Dvadsaťpäťročný Faisal Uday Faisal z Iraku mal veľké oči. V septembri sa rozhodol zbaliť kufre, nechať život v Bagdade tak a pridať sa k množstvu imigrantov, ktorí sa cez Turecko dostali ďalej do Európy. Teraz však zisťuje, že jeho detský sen a očakávania boli privysoké.
Krásny život, byt a plat
Mladík zanechal v Iraku prácu, v rámci ktorej sa venoval príprave čaju a upratovaniu na ministerstve školstva v Bagdade. „Mojím snom, odkedy som bol dieťa, bolo ísť do Európy. Predstavoval som si tu krásny a bezpečný život, byt a plat,“ cituje ho The Washington Post. A hoci sa mu podarilo dostať sa do Švédska, napokon sa aj tak vrátil domov a pridal sa tak z zvyšujúcemu sa počtu navrátilcov. Informujú o tom iracké a medzinárodné úrady. Ako uviedla Medzinárodná organizácia pre migráciu, v novembri pomohla vrátiť sa dobrovoľne do Iraku 779 ľuďom. Samozrejme, ide len o oficiálne čísla, lebo nezahŕňajú tých, ktorí sa rozhodli do vlasti vrátiť na vlastnú päsť, medzi nimi napríklad Faisala.
A prečo sa vlastne toľko ľudí, ktorí utekajú za lepšími podmienkami, vracia späť? Nuž, niekomu nesadnú podmienky, ktoré sú pre nich v Európe prichystané, ostatných prinúti vrátiť sa zamietavý výsledok azylového procesu. Utečencov vie rozčarovať aj nedostatok príležitostí. No niektorí majú omnoho prozaickejšie „problémy“, pre ktoré oželejú, že absolvovali náročnú cestu do Európy, minuli plno peňazí, a radšej túto trasu absolvujú znovu – opačným smerom. Ako v prípade Faisala, ktorý si našiel skutočne „vážne“ dôvody.
„Bol tam nudný život. Ich jedlo – ani mačka by to nezjedla,“ vyhlásil mladík po dvoch mesiacoch v azylovom zariadení v blízkosti švédskeho mesta Malmö. Európa navyše, aspoň podľa jeho zistení, nie je taká, akú si ju vysníval. Vraj je to tu presne ako i v istej bagdadskej štvrti s trhmi. Tá je známa aj krvavým masakrom z roku 2007, keď v nej následkom bombových útokov zahynulo 88 ľudí. Incident v štvrti Bal al-Sharji sa považoval za jeden z najkrvavejších od invázie USA v Iraku.
Kúzelné slová
Imigrantom, ktorí svoje domovy skutočne opúšťajú pred vojnou, Islamským štátom a beznádejou, kazia „imidž“ hlavne ekonomickí imigranti. K nim patrí aj Faisal, ktorý otvorene priznal, že prišiel z ekonomických dôvodov. Nie je pritom žiadne tajomstvo, že v snahe dostať sa do Európy a získať tu azyl, mnohí imigranti klamú či dokonca používajú falošné sýrske pasy. Samotní Sýrčania sú pritom v menšine. Faisal si tiež vymyslel príbeh, lebo európske orgány sa snažia vytriediť utečencov, pričom výhodu majú tí, ktorí skutočne utiekli pred násilím. Vraj ho ohrozovali členovia irackej milície, čo, samozrejme, nebola pravda. „Keby som bol v nebezpečenstve, tak by som sa nevrátil,“ vyhlásil.
Faisal sa javí byť rozmaznaným a arogantným mladíkom, čo napokon dokazujú aj slová jeho otca. „Chýbali mu služby. Doma má všetko urobené,“ povedal otec, ktorý minul neuveriteľných vyše sedemtisíc eur, aby jeho synovia odišli do Európy. Napriek tomu Faisal od neho pýtal ešte viac peňazí, aby sa mohol vrátiť domov. Tomu sa povie skutočný rozmar. Faisalov otec však chápe, čo ľudí, ktorí utiecť reálne nemusia, k tomu láka. „Slová ako Európa alebo Amerika sú pre mladých ľudí kúzelné.“ Faisalov brat sa do Iraku vrátil tiež, najprv ho však zadržali v Turecku. Aj napriek všetkému to chce skúsiť znovu.
Prílev navrátilcov potvrdilo aj iracké ministerstvo pre vysťahovalectvo a migráciu. Jeho hovorca Sattar Nowruz potvrdil, že tisíce Iračanov sa už vrátili a ďalšie tisíce chcú prísť. Priznal, že mladých ľudí povzbudilo hlavne televízne vysielanie, ktoré zobrazovalo tisíce utečencov. Pre tých, ktorí sa chcú vrátiť, sa iracké veľvyslanectvá v Európe snažia zabezpečiť núdzové cestovné doklady.
Všetko to bolo nanič
K téme sa vyjadrila aj Shannon Pfohmanová z Caritas Europa, čo je sieť charitatívnych organizácií v Európe, ktorá má 49 členov v 46 európskych krajinách a je jedným z hlavných sociálnych aktérov v Európe. „Dokopy 35-tisíc utečencov a imigrantov opustilo Európu ´dobrovoľne´ od začiatku roka do novembra. Mnohých z nich však k tomu donútili. Nie je jasné, do akej miery to bolo dobrovoľné,“ uviedla aj s tým, že 17-tisíc ľudí deportovali.
Pravdou však je, že niekedy sa vracajú aj tí, ktorí skutočne utiekli pred zverstvami Islamského štátu, napríklad jezídi, ktorí patria v Iraku k prenasledovanej a zotročovanej menšine. Mladé ženy tam islamskí radikáli unášajú, znásilňujú či predávajú do sexuálneho otroctva, iní nájdu smrť v masových hroboch. Do tábora v severnom Iraku sa po štyroch mesiacoch čakania žiadosti na azyl vrátil aj jezíd, 42-ročný Ibrahim Abdullah. Pochádza presne z tej oblasti v okolí Sindžáru, ktorá sa smutne preslávila neuveriteľnou krutosťou zo strany Islamského štátu. Ako je známe, v roku 2014 takto prepadli niekoľko dedín, pričom mladé ženy poodeľovali od ostatných. Muži skončili v masových hroboch.
Nespokojnosť prejavil aj Wissam Razzaq (34). „Keby som našiel len 20 percent toho, čo som si predstavoval, tak by som ostal. Vrátil som sa a musím začať úplne od nuly. Všetko to úsilie a utrpenie boli úplne nanič.“
