Mgr. Vladimír Skalský, predseda SZSZ

člen výboru Rady vlády SR pre kultúru
  • BPP
  • mimo zastupiteľskú funkciu
ProfileTopCardGraphDescription

Priemerná známka je 0,67. Ohodnoťte podľa svojho uváženia.

-3 -2 -1 0 1 2 3 4 5

(-3 je najhoršie známka / +5 je najlepšia známka)

22. 5. 2020 18:27:04

Školstvo ako slabina slovenskej národnostnej menšiny v Českej republike

Školstvo ako slabina slovenskej národnostnej menšiny v Českej republike

Pri porovnaní slovenských komunít v zahraničí, ale i menšín v Českej republike, je nápadným deficitom slovenskej menšiny v Česku neexistencia menšinového školstva.

 

Pri porovnaní slovenských komunít v zahraničí, ale i menšín v Českej republike, je nápadným deficitom slovenskej menšiny v Česku pri jej početnosti, množstve kultúrnych, mediálnych a vydavateľských aktivít, ekonomickom a spoločenskom význame, neexistencia menšinového školstva. Je to výrazné nielen v porovnaní so slovenskými menšinami v Srbsku, Rumunsku, Maďarsku, Chorvátsku, Poľsku či na Ukrajine, ale aj v porovnaní s minoritami v ČR, predovšetkým poľskou, ale aj nemeckou, ruskou, či čiastočne i rómskou alebo vietnamskou. Je slovenské školstvo v ČR skutočne „stratená misia“ alebo sa v súčasnosti črtajú nové perspektívy?

            Po rozdelení Česko-Slovenska vznikli dve významné vzájomné menšiny – slovenská v Česku a česká na Slovensku. Slovenská minorita v Česku sa svojou početnosťou stala najväčšou menšinou v ČR a súčasne najväčšou slovenskou komunitou v Európe.  Slovenská komunita v ČR má dnes podľa kvalifikoaných odhadov oboch vlád 350 až 400 tisíc príslušníkov[i].

            V ČR žije súčasne najväčšia komunita používateľov slovenského jazyka v zahraničí. Podľa odhadov (mimochodom značne sa rozchádzajúcich) je komunita osôb slovenského pôvodu v USA väčšia, avšak tam ide z veľkej časti o ľudí, neovládajúcich, vôbec alebo sčasti, slovenský jazyk. Súčasne sú vďaka jazykovej a kultúrnej blízkosti používateľmi slovenského jazyka prinajmenšom pasívne, ale často na rôznej úrovni i aktívne, aj ďalší obyvatelia ČR z majoritnej spoločnosti a ostatných minorít. Za pozornosť v tomto smere stojí, že  väčšinovo majú pôvod na Slovensku aj príslušníci rómskej, maďarskej, a rusínskej menšiny v ČR, čiastočne i ukrajinskej. Slováci v ČR žijú v diaspore, avšak v niektorých prípadoch môžeme hovoriť o výrazných koncentráciách. To sa týka Prahy, kde žije asi 100 tisíc Slovákov, alebo Brna, kde ich žije 50-70 tisíc.

Slovenčina je de facto druhým úradným jazykom (v Českej republike neexistuje zákon o štátnom či úradnom jazyku, naopak Charta regionálnych či menšinových jazykov a asi 80 zákonných noriem kladie slovenčinu na roveň češtiny). V Česku nedochádza zatiaľ k masívnej strate jazykových kompetencií minority, hoci najmä u Slovákov s nižším vzdelaním sa zhoršuje kvalita ich jazykového prejavu a hoci s ohľadom na prevahu zmiešaných manželstiev sa to dá v horizonte druhej až tretej generácie očakávať. Tento úbytok je na druhej strane neustále kompenzovaný prílevom obyvateľstva zo Slovenska, vrátane príchodu slovenských študentov, ktorých je v súčasnosti v ČR viac než v čase spoločného česko-slovenského štátu. Na druhej strane dochádza k strate aj pasívnej dvojjazyčnosti najmladšej generácie českej majoritnej spoločnosti, a to najmä v západnej časti Českej republiky.

            Slovenská národnostná menšina a používanie slovenčiny ako takej sa pohybujú v právnom rámci, danom niekoľkými druhmi dokumentov. Medzi významné medzinárodné dokumenty patria Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, novo ratifikovaná Európska charta regionálnych či menšinových jazykov, ako aj bilaterálna Zmluva medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci. Samozrejme, základnú úpravu ochrany práv príslušníkov národnostných menšín obsahuje už Ústava ČR a Listina základných práv a slobôd. Konkrétna úprava je obsiahnutá najmä v zákone č. 273/2001 Zb. o právach príslušníkov národnostných menšín; dotačnú politiku (prostredníctvom ministerstiev kultúry a školstva a Úradu vlády ČR) a ďalšie konkréta upravujú podzákonné normy.

            Z druhej strany upravuje vzťah Slovenskej republiky k tejto menšine Zákon 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí, na základe ktorého bol k 1. 1. 2006 zriadený aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí s vlastnou dotačnou politikou.

Pre slovenskú menšinu boli dôležité aj zmeny v zákonoch o občianstve, ktoré umožnili veľkej časti príslušníkov tejto komunity dvojité občianstvo. Na týchto i ďalších zmenách sa zástupcovia menšiny veľmi aktívne podieľali predovšetkým prostredníctvom svojich zástupcov v Rade vlády pre národnostné menšiny, prípadne vo vzťahu k Slovensku prostredníctvom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, ale aj inak. Od vstupu oboch krajín do Európskej únie určujú značnú časť vzťahov ČR a SR, dôležitých pre túto menšinu, európske normy, v tomto smere osobitne Európska charta regionálnych či menšinových jazykov.  K dodržiavaniu základných ustanovení ochrany sa ČR zaviazala v prípade slovenčiny, poľštiny, nemčiny a rómčiny, avšak podrobnú ochranu (podľa článku III charty) štát poskytuje iba poľskému a slovenskému jazyku, v súčasnosti sa v Rade vlády pre národnostné menšiny diskutuje o nemeckom jazyku. Poľština je chránená na základe väčšieho počtu ustanovení, avšak len na území okresov Frýdek-Místek a Karviná, slovenčina v menšom počte bodov (37 oproti 42), avšak na celom území štátu. Európska charta regionálnych či menšinových jazykov je zložitý dokument s dikciou nie celkom obvyklou v našom právnom systéme, jej ratifikácia umožňuje nesmierne veľa variácií a jednotlivé ustanovenia majú všeobecnejší charakter. Treba povedať, že text ratifikácie možno hodnotiť skôr ako minimalistický, snažiaci sa pokiaľ možno neprijímaťnové záväzky, ale iba zhrnúť už zaistenú realizáciu. Výnimku tvoria niektoré opatrenia týkajúce sa napríklad dvojjazyčných česko-poľských označení. V zmysle návrhu autora tohto textu bol zriadený nový grantový program v gescii Úradu vlády na podporu implementácie Charty regionálnych či menšinových jazykov. Ratifikácia charty nepriniesla nejakú revolúciu v konkrétnych možnostiach používať slovenčinu, a to najmä preto, že tento jazyk má už dnes de facto postavenie druhého úradného jazyka ČR – väčšina zákonných a podzákonných noriem hovorí o českom a slovenskom jazyku a kladie ich na roveň. Predstavuje však garanciu, že tento stav sa nebude meniť na základe nejakého výkyvu politickej vôle. Okrem toho prináša isté posilnenie možností, ktoré napríklad v oblasti školstva zatiaľ nedokážu Slováci v Česku celkom napĺňať. Charta napríklad garantuje, rovnako ako školský zákon, za istých okolností podporu predškolských zariadení a základných škôl so slovenským vyučovacím jazykom. V prípade stredných škôl sa podarilo presadiť aspoň do dôvodovej správy prísľub, že ak by sa objavila reálna požiadavka na vytvorenie takej školy, príslušný bod by bolo možné v súlade so školským zákonom ratifikovať dodatočne. Prečo to teda nevieme využiť?

            Aká je história slovenského školstva v ČR? V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa predovšetkým v súvislosti s rozvojom baníctva v ostravsko-karvinskom revíri prisťahovalo na severnú Moravu veľa slovenských rodín. Mnohé deti mali problémy so zvládnutím češtiny. A tak prišlo v roku 1956 niekoľko nadšencov spojených podporučíkom základnej vojenskej služby Štefanom Urbašíkom s myšlienkou založiť v Karvinej základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Záujem žiakov kulminoval okolo roku 1970, keďexistovali v tomto severomoravskom meste dokonca dve slovenské základné školy. Objavili sa pokusy založiť základné školy aj v Havířove, Ostrave a Prahe. V Karvinej a Prahe sa pokúšali aj o založenie gymnázií. Všetky tieto snahy však narazili na nedostatočný záujem. V živej pamäti je snaha o zriadenie Gymnázia M. R. Štefánika v Prahe, vymenovaný bol už dokonca ministerstvom aj jeho riaditeľ, Pavol Niezgodský. V projekte sa angažovala Obec Slovákov v ČR i Klub slovenskej kultúry, bohužiaľ táto snaha sa nevyhla určitým koncepčným a personálnym sporom. V súčasnosti už neexistuje žiadna slovenská škola.  

            Naopak existuje rozvinutá univerzitná slovakistika, v Prahe (ako súčasť stredoeurópskych śtúdií) na Univerzite Karlovej i Brne na Masarykovej univerzite. Súčasne sa problematike slovenčiny venujú aj na bohemistických pracoviskách, predovšetkým na Univerzite Palackého v Olomouci.

            Čo dnes v ČR aspoň sčasti funguje, to sú víkendová školička pre deti v Slovenskom dome v Prahe, teda model blízky slovenským vzdelávacím centrám v západnej Európe či v zámorí. Folklórne tanečné školičky organizujú, tiež v Slovenskom dome v Prahe, Folklórny súbor Šarvanci, s deťmi pracujú aj cirkvi, predovšetkým Evanjelická a. v. cirkev v ČR, a ďalšie folklórne súbory (Limbora, Púčik a ďalšie).

            Čo sa prieskumom zistilo bez pochybností, je, že by bol záujem o slovenské materské školy či takzvané detské skupiny (čo je trochu menej náročná podoba pre menší počet detí, prioritne v Prahe a v Brne. Snahu zriadiť ich majú dlhodobo Slovensko-český klub, majiteľ a prevádzkovateľ Slovenského domu v Prahe, ale i Evanjelická a. v. cirkev v Prahe. Je dostatok záujemcov z radov detí a ich rodičov, i dostatok pedagógov. Projekt, organizovaný ako súkromný, hoci verejnoprospešný, dlhodobo naráža na problémy so získaním vhodných priestorov za ekonomicky únosných podmienok.

            Pritom sa však v ostatných rokoch ponúka možnosť požadovať zriadenie verejných materských, ale prípadne i základných slovenských škôl.

            Paragraf 14 školského zákona v ČR totiž hovorí, že „Obec, kraj, prípadne ministerstvo zabezpečuje pre príslušníkov národnostných menšín vzdelávanie v jazyku národnostnej menšiny v materských, základných a stredných školách, a to v obciach, v ktorých bol v súlade s osobitným právnym predpisom zriadený výbor pre národnostné menšiny, ak sú splnené podmienky ustanovené týmto zákonom.“ Dlhodobým problémom bolo, že i keď v mnohých mestách tento výbor vzniknúť mal, nebol zriadený a toto právo sa odvíjalo až od jeho faktického zriadenia. V prípade obce má byť výbor zriadený, ak v nej žije aspoň 10 % obyvateľov inej, ako českej národnosti, v prípade krajov, čo je i Hlavné mesto Praha, ide o hranicu 5 %. Niekoľko ostatných rokov však už výbory v niektorých dôležitých mestách či krajoch, predovšetkým v Prahe, existujú. Dôležité by bolo implementovať ich i v pražských mestských častiach. Dodajme, že podľa rovnakého paragrafu: „Triedu materskej školy možno zriadiť, ak sa k vzdelávaniu v jazyku národnostnej menšiny prihlási najmenej 8 detí s príslušnosťou k národnostnej menšine, triedu základnej školy možno zriadiť, ak sa k vzdelávaniu v jazyku národnostnej menšiny prihlási najmenej 10 žiakov s príslušnosťou k národnostnej menšine ; materskú školu alebo základnú školu s jazykom národnostnej menšiny možno zriadiť za predpokladu, že všetky triedy budú v priemere naplnené najmenej 12 deťmi alebo žiakov s príslušnosťou k národnostnej menšine v jednej triede. Triedu príslušného ročníka strednej školy možno zriadiť, ak sa k vzdelávaniu v jazyku národnostnej menšiny prihlási najmenej 12 žiakov s príslušnosťou k národnostnej menšine; strednú školu s jazykom národnostnej menšiny možno zriadiť za predpokladu, že všetky triedy budú v priemere naplnené najmenej 15 žiakov s príslušnosťou k národnostnej menšine.“

            Požadované počty sú zdanlivo nízke. Čo bráni zriadeniu takýchto škôl? Po prvé české verejné orgány ich vzniku nijak nebránia, ale všetku iniciatívu prenechávajú menšinovým organizáciám, potenciál ktorých je v tomto smere v prostredí rozptýlenej a málo kompaktnej menšiny obmedzený. Tieto spolky by napriek mali pripraviť masívnu informačnú kampaň, zrejme i s podporou zo Slovenskej republiky. Druhý problém je paradoxný. V prípade materských, ale ešte viac základných škôl, pre rodičov z dôvodu jazykovej a kultúrnej blízkosti i prevažujúcich zmiešaných manželstiev nie je podľa prieskumov atraktívne čisto slovenské vyučovanie, ale skôr jeho česko-slovenský model. S tým však školský zákon ani Európska charta menšinových či regionálnych jazykov nepočítajú. A tak ak sa chce slovenská menśina v Českej republike dopracovať k vlastnému školstvu, okrem osvetovej kampane musí usilovať i o zmenu legislatívneho rámca, ktorá môže pôsobiť ako zmenšenie jej práv (a napríklad na Dolnej zmeni to tak obyčajne býva vnímané), v reálnych podmienkach Českej republiky to však predstavuje najreálnejšiu cestu.

Literatúra

KOPECKÝ, Kamil – MUSILOVÁ, Květoslava – PLÁTENÍK, Petr – MITTER, Patrik – SKALSKÝ, Vladimír: Slovenský jazyk na české škole. Praha: Slovensko-český klub 2005. 96 s.

LIPTÁK, Peter: Národnosti v Českej republike – charakteristiky, skúsenosti, problémy.In: Visegrad – Terra Interculturalis. Ed.: V. Skalský. Budmerice: Slovensko-český klub 2006, s. 65 – 73.

NÁBĚLKOVÁ, Mira: Slovenčina a čeština v kontakte. Pokračovanie príbehu. Bratislava – Praha: Veda – Filozofická fakulta Univerzity Karlovy 2008. 364 s.

SKALSKÝ, Vladimír: Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra. Praha: Slovenskýliterárny klub v ČR 2004. 136 s.

SKALSKÝ, Vladimír: Situácia slovenskej národnostnej menšiny v ČR. In: Visegrad – Terra Interculturalis. Ed.: V. Skalský. Budmerice: Slovensko-český klub 2006, s. 51 – 64.

SKALSKÝ, Vladimír: Tak sme sa (ne)sčítali. In: Slovenské dotyky, 8/2001, roč. 6, s. 6 – 7.

SKALSKÝ, Vladimír: Relikt alebo druhý úradný jazyk? Slovenčina v českom právnom poriadku. In: Slovenské dotyky, 7/2005, roč. 10, s. 6 – 7.

SKALSKÝ, Vladimír: Nové postavenie slovenčiny a poľštiny. In: Slovenské dotyky, 11/2005, roč. 10, s. 11.

SKALSKÝ, Vladimír: Predbežné rozpaky nad sčítaním. In: Slovenské dotyky, 12/2011 – 1/2012, roč. 17, s. 1.106

ŠRAJEROVÁ, Oľga: Slováci v Českej republike ako špecifická národnostná menšina. Z výsledkov výskumu Slezského ústavu SZM Opava, In: Visegrad – Terra Interculturalis. Ed.: V. Skalský. Praha: Slovensko-český klub 2009, s. 55 – 66.



[i]  http://www.uszz.sk/sk/pocty-a-odhady

Profily ParlamentnéListy.sk je kontaktná názorová platforma medzi politikmi, inštitúciami, politickými stranami a ich voličmi. Názory v tejto platforme nie je možné stotožňovať s postojmi vydavateľa a redakcie ParlamentnéListy.sk. Pre túto názorovú platformu platí Etický kódex vkladanie príspevkov.a Všeobecné podmienky používania služby ParlamentneListy.sk
Diskuse obsahuje 0 příspěvků Vstúpiť do diskusie Komentovať článok Vytlačiť
reklama