zjednodušene povedané, čo si moslim prečíta v Koráne, k tomu nájde v sunne zodpovedajúci príklad ilustrovaný výrokom či skutkom islamského proroka a v moslimskom práve potom príslušné nariadenia. Všetky tieto základné texty sa chápu ako nadčasové a platné vždy a všade.
Väčšina len nasáva počuté
Zoznámiť sa dokonale s textom Koránu, so sunny a fikhom však zvládnu po mnohoročnom úsilí len islamskí učenci. Zbožný moslim má síce isté vedomie tradícií, ale vraj nikdy presne nevie, v akej podobe sa ten či onen príkaz a zákaz nachádza v Koráne, sunne alebo fikhu. To, čo sa spravidla označuje ako kultúra islamu, potom podľa autora drvivá väčšina moslimov skôr nasáva, ako by si to osvojovala sústavným intelektuálnym úsilím.
V čom vidí kameň úrazu? Zákazové, príkazové a celkovo neľudsky vyznievajúce verše Koránu by podľa neho boli vnímané inak, keby sa moslimovia nebáli priznať si, že Korán má historický kontext a, najmä, že sa v ňom odrážajú pomery doby, v ktorej sa islam zrodil.
Časy sa zmenili. Vtedy sa menšinová moslimská obec musela brániť nepriateľskej väčšine a logicky trpela sektársku kŕčovitosť a nedotklivosť. Ale taký historický výklad je v zásade neprípustný, preto moslimovia vrátane tých najumiernenejších dodnes čítajú stredoveké predpisy a príkazy. Preto vraj usudzujú, že správnym moslimom je ten, kto bráni a dodržiava stredoveké nariadenia.
Náboženská povinnosť bojovať
Autor uvádza, že neexistuje žiadna moslimská verzia: „Milujte svojich nepriateľov! Žehnajte tým, ktorí vás preklínajú, konajte dobro tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú.“ (Matúš 5:44). Korán učí: „A kto opustí svoj dom a vysťahuje sa k Bohu a jeho poslovi a zastihne ho pritom smrť, toho odmeniť pripadá Bohu a Boh je odpúšťajúci a milosrdný.“ (súra 4:100).
Moslimská povinnosť
„Nesprávajú sa vari teroristi pri vraždení bezbožníkov ako zbožní moslimovia? Oni veria, že nimi sú.“ Text Koránu, ako sa autorovi zdá, ich v tom podporuje. Moslimovia, ktorí hovoria, že sú diskriminovaní fundamentalistickými okrajovými skupinami, tak čelia výzve, aby popreli argumenty, ktoré teroristi používajú pre ospravedlnenie svojich činov. Aby sa im ich podarilo vyvrátiť, museli by použiť islamské argumenty založené na čisto moslimských princípoch.
Agresivita Koránu a moslimskej tradície to však podľa názoru Spencerarobí prakticky nemožným. Islam je dnes najrýchlejšie rastúce náboženstvo. Každý piaty človek na planéte je moslim. Pre priveľa ľudí znamená byť skutočným moslimom šírenie Alahových myšlienok akýmkoľvek spôsobom. Samozrejme, že väčšina moslimov sa nikdy nestane teroristami. Problém je, že napriek všetkým sektám a mnohopočetným hlasom sú násilné prvky zakorenené v jeho ústredných textoch.
Rešpektuje islam ľudské práva?
Islam, rovnako ako kresťanstvo, učí, že jediný Boh stvoril nebo a zem a všetky veci zjavné aj skryté. Zatiaľ čo však kresťanov viedli tieto prvky ich viery – s pomocou Johna Locka a ďalších zakladajúcich otcov osvietenstva – k vysloveniu toho, čo dnes svet pozná pod pojmom „základné ľudské práva“, ktoré dramaticky zvíťazili na Západe, v islame sa nikdy neujali. Autor tiež pripomína, že nemoslimovia v najmenej dvoch moslimských krajinách (Sudán a Mauretánia) čelia dodnes hrozbe otroctva. Zodpovednosť opäť pripisuje Koránu.
Spisovateľ tiež opisuje s odvolaním sa na Korán potupné správanie sa k ženám, domáce otroctvo, mnohoženstvo, rozvod, ženskú obriezku či diametrálne odlišné chápanie znásilnenia, ako je to v európskych krajinách.
Naozaj sa Západ nemusí báť islamu?
Spencer tvrdí, že v ľudskom živote nie sú dve, ale tri istoty: smrť, dane a džihád. Pokiaľ Západ čelí nejakej dlhodobej hrozbe zo strany islamu, tak pochádza z tretieho, najviac zneužiteľného pojmu.
Religionista už pred 13 rokmi, keď napísal túto knihu, predpokladal, že moslimovia sa budú húfne sťahovať do Európy. Postupné znižovanie populácie na starom kontinente vytvorilo dostatok pracovných miest, kde sú dnes imigranti vítaní viac ako kedykoľvek predtým. Pripomenul tiež, že v niektorých západoeurópskych krajinách už moslimské vierovyznanie rapídne stúpa. Ide najmä o Francúzsko, Nemecko, ale aj Taliansko a Španielsko.
Súčasné moslimské enklávy v európskych mestách podľa autora vyvolávajú u „pôvodného“ obyvateľstva znepokojenie, ale veľký počet imigrantov určite pocíti príťažlivosť nielen k sekularizmu, ale aj k liberálnej demokracii. Upozorňuje však na projekt multikulturalizmu, ktorý im v skutočnosti predpisuje, aby sa neprispôsobovali, ale radšej lipli na svojej islamskej viere a tradíciách.
Zaspali dobu?
Príkazy a predpisy, ktoré sú v jasnom rozpore s modernou dobou, nie sú podľa neho výmyslom dnešných moslimských fanatikov. Sú, bohužiaľ, integrálnou súčasťou základných textov islamskej vierouky.
Prečo sú moslimskí intelektuáli takí slepí a nevidia, že ich „posvätný Korán“ a príklad ich „Vznešeného Proroka“ predstavujú základňu na správanie tých, ktorým vyčítajú fanatizmus a pokladajú ich za „krutých bratov“? Pýta sa americký religionista.
Robert Spencer (*1962) – je americký spisovateľ, špecialista na moderný a politický islam, džihád a terorizmus. Je autorom 13 kníh a tiež riaditeľom blogu www.jihadwatch.org.
