Dôvera Západu k Jaceňukovi sa „vyparila“ z dôvodu mnohých neúspechov a škandálov, na ktorých sa premiér podieľal. Neporadil si ani s finančnými, ani s politickými problémami Ukrajiny. Dokonca osobne sa podieľal na ich prehlbovaní v oblasti korupcie i na podpore moci oligarchov.
Niektorí politológovia tvrdili a tvrdia, že príčinou odchodu Jaceňuka z funkcie premiéra je to, že „nenaplnil očakávania USA“. Politológ Sergej Čerňachovsky okrem iného uvádza, že o odchode Jaceňuka sa už hovorilo v súvislosti s neúspechmi v politike dávno. Aj preto, že sa omrzel, zunoval. Je však toho názoru, že s jeho odchodom sa na Ukrajine principiálne nič nezmení.
Podľa slov riaditeľa Centra politickej informácie ešte pred rezignáciou Jaceňuka, sa tento „snaží reštartovať situáciu na Ukrajine, no len pre jej vedenie“. Požaduje sa ešte „získanie času“, by Petro Porošenko mal možnosť organizovať privatizačné procesy v v prospech amerických spoločnosti.
Ukrajinsky politológ Vladimír Skačko potvrdil, že Jaceňuk sa opiera o niektoré skupiny Američanov. Každá americká skupina má na Ukrajine svoje lobistické „figúry“. Za Jaceňukom je silná skupina, ktorú možno nazvať „skupina Nuland-Kerry“ /Nuland -americká diplomatka, Kerry -minister zahraničných veci/. Za Porošenkom „skupina Bidena“ /viceprezident USA/. To znamená, že výsledok o prijatí či odmietnutí rezignácie Jaceňuka nezávisel od ukrajinských občanov, ale od dohôd dosiahnutých s Američanmi a ich dohôd medzi sebou.
Prijatie rezignácie znamená odovzdanie moci úplne do rúk Porošenka. Avšak už Porošenka poslušného, oslabeného aférou „Panamagate“ /škandál v daňovom raji v Paname/.
Napriek tomu nedávne ukrajinské vydanie Forbes publikovalo raiting najbohatších ľudí Ukrajiny. Na prvom mieste je biznismen Rinat Achmetov. Prezident Petro Porošenko je „až“ šiesty. Pritom za jeden rok zvýšil svoj kapitál viac ako o 100 miliónov dolárov . Zo 750 na 850 miliónov. Podľa vydania je majiteľom rýchlo rastúcich akcií Medzinárodnej investičnej banky a spolumajiteľom holdingu „Ukrprominvest-Agro“. Veľa akcií má v automobilovom, lodnom a strojárenskom odvetví. Vlastní aj niekoľko celoštátnych a regionálnych televíznych a rozhlasových staníc.
Avšak jeho popularita medzi občanmi Ukrajiny je dnes o 3 percenta nižšia ako bola jeho predchodcu Janukovyča v dobe „Majdanu“.
Čo k tomu dodať?
Že sa na „Východe“ nič nové nedeje. Zaoceánske i európske mocnosti aktuálne ovplyvňujú „rozkrádanie“ majetku Ukrajiny do rúk súkromníkov a súkromných spoločnosti. Tak ako to urobili aj na Slovensku, aj v Česku, Maďarsku, Poľsku, Bulharsku, Rumunsku i inde. Samozrejme s tým, aby sa „záujemcom“ z ich krajín a ich kruhov ušli tie „najhodnotnejšie“ kúsky. Ktoré prinesú zisk, peniaze a majetok na ich účty a do ich vlastníctva. A aby sa aj Ukrajina stala tak závislou a tak ekonomicky kolonizovanou krajinou, akou je už celá východná Európa. Aby potom rozhodovali, čo sa z týchto krajín a ich obyvateľov dá ešte „vyžmýkať“ v ich prospech.
Že aj ukrajinskí politici musia „poslušne“ kráčať v “koľajach“, ktoré im vyznačil „veľký brat“ a jeho partnéri. A za to si môžu tiež „uchmatnúť“ svoj „kúsok“. To je „odmena za poslušnosť“.
Bude zaujímavé sledovať, dokedy sa nechajú Ukrajinci klamať a manipulovať, pritom veriť, že ide o ich dobro a dobro ich krajiny. Pesimistická úvaha naznačuje že dlho. Tak ako občania ostatných krajín východnej Európy, ktorých vmanipulovali až do ilúzie slobody, suverenity, šťastnejšieho a lepšieho života. Hoci s veľmi neistou a nejasnou budúcnosťou…
