Mgr. Vladimír Skalský, predseda SZSZ

člen výboru Rady vlády SR pre kultúru
  • BPP
  • mimo zastupiteľskú funkciu
ProfileTopCardGraphDescription

Priemerná známka je 0,67. Ohodnoťte podľa svojho uváženia.

-3 -2 -1 0 1 2 3 4 5

(-3 je najhoršie známka / +5 je najlepšia známka)

30.11.2018 17:34:39

Praha je jedno z centier slovenskej literatúry

Praha je jedno z centier slovenskej literatúry

Praha tvorí popri mestách ako Bratislava, Košice, svojho času Martin, celkom svojbytné centrum slovenskej kultúry a špecificky literatúry, čo je iste zaujímavé konštatovanie. Zaznelo na konferencii Prieniky českej a slovenskej literatúry v Slovenskom

 České prostredie a osobitne Praha majú samozrejme v dejinách slovenskej literatúry  úplne výnimočné a nezameniteľné miesto. Osobitou súčasťou česko-slovenského literárneho kontextu sú slovenskí autori a ich diela, ktorých domicil bol či je český, teda slovenský literárny život priamo v Česku.  V tomto prostredí vzniklo mnoho z najdôležitejších diel, v tomto prostredí sa objavili viaceré základné vývojové tendencie – či už ide o zrod slovenskej moderny (Ivan Krasko), slovenského nadrealizmu (Rudolf Fabry), či iné prelomové momenty literárního vývoja. Touto problematikou sa dlho zaoberám jednak ako slovenský autor, žijúci v ČR, jednak ako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe a tiež ako zostavovateľ niekoľkých antológií – najprv antológie Slovenská literatúra v Prahe 2000 (Slovensko-český klub, 2000),  potom  troch antológií slovenskej literatúry Medzi dvoma domovmi, venovaných poézii, próze a publicistike, ktoré vydalo Svetové združenie Slovákov v zahraničí spolu s Literárnym informačným centrom v Bratislave (prvé dva diely aj s Maticou slovenskou), a medzitým aj redaktor antológie, zostavenej Emilom Charousom. Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov (Slovensko-český klub, 2001).

Pokiaľ ide o trilógiu Medzi dvoma domovmi, boli to prvé ucelené antológie slovenskej poézie, prózy a publicistiky vytvorenej v zahraničí. Ich ambíciou je zachytiť mimoriadny význam, ktorý pre celkový kontext slovenskej literatúry znamená tvorba krajanov v rôznych kútoch sveta – či už ide o takzvaných dolnozemských autorov, pochádzajúcich z historických komunít v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku, alebo o príslušníkov rôznych emigračných vĺn do USA, Kanady, Južnej Ameriky či Západnej Európy (chlebová emigracia, o autorov v špecifickom blízkom českom prostredí, alebo o poetov, tvoriacich v Izraeli a ďalších krajinách.

Za hranicami Slovenska žijú zhruba dva milióny Slovákov, prakticky tretina slovenského národa. Zámerom vydavateľov a autorov bolo na základe prísnych merítok kvality zhromaždiť to najlepšie z tohto mimoriadneho bohatstva, ktoré v oblasti poézie v slovenskom zahraničí vzniklo. To všetko s cieľom oboznámiť s tvorbou slovenských autorov v zahraničí v jej komplexnosti verejnosť na Slovensku i v slovenskom svete. Zvláštny význam má predstavenie tejto tvorby mládeži v rámci jej vzdelávania a odbornej verejnosti. Veríme, že po vyjdení tejto antológie nebude už žiadny seriózny autor, spracúvajúci dejiny slovenskej literatúry, môcť vynechať analýzu tvorby za hranicami Slovenska, či redukovať ju na stručnú zmienku, margináliu. Treba si uvedomiť, že aj vďaka kontaktu s národnými literatúrami v krajinách, kde jednotliví slovenskí autori žili či žijú, sa mnohé vývojové trendy objavili v slovenskom zahraničí skôr, alebo v inej podobe, než na Slovensku.

Ukazuje sa, že v každom historickom období bola slovenská literatúra v Prahe živým fenoménom a zostala ním i po rozdelení Česko-Slovenska.  V Česku pôsobí plejáda slovenských prozaikov a básnikov, vydávajú knihy, v roku 2002 vznikol Slovenský literárny klub v ČR, ktorý vydával spolu so Slovensko-českým klubom a oboma PEN klubmi rozsiahly a prestížny literárny štvrťročník, česko-slovenskú revue Zrkadlenie-Zrcadlení. Organizuje tiež Literárnu súťaž Jána Kollára v troch vekových kategóriách, ktorá objavila množstvo mladých talentov. Prílohu Literárne dotyky má aj mesačník Slovenské dotyky, vydávaný Slovensko-českým klubom. V minulosti vydával Zväz Slovákov v ČR literárny štvrťročník Slovenské rozhľady. V Prahe i Brne je etablovaná univerzitná slovakistika. Literárny život Slovákov v ČR je teda veľmi bohatý.

Poézia

Fenomén slovenskej poézie v Česku je unikátny a do zorného poľa sa nám v tomto širšom pohľade dostáva rozsiahly panteón autorov od Jána Silvána a Martina Rakovského cez Jána Kollára, akademický spolok Detvan, Ivana Kraska, Rudolfa Fabryho, Jána Smreka, Laca Novomeského až po tých súčasných.

Vzťah slovenskej a českej literatúry je osobitý, navzájom sa obohacovali, hovoríme aj o spoločnom česko-slovenskom literárnom kontexte. V Prahe vyštudovala (ale naopak aj prednášala) veľká časť slovenskej inteligencie v časoch, keď sa rozhodovalo o národnom kultúrnom smerovaní. Z českých inšpiračných zdrojov čerpal jeden z najväčších slovenských básnikov Ján Kollár, v Česku, konkrétne v Klobukoch pri Prahe, napísal Ivan Krasko prvé verše slovenskej moderny a Rudolf Fabry prvé metafory slovenského nadrealizmu.

  Množstvo slovenských spisovateľov našlo v Prahe svoj „druhý domov", ako to výstižne pomenoval, odvolávajúc sa na slová vyznania Prahe z pera Vavra Šrobára, český literárny historik a slovakista Emil Charous. Neľahkú tému „Praha a slovenská literatúra" vynikajúco spracoval v rovnomennej knihe „Druhý domov", ktorá vyšla v Prahe v roku 1998. Rovnaký autor vydal v roku 2001 v Slovensko-českom klube antológiu „Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov. Praha v zrcadle slovenské literatury“, o rok skôr prišiel rovnaký vydavateľ so zborníkom „Slovenská literatúra v Prahe 2000“, ktorý bol na rozdiel od  antológie širokého historického záberu prehľadom aktuálneho stavu.

Dejiny slovenskej literatúry v Prahe sú nesmierne dlhé a bohaté. Stopy Slovákov a ich literárnej tvorby možno v českých súvislostiach sledovať hlboko do stredoveku. Za humanizmu a renesancie pôsobili v českom prostredí dramatici Jur Tesák Mošovský a Pavel Kyrmezer, básnik a hudobný skladateľ Ján Silván, po latinsky básnil v Čechách slovenský humanista Martin Rakovský. Univerzita Karlova odchovala od svojho založenia v roku 1348 dlhý rad slovenských vzdelancov, viacerí na nej naopak pôsobili ako poprední profesori, spomeňme aspoň dvoch rektorov, anatóma a diplomata Jána Jessenia a jazykovedca Vavrinca Benedikta z Nedožier.

V prvej polovici 19. storočia nadviazali na túto tradíciu najmä slovenskí evanjelici. Žili tu po česky píšuci Slováci Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik, mnohí ďalší v Prahe zanechali významnú literárnu stopu počas svojich častých pobytov - Karol Kuzmány, Samo Hroboň, Samo Tomášik, Jozef Miloslav Hurban či Ľudovít Štúr.

Významnou kapitolou bol samozrejme akademický spolok Detvan, ktorý v roku 1882 založil literárny publicista Jaroslav Vlček spolu s výtvarníkom Pavlom Socháňom. Ich kolegami v tomto združení slovenských vysokoškolákov boli aj Martin Kukučín, Ladislav Nádaši-Jégé, Albert Škarvan, Dušan Makovický a ďalší. V roku 1896 v Prahe vznikol tiež spolok Českoslovanská jednota, ktorá si za svoj cieľ kládla práve udržiavanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. V roku 1902 sa zrodil Akademický odbor Českoslovanskej jednoty a v roku 1912 jej literárny odbor. Okrem toho jednota usporadúvala aj pravidelné každoročné slávnosti „Praha Slovensku" a česko-slovenské porady v Luhačoviciach.

Viacero dôležitých pobytov v Prahe absolvoval Pavol Országh Hviezdoslav. Prahe venoval viacero svojich diel, spomeňme cyklus „Bratom Čechom“, významovú dominantu ktorého tvorí „Jungmannova slávnosť“ (1873).

Nezmazateľnú stopu vyryla aj hlasistická generácia, reprezentovaná Jozefom Gregorom Tajovským, Milanom Rastislavom Štefánikom či Vavrom Šrobárom. Najviac literárne činným bol z nich samozrejme Jozef Gregor Tajovský, ktorý prišiel do Prahy študovať už v roku 1889, neskôr tu žila a pôsobila jeho manželka, spisovateľka Hana Gregorová i dcéra Dagmar Gregorová-Prášilová.

Chémiu v Prahe vyštudoval Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto), neskôr pracoval v Klobukoch a v Slanom pri Prahe a ešte neskôr ako člen parlamentu. Práve z Klobukov posielal pod pseudonymom Janko Cigáň na Slovensko (do časopisov Slovenské pohľady a Dennica) svoje básne, ktoré otvorili novú epochu slovenskej poézie, modernu.

Po roku 1919, teda po vzniku Československej republiky, sa už študenti, ktorých dovtedy študovalo v Prahe niekoľko desiatok, dali rátať na stovky. Jeden z nich, Dobroslav Chrobák, tu začiatkom deväťdesiatych rokov založil dva slovenské literárne časopisy – „Svojeť", v ktorej sa najviac angažovali Gejza Vámoš a Janko Alexy, a „Mladé Slovensko". Možno viac ako Vladimír Clementis alebo Ján Poničan pociťoval dvojdomosť dlhší čas v Prahe žijúci Ladislav Novomeský, ktorý tu pôsobil nielen v rokoch 1929-1939, ale sa sem vrátil aj po prepustení z väzenia v roku 1956. V Prahe pôsobili aj Ján Kostra, Alexander Matuška, či Michal Chorváth.

V rokoch 1933-37 študoval na pražskej technike Rudolf Fabry, ktorý sa prostredníctvom českého surrealizmu pripojil k pôvodne francúzskemu novému prúdu a svojou provokatívnou zbierkou „Uťaté ruky“ (1935) uviedol na Slovensko nadrealizmus.

Zastaviť sa určite treba pri Jánovi Smrekovi, ktorý sa v tridsiatych rokoch spojil v Prahe s nakladateľom Leopoldom Mazáčom a začali spolu nielen vydávať knižnú edíciu slovenskej literatúry, ale založil aj kľúčový literárny časopis Elán. Dá sa povedať, že to bolo obdobie, keď kontakty českej a slovenskej literatúry vrcholili. Na medicínu do Prahy prichádza Gejza Vámoš, na filozofickú fakultu Vladimír Reisel, na vysokú školu politických a hospodárskych vied Fedor Cádra a neskôr Ladislav Ťažký. Prišlo pražské obdobie Dominika Tatarku, Zuzky Zgurišky, Hely Vojanskej (rodenej Chaje Wolfowitz), ale aj trochu kratšie obdobie Petra Karvaša.

Spomedzi poetov boli do antológie Medzi dvoma domovmi zaradení Ľubomír Feldek, Taťjana Lehenová, Vladimír Skalský, Andrej Stankovič a Nataša Tanská. Treba dodať, že prakticky všetci zmienení autori sa venujú či venovali aj iným žánrom, nielen poézii, v prípade viacerých z nich je dokonca ťažisko tvorby v próze, dráme či esejistike. Z ďalších zaujímavých básnikov treba určite zmieniť dvoch autorov z netradičného baníckeho prostredia, dnes vydavateľa a kníhkupca Jozefa Junasa a dôchodcu Milana Mikušinca, známeho psychiatra Petra Pötheho, hudobného dramaturga Martina Kráľovského, knihovníčku Máriu Ňachajovú, slovenskú poetku ukrajinského pôvodu, ktorá v Prahe niekoľko rokov žila, či paraliterárnu tvorbu blízku „pomarančovej alternatíve“ z pera Dušana Malotu a ďalších autorov okolo zborníka Plné gace.

Slovenská literatúra (i poézia) v Českej republike je ťažšie vymedziteľný pojem, než v iných zahraničných komunitách. Mnohí autori pôsobili časť života na Slovensku, časť v Česku, viacerí pôsobia v oboch krajinách súčasne, čo je prípad manželov Feldekovcov. Mnohí autori majú viacnásobnú identitu, príkladom môže byť rabín Karol Sidon s koreňmi aj literárnymi afiliáciami na Slovensku, Nataša Tanská s rusko-estónskymi koreňmi, avšak v detstve žijúca na Slovensku a pôsobiaca v Česku, rôzni autori zo Slovenska s českými, maďarskými či ukrajinskými koreňmi. Aj na tom všetkom sa dá ilustrovať, že stále existuje česko-slovenský literárny kontext, v ktorom sa títo autori pohybujú.


Próza

České prostredie a osobitne Praha majú samozrejme aj v dejinách slovenskej prózy celkom mimoriadne miesto. To platí pre túto formu prinajmenšom v rovnakej miere ako pre poéziu, iné to nie je ani v prípade esejistiky, ba aj v oblasti drámy vznikli v Prahe mnohé významné slovenské diela, Jurom Tesákom Mošovským a Pavlom Kyrmezerom počínajúc a Ľubomírom Feldekom končiac.

Treba zdôrazniť, že význam českého prostredia je navyše viacvrstvový. Nielenže v tomto inkubátore vzniklo mnoho z dôležitých prozaických diel, ale objavili sa viaceré základné vývojové tendencie. A navyše Praha, české krajiny, Česi sú aj frekventovanou témou či motívom mnohých diel, ktoré vznikli na Slovensku či inde v slovenskom svete. Z diel s tematikou Prahy možno spomenúť hoci román Mila Urbana Hmly na úsvite, Kukučínovho Lukáša Blahoseja Krasoňa či Vámošov román Atómy Boha, ale aj Ťažkého Kuriéra z Východu alebo Tatarkove Navrávačky.

Pred hranicou, keď sa slovenská literatúra v Česku stala literatúrou národnostnej menšiny, teda pred rozdelením Česko-Slovenska z noci 31. 12. 1992 na ráno 1. 1. 1993, ostáva panteón autorov. Najstaršie korene slovenskej literatúry v českom prostredí súvisia, popri už zmieňovaných dramatikoch, viac s poéziou, jazykovedou a históriou – už spomínaní Ján Silván, Martin Rakovský, kodifikátor českej gramatiky Vavrinec Benedikt z Nedožier (rektor Univerzity Karlovej rovnako ako Ján Jessenius), neskôr Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik či kodifikátor pre zmenu slovenskej gramatiky Martin Hattala. Významné bolo napokon aj pôsobenie Ľudovíta Štúra v Česku, ktoré na pražskom Žofíne pripomína pamätná tabuľa. Skutočnú vlnu slovenskej prózy predstavoval až akademický spolok Detvan. Kontinuitu slovenského literárneho života v Prahe ilustruje, že Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr) sa nechal k románu Lukáš Blahosej Krasoň inšpirovať v tom čase osemdesiat rokov starým príbehom rozporuplnej lásky slovenského básnika Sama Hroboňa k známej kráske českého obrodenia Bohuslave Rajskej počas Hroboňovho pobytu v meste nad Vltavou. Pochopiteľne Detvan, to je aj Ladislav Nádaši-Jégé, Albert Škarvan, Dušan Makovický, Ján Smetanay, Jozef Gregor-Tajovský (neskôr v Prahe žila a tvorila jeho manželka Hana a dcéra Dagmar Gregorová-Prášilová). Popri nich aj ďalšie osobnosti mimo oblasť prózy, na prvom mieste zakladatelia Jaroslav Vlček a Pavel Socháň, ale aj Ivan Krasko, Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár či Mikuláš Schneider-Trnavský. Treba však povedať, že napríklad i M. R. Štefánik napísal v Prahe viacero zaujímavých prozaických textov, redigoval časopis Umelecký hlas i rubriku „Slovenské věci“ v denníku Čas. V roku 1902 sa zrodil Akademický odbor Českoslovanskej jednoty a v roku 1912 jej literárny odbor. Okrem toho jednota usporadúvala aj pravidelné každoročné slávnosti „Praha Slovensku" a česko-slovenské porady v Luhačoviciach.

Po roku 1919, teda po vzniku Československej republiky, sa už študenti, ktorých dovtedy študovalo v Prahe niekoľko desiatok, dali rátať na stovky. Jeden z nich, Dobroslav Chrobák, tu začiatkom deväťdesiatych rokov založil dva slovenské literárne časopisy – „Svojeť“, v ktorej sa najviac angažovali Gejza Vámoš a Janko Alexy, a „Mladé Slovensko“. Možno viac ako Vladimír Clementis alebo Ján Poničan pociťoval dvojdomosť dlhší čas v Prahe žijúci Ladislav Novomeský, ktorý tu pôsobil nielen v rokoch 1929-1939, ale sa sem vrátil aj po prepustení z väzenia v roku 1956. V Prahe pôsobili aj Ján Kostra, Alexander Matuška, či Michal Chorváth.

V roku 1924 zo spolku Detvan vystúpila skupina komunisticky orientovaných štunetov, medzi nimi Ján Poničan (spolu s Vladom Clementisom, Danielom Okálim či Andrejom Siráckym). Vzniklo tak hnutie Davistov, nazvané podľa časopisu DAV.

Ak vynecháme zásadné počiny Ivana Kraska a Rudolfa Fabryho na pôde poézie,  zastaviť sa určite musíme pri Jánovi Smrekovi, ktorý sa v tridsiatych rokoch spojil v Prahe s nakladateľom Leopoldom Mazáčom a začali spolu nielen vydávať knižnú edíciu slovenskej literatúry, ale založil aj kľúčový literárny časopis Elán. Dá sa povedať, že to bolo obdobie, keď kontakty českej a slovenskej literatúry vrcholili. Na medicínu do Prahy prichádza Gejza Vámoš, na filozofickú fakultu Vladimír Reisel, na vysokú školu politických a hospodárskych vied Fedor Cádra a neskôr Ladislav Ťažký. Prišlo pražské obdobie Dominika Tatarku, Zuzky Zgurišky, Hely Vojanskej (rodenej Chaje Wolfowitz), ale aj trochu kratšie obdobie Petra Karvaša.

Vidno, že širšiemu expozé sme sa nemohli vyhnúť. Súčasne sa próza prelína s ostatnými zložkami slovenského literárneho života v českom prostredí; nie je možné ju neorganicky vydeliť.

Spomedzi prozaikov, pôsobiacich po roku 1993, treba spomenúť Ľubomíra Feldeka, Oľgu Feldekovú, Jána Rakytku, Naďu Vokušovú a postmodernú postavu Gaca Novomesského alias Dušana Malutu, publikujúceho pod viacerými menami. Koniec-koncov, mystifikácia patrí k postmoderne neodmysliteľným spôsobom. Treba dodať, aj v prípade ďalších autorov možno zaznamenať príklon k rôznym hybridným žánrom, intertextualite a ďalším typicky postmoderným prvkom. Život vo veľkom, multikultúrnom meste, kde sa necítia ako cudzinci, ale sú plnohodnotnou súčasťou tunajšieho (nielen) literárneho života ich tak oproti jadru slovenskej prózy v zahraničí posunul do inej polohy. Mimoriadne zaujímavý je slovenský fejtón v Česku, ktorý sa zásluhou manželov Feldekovcov, Mariána Vaneka a Nade Vokušovej stal svojbytným fenoménom. Prakticky všetci zmienení autori sa venujú či venovali aj iným žánrom, v prípade viacerých z nich je dokonca ťažisko tvorby v próze, dráme či esejistike, prípadne v novinárskej tvorbe, aj ich prozaická tvorba je však neopomenuteľná a vyhradila im tak miesto v tejto antológii. Samozrejme, v Česku pôsobia aj ďalší významní slovenskí literáti, venujúci sa próze: Marián Palla v Brne a Vladimír Kavčiak, Mikuláš Bielik či rabín Karol Sidon v Prahe píšu po česky, fejtónu sa venuje aj Marián Vanek, inak i popredný karikaturista a ilustrátor, eseji Fedor Gál alebo Egon T. Lánský, detskej literatúre Irena Gálová a Peter Stoličný, spomedzi mladých autorov možno pripomenúť mladého psychiatra Róberta Kačenáka či Mateja Thomku, vedúcu osobnosť literárno-klubového života. Nataša Tanská vytvorila aj rozsiahle prozaické dielo (populárna je jej „šťukológia“), to však do roku 1992.

Esej

Korene slovenskej umeleckej publicistiky v Česku možno tušiť až kdesi pri menách ako kodifikátor českej gramatiky Vavrinec Benedikt z Nedožier (rektor Univerzity Karlovej rovnako ako Ján Jessenius), Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik či kodifikátor pre zmenu slovenskej gramatiky Martin Hattala. Samostatnou kapitolou boli Detvanci – Jaroslav Vlčej, Martin Kukučín, Tolstojovci  Albert Škarvan a Dušan Makovický, Jozef Gregor-Tajovský (neskôr v Prahe žila a tvorila jeho manželka Hana a dcéra Dagmar Gregorová-Prášilová). Patrí sem aj Milan Rastislav Štefánik či Vavro Šrobár. A v ďalšej generačnej vlane Ladislav Novomeský, ktorý tu pôsobil nielen v rokoch 1929-1939, ale sa sem vrátil aj po prepustení z väzenia v roku 1956, či klasik ako Alexander Matuška. Od Spolku Detvan sa oddelilo hnutie Davistov (Ján Poničan spolu s Vladom Clementisom, Danielom Okálim či Andrejom Siráckym). Ján Smrek sa v tridsiatych rokoch spojil v Prahe s nakladateľom Leopoldom Mazáčom a začali spolu nielen vydávať knižnú edíciu slovenskej literatúry, ale založil aj kľúčový literárny časopis Elán. Dá sa povedať, že to bolo obdobie, keď kontakty českej a slovenskej literatúry vrcholili. Na medicínu do Prahy prichádza Gejza Vámoš, na filozofickú fakultu Vladimír Reisel, na vysokú školu politických a hospodárskych vied Fedor Cádra a neskôr Ladislav Ťažký. Prišlo pražské obdobie Dominika Tatarku, Zuzky Zgurišky, Hely Vojanskej (rodenej Chaje Wolfowitz), ale aj trochu kratšie obdobie Petra Karvaša. O mimoriadne publicistické texty nebola núdza. Takýto vývoj bol spojitý, objavovali sa nové a nové výrazné osobnosti. Vyhýbam sa v tom výpočte v Česku fenomenálnej slovenskej politickej publicistike, venujem sa len tej umeleckej.

Aký bol vývoj po roku 1993 a vzniku samostatných štátov? Pochopiteľne, slovenská publicistika sa sústreďovala okolo novo formovaných slovenských periodík, zachytená bola aj v knižnej tvorbe, vrátane zborníkov či antológií. V Česku pôsobí plejáda slovenských prozaikov a básnikov, vydávajú knihy.

Z esejistov či publicistov zmieňme predovšetkým klasika literatúry faktu a historickej prózy Vojtecha Zamarovského, mnohostrannú osobnosť  Ľubomíra Feldeka, jeho manželku a skvelú fejtónistku Oľgu Feldekovú, či ďalších vyznávačov podobného žánru Naďu Vokušovú a Dušana Malotu.

Mimoriadne zaujímavý je – ako naznačil už výpočet autorov a ako sme zmieňovali aj v antológii prózy - slovenský fejtón v Česku, ktorý sa zásluhou manželov Feldekovcov, Mariána Vaneka a Nade Vokušovej stal svojbytným fenoménom. Prakticky všetci zmienení autori sa venujú či venovali aj iným žánrom. Fejtóny, niektoré viac prozaické, iné viac esejistické, sú však pre nich mimoriadne typické. Štyrom zmieneným autorom vyšla aj spoločná kliha „Fejtóny. Slovenským perom pri Vltave“ (Slovenský literárny klub v ČR 2008), úvod do ktorej napísal piaty do partie Dušan Malota.

Prevažne politickej publicistike, ale i eseji sa venujú Fedor Gál alebo Egon T. Lánský. Svojbytnému druhu publicistiky sa venovala Nataša Tanská (zmieňme jej „šťukológiu“). Publicistike rozvíjajúcej gregorovskú tradíciu sa venovala v dvoch knihách (Gregorovský dom a Listy z manželstva) Dagmar Gregorová-Prášilová, dcéra Jozefa Gregora- Tajovského a Hany Gregorovej. Zmieniť by sa dali ešte desiatky ďalších autorov.

Publicistika i esejistika sú mimoriadne pestrým a rôznorodým poľom, tá slovenská v Česku zvláśť. Tématikou, žánrovými odtieňmi, jazykom (čeština, slovenčina) i inými faktormi.


Záver

Celkovo zhrňme, že Praha tvorí popri mestách ako Bratislava, Košice, svojho času Martin, celkom svojbytné centrum slovenskej kultúry a špecificky literatúry, čo je iste zaujímavé konštatovanie.

Profily ParlamentnéListy.sk je kontaktná názorová platforma medzi politikmi, inštitúciami, politickými stranami a ich voličmi. Názory v tejto platforme nie je možné stotožňovať s postojmi vydavateľa a redakcie ParlamentnéListy.sk. Pre túto názorovú platformu platí Etický kódex vkladanie príspevkov.a Všeobecné podmienky používania služby ParlamentneListy.sk
Diskuse obsahuje 0 příspěvků Vstúpiť do diskusie Komentovať článok Vytlačiť